|
Chrám svätého Spasiteľa (Chóra)
Chrám svätého Spasiteľa v Chóre (iné názvy pozri nižšie) je pôvodne stredoveký byzantský chrám v Istanbule. Chrám bol v byzantskom období súčasťou rovnomenného monastiera, v období Osmanskej ríše slúžil ako mešita (džámí). V rokoch 1958 – 2020 budova fungovala ako múzeum. V roku 2019 turecký Najvyšší správny súd rozhodol o tom, že Chóra má byť opätovne premenená na mešitu. Rozhodnutie muselo byť následne vykonané právnym predpisom. 21. augusta 2020 bol status budovy dekrétom tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana zmenený na mešitu. Podobne bol už skôr v roku 2020 premenený aj byzantský chrám Hagia Sofia.[5][6][7][8] Chrám je známy vďaka svojej architektúre a zachovaným palaiologovským freskám a mozaikám, ktoré nechal vyhotoviť Theodoros Metochites.[9][4] Budova je dnes súčasťou Historických oblastí Istanbulu, ktoré sú na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.[10][11] Názvy
Turecký názov Kariye je arabský preklad gréckeho slova Chóra. Historický vývinChrám bol pôvodne vybudovaný mimo mesta za hradbami v južnej časti Zlatého rohu pri Adrianopolskej (Edirnskej) bráne. Pre túto polohu dostal názov Chóra (v krajine, na vidieku, na poliach). Počiatky chrámu sú nejasné. Niektoré zdroje uvádzajú prvú výstavbu už v 5. storočí,[3] iné sa viac prikláňajú až k neskoršiemu obdobiu 6. či 7. storočia.[4] V období obrazoborectva sa miestni mnísi prikláňali na stranu ikonofilov, čím sa dostali do nemilosti obrazoboreckých cisárov. Za vlády Komnénovcov v 11. storočí bol kláštor obnovený svokrou Alexia I. Máriou Dukovou. Máriin vnuk sebastokrator Izák Komnénos (brat cisára Jána II.) nechal kostol prestavať na baziliku s kupolou a pôdorysom vpísaného kríža s veľkou apsidou. Počas IV. križiackej výpravy bol chrám poškodený, po znovu dobytí mesta Nicejským cisárstvom bol však vďaka mecenášstvu Theodora Metochita obnovený v duchu palaiologovskej renesancie.[4] Metochites nechal postaviť nový exonartex, ktorý má dekoratívne priečelie s odstupňovanými arkádami,[15] a pristavaná bola aj kaplnka parekklésion. V palaiologovskom období bol chrám s monastierom jedným z hlavných centier vzdelanosti v Konštantínopole i vtedajšej Byzantskej ríši. Vlastnil rozsiahlu knižnicu a poskytoval aj vedľajšie služby ako napr. zdravotnú starostlivosť, či vzdelanie. Sultán Bajazid II. chrám premenil na mešitu.[16] V dôsledku odporu moslimov ku obrazom a modlám boli následne v 17. a 19. storočí miestne umelecké diela ukryté a odhalené až v 20. storočí.[11] Architektúra.svg) V súčasnosti má chrám tvar atrofizovaného gréckeho kríža s vonkajším a vnútorným nartexom a parekklésionom. Najstaršie časti stavby sa nachádzajú pod naosom, datujú sa do 6. storočia, a neskôr boli prestavané. Prvotnou podobou chrámu bol pravdepodobne štvorec so štyrmi stĺpmi a kupolou. Severná, západná a južná stena naosu sa datujú do 11. storočia, dnešnú podobu začal chrám získavať v 12. storočí počas komnénovskej rekonštrukcie. Stĺpy boli nahradené piliermi, ktoré zaručovali väčšiu oporu, vďaka čomu sa mohla zväčšiť kupola. Zväčšením kupoly a okrem nej aj apsidy sa stal chrám priestornejším. Odhmotnenie budov bolo cieľom byzantských staviteľov v strednobyzantskom období. Theodoros Metochites následne chrám úplne prestaval. Prerobená bola hlavná kupola, bočné miestnosti apsidy, dve predsiene, a pridaná bola kaplnka parekklésion. Interiér bol vyplnený mramorovým obkladom, mozaikami a freskami. Prestavané boli aj nartexy. Vonkajší nartex, ktorý slúži ako hlavný vchod bol pôvodne otvoreným portikom, no v 14. a 15. storočí bol a prerobený na arkosóliá. Arkosólium obsahoval aj vnútorný nartex, a hneď štyri arkosóliá s hrobkami obsahovalo parekklésion. Parekklésion má tvar dvojpodlažnej apsidálnej haly s tekvicovou kupolou. Pod ním sa nachádza dvojkomorová cisterna, ktorá sa využívala na zber vody. Severne od naosu sa nachádza dvojposchodová prístavba, jej dolná časť spája nartex so severnou kaplnkou, horná časť prístupná cez schodisko, mohla slúžiť ako skeuofylakion (pokladnica) alebo knižnica. Budova mala pôvodne mala v juhozápadnom rohu budovy aj zvonicu, v osmanskom období však bola nahradená súčasným minaretom.[11] Fresky a mozaiky Cennou ukážkou palaiologovského umenia sú mozaikové výzdoby naosu a vnútorného a vonkajšieho nartexu. Exonartexy zobrazujú Kristovu genealógiu a esonartex Bohorodičku. Nezvyčajnými mozaikovými výjavmi sú Prvé kroky Panny Márie, v chráme sa nachádza aj donátorská freska Theodora Metochita a mozaika Izáka Komnéna. Z fresiek vyniká Posledný súd v kaplnke (parekklésione), ktoré sú tematicky prevzaté z Nového zákona a apokryfných textov. Vzácne je zobrazenie Krista Pantokratora (Miesto spočinutia živých) v exonartexe, či Miesto spočinutia Neobsiahnuteľného (Ježiša Krista).[4] Mozaiky a fresky sú pomerne v dobrom stave, objavené boli na začiatku 20. storočia a znamenali obrat v ponímaní palaiologovského umenia. Mozaiky majú výrazné farby a nesú zmysel pre dejovosť, figurálne scény sú dopĺňané a rámcované krajinnými a architektonickými výjavmi, ktoré sú plastické a znázornené z opačnej perspektívy. V kupole severnej časti nartexu chrámu je znázornená Mária a jej rodičia, na lunetách Sčítanie ľudu v Betleheme. V chráme sa tiež nachádza viacero Kristových zázrakov, ktorých ikonografia sa opiera o dávnu tradíciu. Výjavy obsahujú aj početné detaily zvierat a rastlinstva, rámcovo sú ohradené ornamentom bordúr.[15]
Referencie
Ďalšia literatúra
Iné projekty
Pozri aj
Externé odkazy |
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
.JPG)
![Mozaika zobrazujúca sčítanie ľudu v Betleheme. Na scéne možno poeticky tiež vidieť Jozef dialóg s Máriou, ktorej smeruje jeho výtka.[15]](S%C3%BAbor:Meister_der_Kahriye-Cami-Kirche_in_Istanbul_005.jpg)
Portal di Ensiklopedia Dunia
