|
Turecko
Súradnice: 39°S 36°V / 39°S 36°V Turecko (tur. Türkiye), dlhý tvar Turecká republika (tur. Türkiye Cumhuriyeti), je euroázijská krajina nachádzajúca sa hlavne na Anatólskom polostrove v západnej Ázii, s menšou časťou na Balkánskom polostrove v juhovýchodnej Európe. Východná Trácia, časť Turecka v Európe, je od Anatólie oddelená Marmarským morom, Bosporom a Dardanely (súhrnne nazývané Turecké úžiny). Istanbul, ktorý sa nachádza na Európskom aj Ázijskom kontinente, je najväčším mestom v krajine, zatiaľ čo hlavným mestom je Ankara. Turecko hraničí na severozápade s Gréckom a Bulharskom; na severe s Čiernym morom; na severovýchode s Gruzínskom; na východe s Arménskom, a Iránom; na juhovýchode s Irakom; na juhu so Sýriou a Stredozemným morom; a na západe s Egejským morom. Približne 70 až 80 percent obyvateľov krajiny sú Turci,[1] kým Kurdov je najväčšia menšina, medzi 15 až 20 percentami obyvateľstva. V rôznych častiach svojej histórie bolo územie obývané rôznymi civilizáciami vrátane anatolských národov, Asýrčanov, Grékov, Trákov, Frýgov, Urartov a Arménov. Helenizácia sa začala počas éry Alexandra Veľkého a pokračovala až do byzantskej éry. Seldžuckí Turci začali osídľovať toto územie v 11. storočí a ich víťazstvo nad Byzantíncami v bitke pri Mantzikerte v roku 1071 symbolizuje založenie Turecka pre mnohých tureckých nacionalistov. Rumský sultanát vládol Anatólii až do mongolskej invázie v roku 1243, kedy sa rozpadla na malé turecké kniežatstvá zvané bejliky. Začiatkom konca 13. storočia začali Osmani zjednocovať bejliky a dobýjať Balkán. Turkifikácia Anatólie sa počas osmanského obdobia zvýšila. Po tom, čo Mehmed II. v roku 1453 dobyl Konštantínopol, osmanská expanzia pokračovala pod vládou Selima I. Počas vlády Süleymana I. zahŕňala Osmanská ríša veľkú časť juhovýchodnej Európy, západnej Ázie a severnej Afriky a stala sa svetovou veľmocou. Od konca 18. storočia moc ríše klesala s postupnou stratou teritórií a prehrami v bitkách. V snahe upevniť oslabujúce sociálne a politické základy ríše začal robiť Mahmud II. začiatkom 19. storočia modernizáciu, ktorá priniesla reformy vo všetkých oblastiach štátu vrátane armády a byrokracie, spolu s emancipáciou všetkých občanov. Štátny prevrat v roku 1913 v skutočnosti podriadil krajinu trom Pašom, ktorí boli do veľkej miery zodpovední za vstup ríše do prvej svetovej vojny v roku 1914. Počas prvej svetovej vojny sa osmanská vláda dopustila genocídy proti svojim arménskym, asýrskym a pontským gréckym občanom. DejinyStarovekTurecké územie patrí k najstarším trvalo osídleným regiónom na svete. Najstaršie obydlia vznikli ešte v neolite (Çatalhöyük). Prvou ríšou, ktorá na území dnešného Turecka existovala v staroveku bola Chetitská ríša, približne v dobe od 18. do 13. stor. pred Kristom. Po rozpade ríše Chetitov sa najdôležitejším štátom stala Frýgia, až pokiaľ ju v 7. stor. pred Kr. nerozvrátili kmene Cimmerčanov. Medzi najvýznamnejšie nástupnícke štáty Frýgie patrili Lýdia, Kária a Lýcia. Lýďania a Lýcania hovorili indoeurópskym jazykom, no tento mal aj mimo-indoeurópske prvky, charakteristické pre Chetitov. Už od 12. stor. pred Kr. bolo západné pobrežie Anatólie kolonizované aiolskými, dórskymi a iónskymi Grékmi. V 8 stor. Gréci kolonizovali celé severné (Pontos) a južné pobrežia. V 6.