Aghlabovci

Aghlabovci الأغالبة ↓ 800 – 909 ↓
Geografia Aghlabovské panstvo okolo roku 900.
Hlavné mesto	Kajruván
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie	Arabi, Berberi, Gréci (Sicília, juh Talianska), Longobardi (juh Talianska)
Jazyky	arabčina, berberské jazyky, gréčtina, longobardčina
Náboženstvo	sunnitský islam menšiny: kresťanstvo a šiitizmus
Štátny útvar
Štátne zriadenie	dedičná monarchia
Materský štát	oficiálne Abbásovci, de facto nezávislá krajina
Mena	dinár
Predchádzajúce štáty: Abbásovci Byzantská ríša Nástupnícke štáty: Fátimovci Byzantská ríša

Aghlabovci[1][2] [slovenská výslovnosť: aglabovci] (iné názvy: Aglabovci[3], Aghlabidovci[4]; arab. بنو الأغلب-  – Banú al-Aglab, iný prepis:...Aghlab alebo الأغالبة  – al-Agáliba, iný prepis: al-Agháliba) bola arabská dynastia vládnuca v rokoch 800 – 909 v severnej Afrike.

História rodu

Zakladateľom rodu bol abbásovský guvernér Ibráhím I. ibn al-Aglab (800 – 812), ktorého v dôsledku predchádzajúcich berberských vzbúr poveril správou územia kalif Hárún ar-Rašíd. Ibrahím sa udeleného územia ujal a kalifovi posielal ročný poplatok 40 000 dinárov, inak však začal vládnuť pomerne samostatne a založil nezávislý sunnitský emirát so sídlom v Kajruváne. V nasledujúcom období Aghlabovci síce oficiálne naďalej podliehali abbásovským kalifom, no prejavovalo sa to iba pri poradí mien v modlitbe chutba. Ibráhímova vláda bola z vojenského hľadiska spojená najmä s upevňovaním moci v Afrike a potláčaním berberských povstaní. Začiatkom 9. storočia sa mu a Abudlláhovi podarilo postupne ovládnuť Tunisko, Tripolsko a časť Alžírska.

Za vlády Ibráhímovho syna Zijádatulláha I. v krajine vypukla silná arabská vzbura, ktorá však bola potlačená a následne sa krajine v rokoch 827 – 831 podarilo ovládnuť byzantskú Sicíliu, v roku 868 Maltu, a neskôr aj časť južného Talianska. Šlo o poslednú fázu arabskej invázie zavŕšenú dobytím poslednej sicílskej pevnosti Taormina v roku 902. Aghlabovci mali silné námorníctvo, známa bola ich pirátska činnosť a prepadanie kresťanských prístavov a miest. V roku 838 vyplienili Marseille, v roku 840 taliansku Anconu, v roku 849 burgundský Arles a v roku 846 dokonca perifériu Ríma. Rím znovu ohrozili v roku 849 a v roku 878 sa pápež Ján VIII. musel zaviazať k poplatkom. Podobne už pred tým učinili iné bohaté talianske prístavné mestá Gaeta, Amalfi, Neapol, či Sorrento.

Koncom 9. storočia sa však aghlabovské úspechy v Taliansku začali rúcať. Oživená Byzantská ríša pod vládou Macedónskej dynastie začala proti krajine viesť protiofenzívu a dokázala získať späť početné mestá a pevnosti. Podobne sa do protiofenzívy spustili aj západní katolíci. V roku 909 bol štát oslabený medzikmeňovými spormi a poľahky vyvrátený šíitskymi Fátimovcami. Z obdobia Aghlabovcov sa v severnej Afrike zachovalo viacero kultúrnych pamiatok náboženského i svetského charakteru.[1][2][5]

Zoznam panovníkov[2]

• Ibráhím I. ibn al-Aglab (800 – 812)
• Abú-l-Abbás Abdulláh I. (812 – 817)
• Zijádatulláh I. (817 – 838)
• Abú Ikál al-Aglab (838 – 841)
• Abú-l-Abbás Muhammad I. (841 – 856)
• Abú Ibráhím Ahmad (856 – 863)
• Zijádatulláh II. (863)
• Abú-l-Garáník Muhammad II. (863 – 875)
• Abú Ishák Ibráhím II. (875 – 902)
• Abú-l-Abbás Abdulláh II. (902 – 903)
• Abú Mudar Zijádatulláh III. (903 – 909)

Referencie

1. Aghlabovci In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-02-22]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
2. TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 134, 136, 155, 385.
3. Školský atlas svetových dejín. Bratislava : Slovenská kartografia, 1979. 44 s. S. 10 – 11e, 36.
4. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 132.
5. Aghlabid dynasty In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-02-22]. Dostupné online. (po anglicky)

Ďalšia literatúra

• AGHLABIDS or BANU 'L-AGHLAB In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. H. A. R. Gibb, J. H. Kramers, E. Lévi-Provencal, J Schacht. 2nd Ed. Vol. 1. A – B. Leiden : Brill, 1986. ISBN 90-04-08114-3. S. 247 – 250. (po anglicky)
• AGHLABIDS In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. New York : Oxford University Press, 2001. 536 s. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 8. (po anglicky)
• AGHLABIDS In: Dictionary of the Middle Ages. Vol. 1. AACHEN – AUGUSTINISM. New York : Charles Scribner's Sons, 1982. ISBN 0-684-16760-3. S. 70 – 72. (po anglicky)
• Aglabiden In: Lexikon des Mittelalters. Band 1. Aachen bis Bettelordenskirchen. Stuttgard, Weimar : Metzler-Verlag, 1999. ISBN 3-476-01742-7. S. 210.
• ANDERSON, Glaire D. The Aghlabids and their Neighbors. Leiden : BRILL, 2017. 726 s. ISBN 978-9004355668.