Jicchak Šamir

Jicchak Šamir
Jicchak Šamir v marci 1988
8. a 10. premiér Izraela
V úrade 20. október 1986 – 13. júl 1992
Prezident	Chajim Herzog
Šimon Peres Jicchak Rabin
V úrade 10. október 1983 – 14. september 1984
Prezident	Chajim Herzog
Menachem Begin Šimon Peres
6. minister zahraničných vecí Izraela
V úrade 10. marec 1980 – 20. október 1986
Premiér	Šimon Peres Jicchak Šamir Menachem Begin
Moše Dajan Šimon Peres
Biografické údaje
Narodenie	15. október 1915 Ružany, Ruské impérium (dnes Bielorusko)
Úmrtie	30. jún 2012 (96 rokov) Herzlija, Izrael
Politická strana	Likud (predtým Cherut)
Rodina
Manželka	Šulamit Šamirová
Deti	Jair Šamir Gilada Šamirová
Odkazy
	Jicchak Šamir (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Jicchak Šamir (hebr. : יִצְחָק שָׁמִיר, rodným menom Jicchak Jizernicki, hebr. : יצחק יזרניצקי;) (* 15. október 1915 – † 30. jún 2012) bol izraelský politik, vodca predštátnej organizácie Lechi a agent Mosadu. Dvakrát zastával funkciu premiéra, prvý raz ako v poradí ôsmy izraelský premiér v rokoch 1983 až 1984 a druhý raz ako v poradí desiaty premiér v rokoch 1986 až 1992.

V čase pred založením štátu viedol radikálnu organizáciu Lechi, ktorej cieľom bolo násilne vyhnať britskú správu z Palestíny, umožniť neobmedzenú imigráciu Židov a vytvoriť židovský štát. Za protibritskú činnosť bol dvakrát väznený, druhý raz navyše internovaný v zajateckých táboroch v Afrike. V 50. a 60. rokoch pôsobil ako agent spravodajskej služby Mosad. V politike sa začal angažovať v roku 1970 a od roku 1973 bol viac než 20 rokov poslancom Knesetu za pravicovú stranu Likud (predtým Cherut). Kým sa stal izraelským premiérom, bol tri roky predsedom izraelského parlamentu a šesť rokov ministrom zahraničných vecí.

Po rezignácii Menachema Begina v roku 1983 sa stal predsedom vlády. Po voľbách v roku 1984 nastal volebný pat, po ktorom bol nútený vytvoriť so svojim protivníkom Šimonom Peresom z Maarachu vládu národnej jednoty s netradičným rotačným princípom na poste premiéra (prvé dva roky bol premiérom Peres a Šamir bol ministrom zahraničných vecí, potom si úlohy vymenili). V čase, keď pôsobil na čele štátu, vypukla prvá intifáda. Keď v roku 1990 vládna Strana práce vyslovila nedôveru vláde, zostavil Šamir čisto pravicovú vládu s podporou náboženských strán, s ktorou vládol až do volebnej porážky vo voľbách v roku 1992. V tom istom roku odstúpil z vedenia strany a v roku 1996, keď mu skončil poslanecký mandát, odišiel z politiky.

Šamir bol tvrdým zástancom politickej línie Veľkého Izraela, napriek tomu sa ale Izrael počas jeho funkčného obdobia zúčastnil na mierovej konferencii v Madride, ktorá bola počiatočným impulzom k sérii rokovaní, ktoré za vlády Jicchaka Rabina viedli k podpisu Mierových zmlúv z Osla. Medzi podstatné udalosti Šamirovej vlády patrí vojna v Zálive, pri ktorej Izrael ostreľovali iracké rakety typu Scud (Izrael po nátlaku Spojených štátov nereagoval, aby nerozbil medzinárodnú koalíciu, ktorej členmi boli aj arabské štáty). Izrael významne ovplyvnili aj dve veľké imigračné vlny, a to dokončenie presťahovania takmer celej populácie etiópskych Židov a príchod státisícov Židov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu.