-5. storočí bola Anatólia dobytá Peržanmi, s ktorými viedli Gréci vojny. Nakoniec Anatóliu dobyl Alexander Macedónsky. Po jeho smrti sa rozpadla na niekoľko helenistických štátov (Bitýnia, Kapadócia, Pergamon a Pontos). Mnoho gréckych obyvateľov sa usadilo v rôznych častiach Anatólie, čo viedlo k helenizovaniu celej oblasti. Tieto štáty nemali dlhé trvanie a do konca 1. stor. pred Kr. všetky ovládla Rímska ríša. Po jej rozdelení, v roku 395 územie dnešného Turecka pripadlo Byzantskej ríše. Osmanská ríša Už 11. storočia došlo k osídľovaniu tureckým obyvateľstvom. V roku 1299 sa Osman I. stal prvým sultánom Osmanskej ríše, ktorá ako moslimský štát začala ťaženia do Európy, Ázie i Afriky. Sultán ako hlava Osmanskej ríše mal neobmedzenú (absolútnu) moc. Počas tohto obdobia sa väčšina obyvateľov Anatólie gréckeho pôvodu islamizovala a poturčila. Gréci sa udržali iba na pobrežiach, v Kapadócii a vo veľkých mestách, kde žili aj Židia a Arméni. Osmanská ríša zanikla v roku 1923, kedy Mustafa Kemal Atatürk založil republiku. Ten sekularizoval štát a zaviedol mnohé iné reformy s ďalekosiahlymi dôsledkami. V tomto roku bola podpísaná Grécko-turecká výmena obyvateľov, potom, čo boli grécke vojská porazené. 2 000 000 Grékov opustilo Turecko, naopak do Turecka prišlo približne 500 000 gréckych moslimov, pričom mnohí rozprávali grécky, albánsky či bulharsky, ale v očiach Grékov boli označovaní ako Turci. Turecko sa i napriek tomu potýkalo s ekonomickými a politickými problémami, najmä v druhej polovici 20. storočia. V Turecku žije okolo dvadsať miliónov Kurdov a vzťah tureckej vlády k tejto národnostnej menšine dosiaľ nie je úplne doriešený. Ďalším problémom súčasného Turecka je neschopnosť vyrovnať sa s vlastnou minulosťou (napríklad turecká vláda donedávna odmietala pripustiť turecký podiel na genocíde Arménov v priebehu 1. svetovej vojny), s náboženskou neznášanlivosťou (namierenou hlavne proti kresťanom žijúcim na území Turecka – Grékom, Arménom…) a nacionalizmom (opäť namiereným proti netureckým národnostiam žijúcim v Turecku – Kurdom a ďalším). Stále nevyriešená zostáva aj otázka severnej časti Cypru, ktorú Turecko de facto okupuje. Geografia  Územie Turecka má zhruba obdĺžnikový tvar, je cez 1 600 km dlhé a 800 km široké. Pokrýva plochu 779 452 km² (vrátane jazier), z toho leží v Európe na Balkánskom polostrove 23 764 km² (3 % územia)[2] a ostatných 755 688 km² (97 % územia) leží v juhozápadnej Ázii na polostrove Malá Ázia (nazývanom tiež Anatólia). Anatólsku časť od Európy oddeľuje úžina Bospor, Marmarské more a Dardanely – toto je aj jediná morská spojnica medzi Čiernym morom a Stredozemným morom. Najvyšší vrch európskej časti je Mahya Dağı (1 031 m). Európsku časť Turecka tvorí Východná Trácia alebo Rumélia, hraničiaca s Bulharskom a Gréckom. Ázijská časť, Anatólia, je značne hornatá. Uprostred sa rozkladá náhorná plošina. Pobrežné roviny sú úzke, medzi nimi a centrálnou plošinou leží pohorie Taurus (pozdĺž pobrežia Stredozemného mora) a pohoria Pontus a Köroğlu pozdĺž pobrežia Čierneho mora. Východné Turecko je najmohutnejšou časťou krajiny. Pramenia tu rieky Eufrat, Tigris a Aras, leží tu jazero Van a najvyššia turecká hora Ararat (5 137 m). Politika Turecko je prezidentská republika. Od založenia v roku 1923 sa v Turecku vyvinula silná tradícia sekularizmu. [3] Legálny rámec krajiny spravuje turecká ústava. Stanovuje hlavné princípy vládnutia a ustanovuje Turecko ako unitárny a centralizovaný štát. Prezident republiky je hlava štátu a má zväčša iba ceremoniálnu rolu. Prezident je volený na päťročné obdobie v priamych voľbách, pričom prvým priamo zvoleným prezidentom je ten súčasný, Recep Tayyip Erdoğan. Exekutívna moc je vykonávaná premiérom a Radou ministrov, ktorú spoločne tvoria vládu, zatiaľ čo legislatívna moc je zaopatrená v jednokomorovom parlamente, vo Veľkom národnom zhromaždení Turecka. Súdnictvo je nezávislé od exekutívy a legislatívy a Ústavnému súdu je daná právomoc rozhodnúť ohľadne súladu veci s právnym rámcom a ústavou krajiny. Rada štátu slúži ako posledná inštancia na odvolanie v administratívnych prípadoch, kým Apelačný odvolací súd slúži pre všetky ostatné prípady.