|
Michal IV. (Byzantská ríša)
 Michal IV. Paflagónsky (*okolo 1010, Paflagónia – † 10. december 1041, Konštantínopol) bol byzantský cisár v rokoch 1034 – 1041. Cisárom sa stal po smrti (zrejme vražde) cisára Romana III., keď sa oženil s jeho ženou, svojou milenkou, cisárovnou Zoe. Podľa dobových správ bol Michal bol veľmi krásny, štedrý a šikovný, ale trpel epilepsiou a bol nevzdelaný, čo viedlo k tomu, že mnohé oblasti vlády prenechal na svojho brata, ministra Jána Orfanotrofa. Ten finančnými (daň aerikon) a vojenskými reformami navrátil ríši stratenú silu, ale získal aj mnohých nepriateľov. Na východnej hranici bolo Georgiom Maniakom dobyté mesto Edessa a aspoň spočiatku boli úspešné aj boje na Sicílii. Podarilo sa mu taktiež potlačiť bulharské Deljanovo povstanie, naopak úplnú nezávislosť získala srbská Duklja. Obdobie jeho vlády je spojené aj s rozsiahlymi čistkami vedenými proti aristokratickým rodinám.[1][2][3] Michal IV. pochádzal z rodiny roľníkov z provincie Paflagónia (iný prepis: Paflagonia). V mladosti sa mal podľa dobových správ živiť falšovaním mincí. Na cisársky dvor sa dostal prostredníctvom svojho brata, eunucha a vysokého štátneho úradníka Jána Orfanotrofa. Stal sa cisárovým komorníkom a masérom, následne aj milencom cisárovej manželky Zoe. Roman si vzťah milencov nevšímal a i napriek upozorneniam od blízkych Michala z ničoho neupodozrieval, za čo zrejme mohla Michalova epilepsia. 11. apríla 1034 však Roman za záhadných okolnosti umrel a hneď na druhý deň sa Michal, i napriek počiatočnému odporu patriarchu Alexia, so Zoe oženil. Následne pod vplyvom svojho brata Jána, ktorý sa stal ministrom financií, cisárovnú Zoe uväznil v gynaeceu (ženských palácových komnatách) a vládol sám.[1][2][3] Už krátko po jeho nástupe musel Michal riešiť viacero vzbúr proti jeho nástupu a boje sa viedli aj na východných arabských hraniciach. Najväčším tu dosiahnutým úspechom bol zisk starodávneho kresťanského centra Edessy. V roku 1035 požiadal palermský emir Michala o pomoc, kvôli povstaniu jeho brata. Aj napriek následnej smrti emira boje na Sicílii pokračovali. V roku 1038 bola začatá výprava na čele s Georgiom Maniakom. Výpravy sa zúčastnil takisto aj manžel Michalovej sestry Štefan (Stefanos). V priebehu nasledujúceho roka boli vďaka Maniakovmu skvelému vedeniu dobyté mestá Palermo a Messina a podarilo sa ovládnuť takmer celú Sicíliu, avšak po tom, čo v roku 1040 roztržke medzi ním a Michalovým švagrom Štefanom bol Maniakes povolaný do Konštantínopola a uväznený. Veliteľom sa stal Stefanos, ktorého vedenie však bolo neúspešné a zmätok v byzantskej armáde využili Arabi. Najprv vypuklo povstanie, aby následne byzantskú armádu vytlačili z dobytých území, pričom nedobytá zostala len Messina.[2][3] V posledných rokoch svojej vlády Michal ťažko ochorel. Stále viac ho navyše trápili výčitky svedomia kvôli Romanovi a tak sa presunul do Solúna, kde prosil svätého Demetera o odpustenie. Jeho poslednou veľkou výpravou boli boje v Bulharsku, kde došlo k Deljanovmu povstaniu. Bulharskí bratranci Peter Deljan a Alusianos viedli Bulharov a vyhnali byzantskú armádu z území Bulharska. Následne sa však pohádali. Alusian dal Petrovi odseknúť nos a oslepil ho. To viedlo k oslabeniu bulharskej sily a Alusianos bol porazený. Michal krátko na to vstúpil do kláštora a 10. decembra 1041 umrel. Novým panovníkom sa stal jeho synovec Michal V., ktorého krátko pred jeho smrťou cisár s cisárovnou Zoe adoptovali.[1][3] Referencie
Iné projekty
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