Mladosť

Šamir sa narodil v Ružanoch v cárskom Rusku (dnešné Bielorusko) Šlomovi a Pnine Jizernickým.[1] Vyštudoval hebrejskú strednú školu v poľskom Białystoku a ako štrnásťročný, v roku 1929, vstúpil do mládežníckeho revizionisticko-sionistického hnutia Bejtar.[2] V roku 1932 sa presťahoval do Varšavy, kde študoval právo na Varšavskej univerzite. Štúdium však ako dvadsaťročný prerušil a v roku 1935 podnikol aliju do britskej mandátnej Palestíny, kde sa zapísal na štúdium na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme (štúdium však nikdy nedokončil).[3] V tom istom roku si zmenil priezvisko na Šamir, čo v hebrejčine významovo znamená trň, osteň či bodliak.[1] Rozhodnutie odísť do Palestíny mu zachránilo život, pretože väčšina jeho rodiny, vrátane rodičov, zahynula v nacistických vyhladzovacích táboroch počas holokaustu.[4]

Začiatky v mandátnej Palestíne

Po príchode do mandátnej Palestíny najprv pracoval ako účtovník a stavebný robotník, ale po arabskom povstaní v roku 1936[pozn 1] sa o rok neskôr rozhodol vstúpiť do podzemnej židovskej vojenskej organizácie revizionistického hnutia – Irgun, známej aj pod akronymom Ecel.[1] Irgun vychádzal ideovo z myšlienok Vladimira Žabotinského zakladateľa hnutia Bejtar, ktorého bol Šamir ešte v Európe členom. Irgun podnikal útoky proti palestínskym Arabom, zároveň však rástol podiel jeho sabotážnych aktivít proti britskej správe. V roku 1940 sa z Irgunu oddelilo tvrdé, radikálne a ultranacionalistické jadro pod vedením Avrahama Sterna, známe ako Lechi, či ako Sternov gang.[8][9] V tom čase Šamir odišiel z Irgunu a stal sa členom Sternovej skupiny. Dôvodom rozpadu revizionistického hnutia bol odlišný postoj voči Britom za druhej svetovej vojny.[10][pozn 2]

Vodca Lechi, väzenie a internácia

V Lechi používal Šamir prezývku Michael, ktorá vychádza z mena Michaela Collinsa z Írskej republikánskej armády (IRA).[11] Šamir obdivoval írskych republikánov a snažil sa nasledovať ich v protibritskom boji.[12] V roku 1941 ho však za jeho aktivity zatkla britská správa a zadržiavala vo väzenskom tábore v Jezraelskom údolí, z ktorého sa mu 31. augusta 1942 podarilo utiecť.[13] Po Sternovej smrti (zastrelili ho Briti vo februári 1942) a úteku na slobodu sa stal kľúčovou osobnosťou Lechi,[14] riaditeľom ich operácií[3] a zohral hlavnú úlohu v reorganizácii ústredného výboru tejto skupiny.[15] Bol členom triumvirátu Lechi (troch jeho vodcov) a zároveň jedným z najhľadanejších Židov v mandátnej Palestíne.[4] Za Šamirovho vedenia bola Lechi v pozadí vraždy bývalého britského ministra kolónií lorda Moyna, ktorého 6. novembra 1944 v Káhire zavraždili Elijahu Bejt Curi a Elijahu Chakim z Lechi (obaja boli v januári 1945 odsúdení a popravení). Šamir neskôr uvádzal, že Moyne bol zavraždený kvôli jeho podpore blízkovýchodnej arabskej federácii a pretože bol antisemita a podporoval rasové teórie, podľa ktorých boli Arabi rasovo nadradení Židom.[16] V roku 1944 sa oženil so Šulamit Leviovou, s ktorou sa zoznámil v internačnom tábore Atlit.[17]

Oznámenie palestínskej polície ponúkajúce odmenu za dolapenie vodcov Lechi. Jicchak Šamir je uprostred.

