Akritai

Byzantská slonovinová doštička s motívom akritai inšpirovaná byzantskou literatúrou, 10. – 11. storočie, dnes pokladnica katedrály v Troyes

Akritai (-pl; starogr. ἀκρίται; sg: starogr. ἀκρίτης – akrites, iný prepis: akrités) je grécky termín používaný v Byzantskej ríši, ako označenie vojenských jednotiek strážiacich jej východné hranice (pohraničníci, hraničiari), a obyvateľstva žijúceho danom pohraničí (a to aj moslimského obyvateľstva mimo Byzancie)[1]. Niekedy termín v prameňoch označuje veliteľov spomínaných ozbrojených skupín.[1][2] Asi nikdy však neoznačoval konkrétny druh vojska alebo konkrétne formalizované jednotky.[3] Používal sa najmä pre obdobie 9./10. – 11. storočia,[1][2][3] niekedy však o nich literatúra hovorí aj neskôr, až do 13. storočia.[4]

Termín pochádza zo slov „akron“ či „akra“[1], ktoré možno do slovenčiny preložiť ako „končina“ či „hranica“.

Sociálny a vojenský význam

Pohraničná stráž (lat. limitanei) existovala už v Rímskej ríši a Byzantskej ríši na prelome staroveku a stredoveku.[5] Práve tieto jednotky akritai na východných hraniciach nahradili.[6] Termín akritai sa v prameňoch objavuje od 10. storočia, no ich pôvod sa predpokladá už v 9. storočí (vláda macedónskej dynastie). Významne sa podieľali na ochrane hraníc pred arabskými moslimami, hoci s nimi zároveň udržiavali úzke väzby. Pôvodne sa z hľadiska geografie akritai spájali s maloázijským pohorím Taurus a s povodím rieky Eufrat. Etnicky ich tvorilo najmä grécke a arménske obyvateľstvo.[7][8]

Za statky, na ktorých akritai žili, neplatili ríši dane, poprípade čerpali iné výhody, no o týchto právnych vzťahoch, či ich konkrétnych povinnostiach k ríši zachované pramene mlčia. Za vlády Komnénovcov niektorí akritai vlastnili pronie a za správu a ochranu pozemkov dostávali od cisára žold.[7][9]

Správy o akritskej taktike boja pochádzajú zo spisu De velitatione bellica od cisára Nikefora II. (vládol 963 – 969). Medzi ďalšie pramene patria Kekaumenov Strategikon či kronika Michaéla Attaleiata. Byzantskí úradníci akritov kritizovali z dôvodu ich slabých formálnych vojenských znalostí a chabej disciplíny. Poskytovali však Byzancii cenné údaje o pohraničí a dokázali odvrátiť menšie nájazdy na byzantské územie.[1][7]

V neskoršom byzantskom dejinnom období (Nikajske cisárstvo) akritai za žold chránili horské priesmyky v severozápadnej Malej Ázii a ich protivníkmi boli najmä rúmski Seldžuci. Po proti-palaiologovskom povstaní v roku 1261 boli akritai začlenení do pravidelných vojsk. Táto zmena súvisela tiež s rozpadom obrany východnej hranice, ktorú postupne posúvali na západ rozmáhajúce sa turecké štáty.[1][8]

Basileios Akritas (hlavná postava z eposu Digenis Akritas) a drak, byzantský tanier, 12. storočie, dnes Atény, Museio Archeas Agoras Athinón

Kultúrny význam

Akritai si našli svoje uplatnenie aj v byzantskej ľudovej kultúre, pričom vystupovali vo viacerých literárnych dielach. Zrejme najznámejším je byzantský národný epos Digenis Akritas a cyklus akritských spevov baladického charakteru. Akritai v epose Digenis Akritas sa spájajú s konkrétnym územím pri rieke Eufrat.[2][1][3][8] Rozsiahly výpočet akritai v byzantskej literatúre poskytuje VARVOUNES, Manoles. AKRITAI. In: Encyclopaedic Prosopographical Lexicon of Byzantine History and Civilization. Ed. Alexis G. Savvides, Benjamin Hendrickx. Vol. 1. Aaron – Azarethes. Turnhout : Brepols, 2007. ISBN 978-2-503-52303-3. S. 108 – 114. Byzantský cisár Manuel I. Komnénos bol prezývaný aj ako „Nový akrites“.[1]

Referencie

1. AKRITAI. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 47.
2. Akritai. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 17.
3. KRUPCZYŃSKI, Piotr. Akritai. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 11 – 12.
4. akritai. In: Malá československá encyklopedie. Vyd. 1. Zväzok I. A – Č. Praha : Academia, 1984. S. 79.
5. limitanei. In: BOHEC, Yann Le, et al. The Encyclopedia of the Roman Army, 3 Volume Set. Hoboken : John Wiley & Sons, 2015. 1176 s. ISBN 978-1-4051-7619-4. S. 587 – 589.
6. VARVOUNES, Manoles. AKRITAI. In: Encyclopaedic Prosopographical Lexicon of Byzantine History and Civilization. Ed. Alexis G. Savvides, Benjamin Hendrickx. Vol. 1. Aaron – Azarethes. Turnhout : Brepols, 2007. (preložené z gréckeho originálu Εγκυτίλοπαιΰιχό Προσωπογραφικό Λεξικό Βυζαντινής Ιστορίας και Πολιτισμού). ISBN 978-2-503-52303-3. S. 108 – 114.
7. AKRITAI. In: Dictionary of the Middle Ages. Ed. Joseph R. Strayer. Vol. 1. Aachen – Augustinism. New York : Charles Scribner's Sons, 1982. ISBN 0-684-16760-3. S. 115 – 116.
8. AKRITAI. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. New York : Oxford University Press, 2001. 536 s. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 10.
9. LAIOU, Angeliki E. The Economic History of Byzantium (From the Seventh Through the Fifteenth Century). Washington D. C. : Dumbarton Oaks, 2002. ISBN 978-0-88402-332-6. S. 1044.

Ďalšia literatúra

• DVORNÍK, František. Počátky zpravodajských služeb: Starověký Blízký východ, Persie, Řecko, Řím, byzantská říše, arabsko-muslimské říše, mongolská říše, Čína, Moskevské knížectví. Preklad Petra Kůsová. V českém jazyce vyd. 1. Praha : Prostor. ISBN 80-7260-056-7. S. 164 – 166, 188.