[4] Premiér bol volený parlamentom počas hlasovania o dôvere vláde a bol zvyčajne hlavou politickej strany, ktorá má najviac kresiel v parlamente. Ahmet Davutoğlu, od 27. augusta 2014 líder Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) bol premiérom Turecka od 28. augusta 2014 do 22. mája 2016. Po všeobecných voľbách v roku 2015 ohlásil Davutoğlu rezignáciu, keďže AKP stratila väčšinu a 12. júla 2018 sa premiérom stal Binali Yıldırım do 18. februára 2019; potom funkcia premiéra zanikla na základe výsledkov referenda z roku 2017. Všeobecné volebné právo pre obe pohlavia platí v Turecku od roku 1933, pričom právo hlasovať má každý turecký občan, ktorý dovŕšil 18 rokov. Do parlamentu sa volí 550 poslancov na štvorročné obdobie v proporčnom systéme v rámci 85 volebných okrskov. Ústavný súd má možnosť zastaviť verejné financovanie pre politické strany, ktoré popierajú sekularizmus, či sú naopak separatistické, môže aj úplne zakázať ich existenciu.[5][6] Prah zvoliteľnosti je nastavený na vysokých 10% hlasov.[7] Podporovatelia Atatürkových reforiem sú nazývaní kemalisti, ich protipól tvoria islamisti, a oba tábory sa líšia v názore na úlohu náboženstva vo verejnom živote.[8] Kemalistická pozícia spája prvky demokracie s laickou ústavou a pozápadneným sekularizovaným životným štýlom, kým podporuje štátne zásahy v ekonomike, školstve a inej verejnej sfére.[8] Od osemdesiatych rokov 20.storočia spolu so vzrastom príjmovej nerovnosti a vzdialením sociálnych tried narástol vplyv islamského populizmu, hnutia podporujúceho podriadenosť autorite, komunálnu solidaritu a sociálnu spravodlivosť, hoci to, čo presadzuje, je v praxi často sporné.[8] Ľudské práva Ľudské práva v Turecku boli subjektom kontroverzie a medzinárodného odsúdenia. Medzi rokmi 1998 a 2008 Európsky súd pre ľudské práva vykonal viac ako 1600 rozsudkov proti Turecku pre porušenia ľudských práv, obzvlášť ohľadne práva na život a zákazu mučenia. Iné oblasti, ako práva Kurdov, žien a slobody tlače, tiež priťahujú kontroverziu. Súčasný stav ľudských práv v Turecku sa javí ako značná prekážka vstupu krajiny do EÚ.[9] Podľa Výboru na ochranu novinárov (VON) zaviedla vláda AKP jedny z najväčších zásahov proti slobode médií na svete.[10] Veľké množstvo novinárov bolo zatknutých kvôli obvineniam z „terorizmu“ a „protištátnych aktivít“ (prípady Ergenekon a Balyoz), zatiaľ čo tisíce ďalších boli vyšetrovaných kvôli „pošpiňovaniu tureckosti“ či „urážaniu islamu“ v snahe zasiať samokorektúru.[10] V roku 2012 identifikoval VON 76 uväznených novinárov, z čoho 61 priamo za ich prácu, čím Turecko predčilo aj krajiny ako Irán, Eritrea či Čína, [10] taktiež 9 uväznených hudobníkov za ich tvorbu znamená pre Turecko 3. Miesto na svete po Rusku a Číne.[11] Bývalý hovorca Ministerstva vnútra USA, Philip J. Crowley, vyhlásil, že USA majú „široké obavy ohľadne trendov zahŕňajúcich zastrašovanie novinárov v Turecku.“[12] Krajina má podľa organizácie Freedom House hodnotenie ‘čiastočne slobodná’.[13] PrávoTurecký právny systém je plne integrovaný s právnym systémom kontinentálnej Európy. Napríklad turecké občianske právo do seba inkorporovalo prevažne prvky švajčiarskeho občianskeho zákonníka a nemeckého obchodného zákonníka. Administratívne právo sa ponáša na francúzskeho náprotivka, trestný zákonník zase na ten taliansky.