Ióannes Zónaras

Ióannes Zónaras
historik, teológ, kánonista, mních
André Thevet, grafický list zobrazujúci podobizeň Iónna Zónara, rytina, 1584, dnes The British Museum, Londýn
Osobné informácie
Narodenie	koniec 11. storočia
Úmrtie	medzi 1162 až 1166
	ostrov İncir Adası (?)
Národnosť	grécka
Dielo
Žánre	kronika
Obdobie	obdobie Komnénovcov a Angelovcov
Témy	dejiny Byzantskej ríše a sveta; kánonické právo, hagiografie
Významné práce	Prehľad dejín (Epistomé historión); komentár Zinar
Odkazy
	Ióannes Zónaras (multimediálne súbory na commons)
Literárny portál  Byzantský portál  Biografický portál

Ióannes Zónaras (iné mená pozri nižšie; * koniec 11. storočia – † medzi 1162 až 1166[1]/1180[2]) bol vysoký byzantský úradník, kronikár, teológ, kánonista a mních.[2] Spolu s Aristénom a Balsamónom patrí k trom najväčším byzantským kánonistom.[2]

Napísal kroniku Epitomé historión (Historická príručka[3] alebo Prehľad dejín).[4][5] Známou je aj jeho zbierka byzantského kánonického práva.[6] Jeho diela sa vyznačujú vysokou erudíciou a odkazmi na početné pramene.[1]

Mená

• starogr. Ίωάννης Ζωναρα̃ς (/Ζωνάρας)[7] – prepis podľa PSP: Ióannes Zónaras; iné prepisy: Ioannes Zonaras, Joannés Zónaras[7], Ióannis Zónaras
• slovenské mená: Ján Zonaras[6], Ján Zonar[7],
• lat. Ioannes Zonaras[8]

Život

O Zónarovej mladosti sa mnoho nevie, informácie o jeho živote pochádzajú predovšetkým z jeho kroniky. Pochádzal z aristokratického rodu Zónarovcov. V literatúre sa vyskytuje rôzne datovanie jeho života. Dnes je isté, že žil aj po roku 1162, keďže v jednom zo svojich diel spomína druhé manželstvo Manuela I. Komnéna.[1]

Za vlády cisára Alexia I. zastával dôležité úrady droungaria a prvého sekretára (prótoasekrétis) na cisárskom dvore. Po smrti cisára Alexia I. v roku 1118 odišiel žiť do Kláštora svätej Glykérie[9]. Podľa prameňov je sporné, či išlo o kláštor na ostrove İncir Adası alebo na hore Athos, hoci pravdepodobnejším sa zdá byť ostrov. Sám sa v kronike sťažuje, že v divočine je pre neho ťažké získať knihy potrebné na prácu na kronike a nazýva sa „vyhnancom“. Podľa jednej z teórií vo vyhnanstve skončil preto, že bol nasledovníkom Anny Komnény.[1]

Dielo

Alexios IV., Alexios V. a Theodor I. v ilustrovanom manuskripte Zónarovej kroniky (neskoršie dielo s dodatkami), dnes Biblioteca Estense Universitaria, Modena

Historiografia

• Epitomé historión (gr. Ἐπιτομὴ Ἱστοριῶν, slov. Historická príručka[3] alebo aj Prehľad dejín)[4]

Dielo v 18 knihách opisuje dejiny sveta od jeho stvorenia do Zónarových čias (konca vlády Alexia I. Komnéna). V starších obdobiach vychádza z viacerých diel, z ktorých mnohé sa inak nezachovali.[3] Okrem iných čerpá z Hérodota, Arriana, Plutarchu, či Starého zákona a raných kresťanských historikov. Ďalej napr. z diela Theofana Vyznávača, Geórgia Hamartóla. V novšom období najmä z diel Psella a Skylitza),[9] ktorých poznatky systematizoval a pretriedil.[2][4]

Na rozdiel od jeho súdobej historičky Anny Komnény, dcéry cisára Alexia I., sa na vládu cisára Alexia I. pozerá kritickejšie. Jeho dielo bolo už v stredoveku preložené do srbčiny[4]/slovanského liturgického jazyka[9] a v renesancii dokonca do latinčiny.[4]

Z hľadiska chronológie na Zónara nadviazal Nikétas Choniates. Výrazne ovplyvnil Kónstantina Manassésa, Michaéla Glyka či Efraima.[2]

Ďalšie diela

Komentár Synopsis canonum k prameňom kánonického práva (nazývaný aj Zinar)[6]

Komentár je jedným z najpozoruhodnejších diel byzantskej kánonistiky.[5] Komentuje kánony všeobecných a lokálnych koncilov do 9. storočia, ku ktorým pripojil pravidlá cirkevných otcov. Dodnes je uznávanou autoritou v pravoslávnej kánonistike.[7]

Niekoľko hagiografií (napr. o svätej Eupraxii), kánon o Bohorodičke a niekoľko homílií[2][9]

Zónarovi boli pripočítavané i ďalšie diela, Zónarovo autorstvo však nebolo spoľahlivo dokázané (napr. grécky lexikón nesúci jeho meno).

Referencie

1. BONDAČ, A. G.; POPOV, I. N. IOANN ZONARA. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 24. Ioann Voin – Ioanna Bogoslova Otkrovenije. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2010. [Cit. 2023-10-31]. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-044-8. S. 250 – 261.
2. MOROLLI, D. Ceccarelli. ZONARAS, Jan. In: FARRUGIA, Edward G.; AMBROS, Pavel, ed. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Preklad Adam Mackerle. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 975 – 976.
3. DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6. S. 208 – 209.
4. Zonaras, Ioannes. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 519.
5. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. ZÓNARAS. In: BORECKÝ, Bořivoj; DOSTÁLOVÁ, Růžena, a kol. Slovník řeckých spisovatelů. 2. přeprac. a dopl. vyd. Praha : Leda, 2006. ISBN 80-7335-066-1. S. 567.
6. VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 263.
7. ZUBKO, Peter. Prídu mnohí od východu i západu: Podkarpatský Východ v archívoch západnej cirkvi. Bratislava : Slavistický ústav Jána Stanislava Slovenskej akadémie vied, 2021. ISBN 978-80-89613-39-7. S. 976.
8. CICHICKA, Helena. Zonaras Jan. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 501 – 502.
9. ZónarAS, JOHN. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 2229.