Druhý raz Šamira zadržali Briti v októbri 1946, tentoraz však nie vlastným pričinením.[1] V júli toho istého roku totiž Irgun uskutočnil bombový útok na hotel kráľa Davida v Jeruzaleme (v hoteli boli vládne budovy a riaditeľstvo odboru kriminálneho vyšetrovania), pri ktorom zahynulo 91 ľudí.[18] Briti následne spustili veľkú pátraciu akciu, pri ktorej sa im podarilo vystopovať atentátnikov až do Tel Avivu.[1] Potom uzavreli celé mesto a každý Žid musel prísť na policajné veliteľstvo na identifikáciu. Aj keď sa Šamir prezliekol za ortodoxného rabína, spoznali ho.[19] Po zatknutí ho spoločne s ďalšími príslušníkmi Irgunu a Lechi internovali do Eritrei v Afrike.[2] Z internačného tábora sa pokúsil niekoľkokrát ujsť. Prvý raz sa v septembri 1945 s dvoma ďalšími väzňami ukryli do vodných nádrží a podplatili sudánskeho vodiča, aby ich odviezol. Cez celý Sudán cestovali s falšovanými certifikátmi britskej spravodajskej služby. Certifikáty boli podozrivé až sprievodcovi v Chartúme, ktorý zavolal políciu, a tá utečencov chytila o šesť dní po úteku.[20][21] Šamirov ďalší pokus v roku 1947 už bol úspešný. Zajatci pri ňom ušli cez vykopaný tunel. Ešte pred útekom kontaktovali táborového rabína, talianskeho Žida, Dr. Giuseppe Leviho, ktorý im pomohol nájsť úkryt Talianov žijúcich v neďalekom meste. Po viac ako mesiaci skrývania a strádania dorazili utečenci do Addis Abeby.[20] Šamir sa potom spoločne so svojim spoluväzňom Arje Ben Eliezerom z Irgunu vypravil do Džibutska, požiadať o pomoc miestneho rabína. Džibutsko bolo v tom čase francúzskym zámorským územím, vďaka čomu ich nevydali britským úradom. Následne získali politický azyl vo Francúzsku, kam odplávali na lodi.[22] Do mandátnej Palestíny sa však Šamir vrátil až šesť dní po vyhlásení izraelskej nezávislosti v roku 1948.[4] V apríli 1948, v čase, keď bol ešte vo Francúzsku (stále však bol vodcom Lechi), spáchala Lechi spolu s Irgunom masaker v arabskej dedine Dejr Jásin. V priebehu ôsmich hodín povraždili príslušníci týchto dvoch skupín guľometmi, samopalmi a granátmi mužov, ženy aj deti,[23] celkom približne 200 až 250 ľudí.[24]

V roku 1948 nariadil triumvirát Lechi (ktorého členom bol aj Šamir) zavraždiť vyslanca OSN pre Blízky východ Folke Bernadotta

Na jeseň 1948 vykonala Lechi atentát, ktorý šokoval novo vzniknutý štát aj celý svet.[25] Jehošua Kohen z Lechi pri ňom 17. septembra 1948 v západnom Jeruzaleme zabil švédskeho diplomata a vyslanca Organizácie spojených národov pre Blízky východ grófa Folke Bernadotta, ktorý sa v mene OSN pokúšal medzi izraelskou a arabskou stranou prvej arabsko-izraelskej vojny dohodnúť mier.[26] Bernardotteho vraždu schválil triumvirát Lechi, ktorého členom bol aj Šamir.[27] V súvislosti s touto akciou Šamir poznamenal, že: „židovská etika ani židovské tradície nemôžu vyradiť terorizmus ako spôsob boja.“[28] Na atentát rázne a okamžite reagovala izraelská dočasná vláda, na čele s premiérom Davidom Ben Gurionom. Lechi vyhlásili za teroristickú organizáciu[25] a Ben Gurion rozkázal zatknúť všetkých jej vodcov, zabaviť všetky zbrane a zastreliť každého, kto by sa bránil. Gilbert (2002) uvádza, že „zabitie Bernadotteho znamenalo koniec akejkoľvek tolerancie židovských podzemných aktivít.“ Zároveň Ben Gurion vydal „dvadsaťštyrihodinové ultimátum Irgunu, aby odovzdal zbrane a bezpodmienečne sa rozpustil,“[27] k čomu nakoniec došlo; Irgun tak prestal byť vojenskou organizáciou.[25] Spolu s vodcami Lechi zatkli aj Šamira, ktorému sa však podarilo ujsť z väzby.[27] Žiadna z osôb, zodpovedných za Bernardotteho vraždu, nebola nikdy súdená[25] a izraelská vláda nakoniec udelila všetkým členom Lechi amnestiu.[29]

Súkromný život a Mosad

Po zákaze Lechi sa Šamir snažil zostaviť zoskupenie pre prvé parlamentné voľby, zložené z bývalých príslušníkov organizácie, ale jeho snahy nakoniec neboli úspešné.[30] Na zhruba sedem rokov sa stiahol z verejného života a nie príliš úspešne podnikal (okrem iného riadil združenie majiteľov kín).[30] V roku 1955 Šamira naverboval do spravodajskej služby Mosad jej vtedajší riaditeľ Iser Harel.[31] V rámci „politiky kooptácie bývalých disidentov“ chcel využiť skúsenosti ľudí, ktorí sa v priebehu protibritského odboja dostali do kontaktu so spravodajskou činnosťou. Počas svojho pôsobenia v Mosade mal kľúčovú úlohu v operácii s kódovým názvom Damokles[31] . Táto operácia bola reakciou na egyptský raketový program, na ktorom priamo pracovali nemeckí raketoví odborníci, ktorí sa počas druhej svetovej vojny podieľali na nacistickom programe rakiet V-2. Súčasťou operácie Damokles bolo zasielanie listových bômb, únosy a rad „nehôd.“[32] Šamir v rámci operácie riadil „špeciálne operácie, ktorých súčasťou boli zvyčajne atentáty.“[31] V rámci misie ho v roku 1965 poslali do Paríža, kde naverboval bývalých členov Lechi, ktorí sa podieľali na rôznych operáciách, vrátane atentátov. V Mosade pôsobil až do roku 1965.[33] Potom sa znova vrátil k súkromnému životu a podnikaniu. Jedinou verejnou aktivitou bola jeho snaha zvýšiť židovskú imigráciu zo Sovietskeho zväzu.[30]