[14] Turecko prevzalo princíp deľby moci. V súlade s týmto princípom je súdna moc vykonávaná nezávislými súdmi konajúcimi pre turecký národ. Nezávislosť a organizácia súdov, bezpečnosť funkčného obdobia sudcov a verejných žalobcov, profesia sudcov a prokurátorov, kontrola sudcov a prokurátorov, vojenských súdov a ich organizácia, a práva a povinnosti najvyšších súdov sú všetky regulované v tureckej ústave.[15] Podľa Článku 142 Tureckej ústavy sú organizácia, povinnosti a jurisdikcia súdov, ich fungovanie a súdne procedúry regulované právom. V súlade s vyššie zmieneným článkom tureckej ústavy a ďalších týkajúcich sa zákonov sa dá turecký súdny systém klasifikovať do troch hlavných kategórií, ktorými sú Súdne dvory, Správne súdy a Vojenské súdy. Každá kategória zahŕňa súdy prvej inštancie a najvyššie súdy. Navyše tu funguje aj Súd jurisdikčných sporov, ktorý zasadá v prípadoch, ktoré nie sú jasne zaraditeľné do jednej z troch kategórií.[15] Vymáhateľnosť práva v Turecku je vykonávaná rôznymi odbormi (ako Generálne riaditeľstvo bezpečnosti a Generálne veliteľstvo žandárstva) a agentúrami, pričom všetky konali pod vedením premiéra a najmä ministra vnútra. Podľa údajov z tureckého Ministerstva spravodlivosti bolo v novembri 2008 v tureckých väzniciach asi 100 000 ľudí, čo predstavuje dvojnásobný nárast oproti roku 2000.[16] Diplomatické vzťahy Turecko je zakladajúcim členom Organizácie spojených národov (1945),[18] OECD (1961),[19] OIC (1969),[20] OBSE (1973),[21] ECO (1985),[22] BSEC (1992),[23] D-8 (1997)[24] a G-20 (1999).[25] Turecko bolo členom Bezpečnostnej rady OSN v rokoch 1951-1952, 1954-1955, 1961 a 2009.2010.[26] V septembri 2013 sa krajina stala členom Ázijského kooperačného dialógu (ACD). V súlade s tradičnou Turecko sa stalo jedným z prvých členov Rady Európy v roku 1949, podalo prihlášku na pridružené členstvo v EHS (predchodcovi EÚ) v roku 1959, aby sa stalo pridruženým členom Ankarskou dohodou v roku 1963. Po dekádach politických vyjednávaní podala krajina prihlášku na plné členstvo v EHS v roku 1987, stala sa pridruženým členom ZEÚ v roku 1992, v roku 1995 vstúpilo do colnej únie s EÚ a boli s nim začaté formálne vyjednávania o prístupe do EÚ v roku 2005.[17] Dnes je členstvo v EÚ považované za štátnu politiku a strategický cieľ krajiny.[27] Turecká podpora Severného Cypru naďalej komplikuje vzťahy s EÚ a ostáva významnou prekážkou vstupu krajiny do únie. [28] Ďalšia charakteristická črta tureckej zahraničnej politiky je dlhoročná orientácia štátu na strategickú alianciu s USA.[29][30] Spoločná hrozba, stelesnená počas Studenej vojny Sovietskym zväzom, viedla ku členstvu Turecka v NATO roku 1952, čím sa zaistili blízke bilaterálne vzťahy s Washingtonom. Následne Turecko profitovalo z americkej politickej, ekonomickej a diplomatickej podpory, vrátane v kľúčovom aspekte ako prihláška krajiny do EÚ.[31] V prostredí po konci Studenej vojny sa geostrategická poloha Turecka zmenila na jeho blízkosť ku Blízkemu a Strednému východu, Kaukazu a Balkánu.[32] Nezávislosť turkických štátov od ZSSR v roku 1991, s ktorými Turecko zdieľa spoločné kultúrne a jazykové dedičstvo, umožnila Turecku rozšíriť jeho ekonomické a politické vzťahy hlboko do Strednej Ázie,[33] a tak umožnila dokončenie finančne náročného projektu ropovodu a plynovodu z azerbajdžanského Baku do tureckého prístavu Ceyhan. Ropovod Baku–Tbilisi–Ceyhan je súčasťou tureckej zahraničnopolitickej stratégie, stať sa energetickým privádzačom pre Západ. Turecká hranica s Arménskom však ostáva stále zatvorená za tureckú podporu Azerbajdžanu počas vojny v Náhornom Karabachu.[34] Počas vlády AKP vzrástol vplyv krajiny v bývalých oblastiach Osmanskej ríše na Blízkom východe a Balkáne, na základe doktríny „strategickej hĺbky“ (termín zaviedol Ahmet Davutoğlu) ako definíciu pre vzrastajúce turecké angažovanie sa v regionálnej zahraničnej politike, nazývané aj neo-osmanizmus.