Palaiologovský erb, 15. storočieByzantská vlajka, 14. stor.
Byzantská ríša (alebo Východorímska ríša) je moderný názov historického štátneho útvaru rozprestierajúceho sa vo východnom Stredomorí, ktorý v priebehu svojej tisícročnej histórie (395 až 1453) neustále menil hranice.
Ríša bola priamym pokračovateľom Rímskej ríše a Byzantínci samých seba označovali za Rimanov.
Spočiatku v sebe spájala klasickú rímsku tradíciu s raným kresťanstvom. V 6. storočí v ríši naplno prevážil grécky jazyk nad latinčinou a kresťanstvo nad antickým helenizmom. Ríša prešla rozsiahlymi sociálnymi a kultúrnymi zmenami. Pretransformovala sa na prevažne grécky stredoveký štát s početnými národnostnými a náboženskými menšinami na periférii. Krajina nikdy neprijala tradičný feudálny systém a jej ústredné orgány, politické a náboženské myslenie sa výrazne líšili od západných modelov. Naďalej nadväzovala na rímskoprávnu tradíciu a grécku vzdelanosť, ktoré však výrazne ovplyvňovali kresťanské náuky definované ekumenickými koncilmi.
Najväčšieho rozmachu dosiahla ríša v pol. 6. storočia za vlády cisára Justiniána I., ktorý sa snažil obnoviť Rímsku ríšu v jej plnom rozsahu. Najvážnejším zahraničným nepriateľom ríše bola pôvodne Novoperzská ríša a v neskoršom období aj slovanské kmene (najmä pôvodne turkickí Bulhari). Perziu v 7. storočí nahradili Arabi (vyznávajúci nové náboženstvo – islam). ktorí obsadili ekonomicky a nábožensky významné východné oblasti. V 8. storočí vypukli v krajine spory o uctievanie ikon, ktoré krajinu ešte viac oslabili. Úpadok Byzancie definitívne zastavil až zakladateľ Macedónskej dynastieBazil I. (†886). Po vymretí jeho dynastie a bitke pri Mantzikerte (1071) ríša znovu upadla do zmätku a stratila rozsiahle územia v Malej Ázii. Nový zlatý vek dosiahla až za vlády Komnénovcov (Alexios I., Ján II. a Manuel I.), ktorí i vďaka križiackym výpravám získali späť viaceré stratené územia.
Osudnou sa pre Byzanciu stala štvrtá križiacka výprava, po ktorej sa ríša na istý čas rozpadla na malé štáty. Nikajské cisárstvo síce dokázalo udržať byzantskú kultúrnu tradíciu a obsadiť veľkú časť strateného územia, no ríša už nikdy neobnovila svoju predchádzajúcu moc. Posledný zlatý vek (osobitne v umení a literatúre) zažila Byzancia za vlády Palaiologovcov. Neustále vnútorné konflikty a neúspešné boje s osmanskými Turkami však nakoniec viedli v roku 1453 k dobytiu Konštantínopola Turkami, a teda aj k zániku Byzantskej ríše. Štúdiom byzantského sveta sa zaoberá byzantológia.
Deésis je pôvodom byzantskáikonografická kompozícia používaná pravidelne v stredovekom sakrálnom umení. Motívu dominuje tróniaci alebo stojaci Ježiš Kristus predstavujúci vládcu sveta či sudcu – Pantokrator, po ktorého stranách stoja sprievodné postavy. Tými sú v základnej kompozícii Panna Mária (matka Ježiša Krista) a Ján Krstiteľ (malá deésis). Predstavujú prosebníkov za ľudstvo a symbolizujú Nový a Starý zákon. V prípade varianty zvanej veľká deésis môžu Máriu a Jána Krstiteľa sprevádzať aj iné postavy ako anjeli, proroci či vybraní svätci.
Ikony koncipované ako deésis sú bežnou súčasťou chrámových ikonostasov byzantskej cirkevnej tradície. Na kresťanskom Západe tvorí deésis neoddeliteľnú súčasť vyobrazení Posledného súdu a kompozície prorockých vízií. Za najstaršie známe zobrazenie deésis sa považuje freska v rímskom chráme Santa Maria Antiqua zo 7. storočia. V hojnejšom počte sa ikonografický typ začal používať od 10. storočia, pričom ho možno vidieť v oblasti mozaikových diel, doskových malieb (ikon) i v úžitkovom umení. Termín v literatúre ako prvý použil byzantský teológ Nikétas Stéthatos v životopise svätého Simeona Teológa z roku 1054, no v byzantskej praxi sa neujal a nahradili ho iné termíny. Azda najznámejší obraz monumentálnej deésis (asi z roku 1261) sa nachádza v byzantskom chráme Hagia Sofia. Najstaršia deésis na Slovensku pochádza zrejme z Kostola svätého Demetra v obci Rovné: ikona z druhej polovice 16. storočia sa dnes nachádza v Šarišskom múzeu v Bardejove.
… že po zániku Byzantskej ríše (1453) prišlo množstvo byzantských učencov do katolíckej Európy (najmä Talianska), kde pomohli rozvoju humanizmu?
… že cisár Bazil II. získal vďaka víťazným bojom nad Bulharmi prezývku Bulharobijec? Po bitke pri Kleidone (1014) mal Bazil zajať okolo 14/15 000 väzňov a (podľa zrejme zveličenej legendy) mal z každej stovky deväťdesiatich deviatich mužov oslepiť a stému nechať jedno oko, aby zvyšok priviedol späť k ich vládcovi Samuilovi? Ten mal po pohľade na jeho armádu a o dva dni neskôr zdrvený zomrieť po mŕtvici.
… že cisár Justinián I. zriadil v roku 530 komisiu právnikov na čele s Triboniánom, aby preštudovali staroveké knihy o rímskom práve a vytvorili z nich kompiláciu právne záväzných ustanovení, ktorá bola nazvaná Digesta (Iustiniani) alebo aj ako Pandekty? Komisia pracovala tri roky a preštudovala podľa samotného Justiniána okolo dvetisíc starovekých kníh a asi tri milióny riadkov.
… že byzantský maliar Teofan Grék pôsobil v ruských krajinách a býva nazývaný „patriarchom ruského maliarstva“?
… že Alexander Avenarius bol slovenským historikom a byzantológom, ktorý sa zaoberal dejinami a kultúrou Byzancie a Slovanov?
… že deésis je pôvodom byzantská ikonografická kompozícia používaná pravidelne v stredovekomsakrálnom umení? Motívu dominuje tróniaci alebo stojaci Kristus predstavujúci vládcu sveta či sudcu, po ktorého stranách stoja sprievodné postavy. Tými sú v základnej kompozícii Panna Mária a Ján Krstiteľ
Články, ktoré sa týkajú tohto portálu môžete na tento portál odkázať prostredníctvom šablóny {{Portál|Byzantská ríša|Byzantský}}, ktorú vložíte na koniec tesne pred kategórie. Ďakujeme!
.jpg)
.svg){kind=small}
