|
Štefan Nemanja
Svätý Štefan Nemanja[1] (iné mená pozri nižšie; * 1113/1114, Ribnica, dnešná Podgorica – † 13. február 1199/1200, Chilandar, Athos) bolo srbské (rašské) knieža (veliki župan) od polovice 60. rokoch 12. storočia do roku 1196.[1][2] Pravoslávnou cirkvou je uctievaný ako svätý. Jeho sviatok slávia pravoslávni Srbi 13. februára (resp. 26. februára podľa juliánskeho kalendára).[3][4] Nemanja zjednotil rozdrobené srbské panstvá a založil stredoveký srbský štát.[1][5] Napriek spojenectvu s Benátkami a Uhorskom, ako aj početným bojom s Byzanciou však nedokázal získať úplnú nezávislosť od moci byzantských cisárov. Pochádzal zrejme z rodu dukljanskych (zetských) vládcov[4] a sám bol zakladateľom dynastie Nemanjićovcov, ktorá vládla v Srbsku do roku 1371. Počas svojej vlády založil viacero významných srbských kláštorov. V roku 1195 abdikoval a vstúpil do Kláštora Studenica, ktorý pred tým založil. Neskôr odišiel žiť do athoského Kláštora Chilandar, kde aj zomrel. Už krátko po smrti bol Srbmi uctievaný ako svätý a jeho kult je živý dodnes.[2][6] Mená
ŽivotopisÚdaje o Štefanovom živote poskytujú biografie napísané jeho synmi svätým Sávom (úvod k typikonu Kláštora Studenica)[7] a Štefanom Prvovenčaným.[6] Obe sa však snažia osláviť vládnucu srbskú dynastiu a jej zakladateľa.[8] Nemanja sa narodil vo významnom srbskom obchodnom meste Ribnica (dnešná Podgorica v Čiernej Hore) okolo roku 1113. Bol najmladším synom srbského princa Zavidu (zrejme syna Uroša I.[9]).[6] Pôvodne bol pokrstený ako katolík, neskôr prijal druhý, pravoslávny krst.[3][10] O Štefanovom ranom živote sa spoľahlivo mnoho nevie. Niekedy v druhej polovici 60. rokov, snáď medzi rokmi 1065/1066 až 1068, sa spolu s tromi bratmi ujal moci v srbských krajinách, pričom vrchná moc a titul veľkého župana pripadla jeho najstaršiemu bratovi Tihomirovi. Nemanjovi podliehalo územie v povodí riek Toplica a Ibar.[6][8] Medzi bratmi čoskoro prepukli spory. Nemanja sa proti bratom postavil a vyhnal ich zo Srbska do Byzancie. V roku 1169 sa na čele vojska do Srbska vrátili. Tihomir bol však Nemanjom v boji v bitke pri Pantine porazený a zavraždený. Jeho ďalší bratia Miroslav a Stracimir uznali Nemanjovu nadvládu. Nemanja sa stal vrchným srbským vládcom a jeho sídelnou krajinou sa stala Raška.[6][8] Nemanja sa snažil o nezávislú srbskú politiku. S podporou Benátčanov a Uhrov proti Byzantíncom povstal, avšak ambície byzantského cisára Manuela I. na Balkáne ho po porážke v roku 1172 prinútili opätovne uznať byzantskú zvrchovanosť. Po porážke bol Nemanja potupne ukazovaný byzantskému ľudu počas cisárovho triumfu v Konštantínopole.[2][6] Zahraničnopolitický neúspech Nemanju viedol k väčším snahám v domácej politike. Zakladal kláštory a bojoval proti bogomilstvu, ktoré sa do srbských krajín šírilo z Bulharska.[2][8]  Byzantské jarmo sa Srbom podarilo čiastočne zlomiť až po smrti byzantského cisára Manuela I. v roku 1180. Už v roku 1182 Nemanja získal Duklju (Zetu), ktorú zveril do správy svojmu najstaršiemu synovi Vukanovi. O rok neskôr mu politická situácia a spojenectvo s uhorským kráľom Belom III. umožnili svoje panstvo rozšíriť aj hlbšie do byzantských území.[6] Získal Niš a spojené srbsko-uhorské vojská vyplienili Braničevo a Sofiu.[2] Biografia napísaná jeho synom spomína aj dobytie území v okolí Prizrenu, zrejme ich však neudržal na dlho.[11] Svoju pozornosť obrátil aj na Dalmáciu a pobrežie Jadranu. Dobyl početné mestá vrátane Skadaru a Kotoru. V roku 1184 sa pokúsil dobyť Dubrovník, no neuspel. V roku 1186 preto musel uzavrieť mier, ktorý zaručil dubrovníckym obchodníkom slobodu obchodu v Srbsku.[4] Neskôr udelil právo slobodného obchodu v Srbsku aj Splitu.[8] V roku 1187 prijal v meste Niš rímsko-nemeckého cisára Fridricha Barbarossu a križiakov tretej križiackej výpravy.[2]  V roku 1190 bol však Byzanciou porazený, udržal si však relatívnu samostatnosť, ako aj územné zisky v Kosove, Zete a severnom Albánsku.[6] Stále hroziace nebezpečenstvo zo strany Byzancie sa rozhodol vyriešiť sobášom svojho syna Štefana s Eudokiou, neterou cisára Izáka II.[2] 25. marca 1196 Štefan dobrovoľne abdikoval a vstúpil do kláštora. Jeho nástupcom sa stal jeho druhorodený syn Štefan, najstarší syn Vukan získal vládu nad Zetou[2]. Ako mních prijal meno Simeon a istý čas žil v kláštore (monastieri) Studenica, ktorý sám založil. Neskôr (jeseň 1197[8]) odišiel žiť na svätú horu Athos, kde s dovolením byzantského cisára Alexia III. obnovil (resp. na novo založil) srbský Chilandarský kláštor, vedúce centrum srbskej kultúry v stredoveku.[6] Okrem neho založil počas svojho života aj iné kláštory ako napr. Kláštor Djurdjevi Stupovi a Kláštor svätého Mikuláša v Toplici.[2] Štefan Nemanja zomrel niekedy okolo roku 1200. Už krátko po smrti bol uctievaný ako svätý.[6] Jeho pozostatky boli po jeho smrti vo februári 1208[7] prenesené z Athosu do Studenice. Nemanjov kult bol úzko spojený s obranou pravoslávia proti moslimským i katolíckym snahám presadiť sa medzi Srbmi. Napriek tomu bol jeho kult čoskoro zatienený kultom jeho syna Sávu. Vo vedomí Srbov však dodnes Nemanja zostáva jednou z najdôležitejších osobností stredoveku, pretože sa zdá, že ním začína história srbskej štátnosti, ako aj nezávislý srbský cirkevný život a srbská kultúra.[8] Referencie
Ďalšia literatúra
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