[35][36] Po Arabskej jari v decembri 2010 a rozhodnutiach AKP smerom k podpore istých opozičných skupín v zasiahnutých krajinách sa zhoršili vzťahy s viacerými arabskými štátmi – od začiatku občianskej vojny so susednou Sýriou a po zvrhnutí prezidenta Muhammada Mursího v roku 2013 s Egyptom.[37][38] V roku 2014 Turecko nemalo diplomatické zastúpenie na úrovni veľvyslanca v Sýrii, Egypte a Izraeli. Diplomatické vzťahy s posledne menovanou krajinou sa zhoršili po izraelskom bombardovaní Pásma Gazy.[39][40] Tým pádom ostalo Turecku v Levante (s nedávnymi bohatými nálezmi zemného plynu) iba málo spojencov,[41][42] čo je v priamom rozpore s pôvodnými plánmi vtedajšieho ministra zahraničných vecí a premiéra Davutoğlua na zahranično-politickú doktrínu „žiadnych problémov so susedmi“.[43][44] [45] Turecko už od päťdesiatych rokov 20.storočia udržiava jednotky v medzinárodných misiách v rámci OSN a NATO, vrátane peacekeepingových misií v Somálsku a bývalej Juhoslávii a podpory koaličných vojsk v Druhej vojne v Perzskom zálive. Turecko má taktiež 36 000 vojakov na Severnom Cypre, hoci ich prítomnosť je kontroverzná,[46] a asistuje Irackému Kurdistanu s bezpečnosťou.[47] Turecko má v rámci americkej stabilizačnej misie v Afganistane a pod NATO patriaceho ISAFu vojakov od roku 2001.[48] Od roku 2003 dodáva Turecko vojenský personál pre Eurocorps a zúčastňuje sa na iniciatíve EU Battlegroups.[49] Ozbrojené sily Turecké ozbrojené sily pozostávajú z pozemných síl, námorníctva a vzdušných síl. Turecké žandárstvo a Turecká pobrežná stráž operujú pod Ministerstvom vnútra v čase mieru, hoci sú v čase vojny podriadené veliteľstvám pozemných, resp. námorných síl.[51] Náčelník Generálneho štábu je menovaný prezidentom a bol zodpovedný premiérovi. Rada ministrov je zodpovedná parlamentu za záležitosti národnej bezpečnosti a adekvátnu prípravu ozbrojených síl na obranu krajiny. Možnosť vyhlásiť vojnu a nasadiť turecké vojská v zahraničí či umožniť pobyt cudzích vojsk na území Turecka je plne v rukách parlamentu. [51] Turecko má po armáde USA druhé najväčšie vojsko v rámci NATO, s odhadom 495 000 nasaditeľných vojakov podľa údajov NATO z roku 2011.[52] Turecko je jedným z piatich štátov NATO, ktoré sú súčasťou politiky zdieľania jadrových zbraní spolu s Belgickom, Holandskom, Nemeckom a Talianskom.[53] Na leteckej základni Incirlik je umiestnených celkovo 90 jadrových zbraní B61, 40 z nich je určených pre potreby Tureckých vzdušných síl, ich použitie však podlieha súhlasu NATO.[54] Každý zdravý mužský občan Turecka, je povinný slúžiť v armáde v čase medzi troma týždňami a rokom, v závislosti na vzdelaní a lokalite pracoviska.[55] Turecko neuznáva výnimky na základe svedomia a neponúka civilnú alternatívu vojenskej službe.[56] Turecko a Európska úniaCesta Turecka do Európy – a tým i do Európskej únie – začína už vznikom Tureckej republiky 29. októbra 1923, odkedy sa Turecko pokladá za súčasť Európy. Významnejšie pokusy o priblíženie sa však datujú až od doby po skončení 2. svetovej vojny.
DopravaTCDD – Železnice Tureckej republiky - najlacnejšia varianta cestovania, je pomalšia ako u nás a je bez klimatizácie. THY – Turkish Airlines Čo sa týka šoférovania, Turecko patrí medzi krajiny s najvyšším počtom dopravných nehôd. Toleruje sa 0,4 promile alkoholu v krvi počas jazdenia. Na niektorých cestných úsekoch sa vyberá mýto, ktoré je možné platiť len v hotovosti. Na diaľnici je najvyššia povolená rýchlosť 120 km/h. Referencie
Iné projektyExterné odkazyTuristický sprievodca Tureckom (slovensky)
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
.svg)
Portal di Ensiklopedia Dunia