Politická kariéra

„	Štát dnes známy ako Jordánske kráľovstvo je nedeliteľnou súčasťou toho, čo bolo kedysi známe pod názvom Palestína (77 % pôvodného územia); jeho obyvatelia sú preto Palestínci – nelišiaci sa svojim jazykom, kultúrou alebo náboženstvom a demografickou štruktúrou od iných Palestíncov. Je teda len dejinnou náhodou, že sa tento štát nazýva Jordánske kráľovstvo a nie Palestínske kráľovstvo.	“
– Jicchak Šamir, názor na postavenie Jordánska zo 70. rokov[34]

V roku 1970 vstúpil Šamir na popud Menachema Begina do strany Cherut (v tom čase bol Cherut súčasťou aliancie Gachal), pokračovateľkou revizionistického Irgunu. V 70. rokoch patril v strane medzi skupinu ľudí (ako aj Ariel Šaron a Benjamin Netanjahu),[pozn 3] ktorá považovala Jordánsko za Palestínu.[34] Šamirov kolega Šaron, v tom čase izraelský generál, dokonca uvažoval o zvrhnutí jordánskej vlády počas Čierneho septembra v roku 1970. Ako Čierny september sa označuje konflikt medzi palestínskymi Arabmi a kráľom Husajnom, počas ktorého zahynuli tisíce ľudí, a následkom ktorého bolo vyhnanie Organizácia za oslobodenie Palestíny (OOP) z Jordánska. Zvrhnutím vlády by totiž palestínski Arabi získali vlastný štát, čím by sa izraelsko-palestínsky konflikt preniesl za hranice.[34][pozn 4]

V Cherute bol Šamir členom výkonného výboru a riaditeľom jeho imigračného oddelenia.[30] Pred parlamentnými voľbami v roku 1973 sa Cherut spojil s niekoľkými pravicovými stranami a vytvoril novú stranu Likud, ktorá získala vo voľbách 39 poslaneckých mandátov. Jedným zo zvolených poslancov bol aj Šamir, ktorý sa po voľbách stal členom niekoľkých výborov Knesetu. Šlo o štátny kontrolný výbor, vplivný výbor zahraničných vecí a obrany a výbor pre vnútorné záležitosti a životné prostredie.[35] V rámci strany riadil organizačný výbor a v roku 1975 bol zvolený za predsedu výkonného výboru strany.[30]

Historické víťazstvo Likudu a predseda Knesetu

Parlamentné voľby v roku 1977 boli historické a znamenali predel v izraelských dejinách.[36] Pravici, na čele s Likudom, sa prvý raz podarilo prerušiť hegemóniu labouristických vlád a vedenia, ktoré sa datovalo dlho pred založením štátu v roku 1948.[37] Premiérom sa stal vodca Likudu Menachem Begin, ktorý zostavil pravicovú vládu. V júni toho roku bol Šamir vymenovaný za predsedu Knesetu a stal sa prvým pravicovým politikom, ktorý túto funkciu zastával.[38] V čase, keď pôsobil v tejto funkcii, sa odohrali dve zásadné udalosti, na ktoré mal úplne odlišný názor než predseda vlády;[37] šlo o mierové rokovania s Egyptom a podpis dohôd z Camp Davidu z roku 1978 a podpísanie egyptsko-izraelskej mierovej zmluvy z roku 1979.[37] Dôsledkom tohto mierového dohovoru sa totiž Izrael musel vzdať Sinajského polostrova, opustiť tamojšie vojenské základne a vypratať tamojšie židovské osady. Sinaj bol navyše vnímaný ako nárazníková zóna proti prípadnej egyptskej agresii a okrem Šamira sa proti podpísaniu mierových dohôd ohradzovali aj ďalší čelní politici Likudu ako Moše Arens a Ariel Šaron.[37] Pri hlasovaní Knesetu o mierovej zmluve sa Šamir nakoniec zdržal hlasovania.[37]

„	Jicchak Šamir bol nedôverčivý muž, ktorý veril len málokomu, a zo všetkého najmenej Arabom. Raz poznamenal: ‚Arabi sú tí istí Arabi a more je to isté more,‘ čím myslel to, že konečným cieľom Arabov bolo nahnať Židov do mora.	“
– Ahron Bregman,A History of Israel[4]

Minister zahraničných vecí

V marci 1980 bol Šamir, po rezignácii Moše Dajana, vymenovaný za ministra zahraničných vecí.[39] Z tejto funkcie bol zodpovedný za implementáciu mierových dohôd dosiahnutých s Egyptom[39] a jeho postoj voči dojednaným dohodám prešiel zmenami.[37] Jedným z cieľov Jicchaka Šamira na čele ministerstva bolo napraviť diplomatické vzťahy s africkými štátmi po jomkipurskej vojne z roku 1973, po ktorej mnoho štátov prerušilo diplomatické styky s Izraelom.[37] Šamir podporoval legislatívu zavedenú na začiatku 80. rokov, na základe ktorej bol formálne zjednotený Jeruzalem (1980) a anektované Golanské výšiny (1981).[37] Podporoval aj vojenskú operáciu s kódovým označením Opera, schválenú Beginom, pri ktorej izraelské letectvo bombardovalo iracký jadrový reaktor Osirak, neďaleko Bagdadu.[37] V roku 1981 sa konali parlamentné voľby, v ktorých znova zvíťazil Likud a Šamir aj po voľbách zostal ministrom zahraničných vecí. Izrael v tom čase zápasil s ekonomickou krízou a rastúcim arabským násilím na Západnom brehu Jordánu, ako aj cezhranične z južného Libanonu, nad ktorým stratila libanonská vláda kontrolu. Z územia ovládnutého OOP bol sever Izraela ostreľovaný a cez hranice boli vysielané teroristické bandy.[40] Izrael sa preto rozhodol rozdrviť palestínskych teroristov a v júni 1982 spustil vojenskú operáciu Mier pre Galileu, viac známu pod označením prvá libanonská vojna.[40]

Minister zahraničných vecí Šamir pri stretnutí s americkým ministrom obrany Casparom Weinbergerom v Pentagone, 15. októbra 1982.

Udalosti vojny sa zásadne dotkli aj Šamira vo funkcii ministra zahraničných vecí. Izraelskej armáde sa podarilo dosiahnuť odchod OOP z krajiny, avšak proizraelsky zmýšľajúci zvolený libanonský maronitský prezident a vodca kresťanskej Falangy Bašír Džamáíl zahynul pri pumovom atentáte prosýrskeho disidenta.[41] Izraelská armáda následne umožnila falangistom vstúpiť do utečeneckého tábora v Sabre a Šatíle. Izraelci predpokladali, že „kresťanskí falangisti uskutočňujú čistiace operácie, aby sa zbavili podozrelých hniezd palestínskych bojovníkov.“[42] Namiesto toho falangisti v tábore zmasakrovali niekoľko stoviek palestínskych Arabov.[pozn 5] Na nátlak verejnosti za účelom prešetrenia masakru ustanovili Kahanovu vyšetrovaciu komisiu.[42] Jej závery preukázali, že hlavnú vinu na masakre majú jednotky falangistov, izraelskú armádu ale označila za nepriamo zodpovednú.[42][45] Najhoršie zo správy vyšiel vtedajší minister obrany a neskorší premiér Ariel Šaron, náčelník Generálneho štábu Rafael Ejtan a veliteľ vojenskej rozviedky Jehošua Sagui.[42][45] Komisia však kritizovala aj Šamira ako ministra zahraničných vecí, za jeho ľahostajnosť[4] a skutočnosť, že neodovzdal informácie získané od ministra komunikácií Mordechaja Ciporiho, ktoré naznačovali, že v tábore prebieha masaker.[46] Reich (1990) k záverom Kahanovej komisie dodáva: „hoci iní boli potrestaní oveľa viac, komisia usúdila, že Šamir pochybil, keď neodovzdal informácie a ťažko jej padne ospravedlniť takéto pohŕdanie informáciami, ktoré získal od člena vlády‘.“[46] Po vojne riadil rokovania, ktoré viedli v roku 1983 k dohode s Libanonom (následne ju zamietol libanonský parlament).[2]

Prvý raz ministerským predsedom

15. septembra 1983 odovzdal Menachem Begin prezidentovi Chajimovi Herzogovi rezignačný list.[47] Ako oficiálny dôvod rezignácie uviedol zdravotný stav, ďalšími faktormi však boli tlak verejnosti po libanonskej vojne a masakru v Sabre a Šatíle[47] a ako uvádza Terner (1991) aj „faktické stroskotanie hospodárskej politiky.“[48] Po neúspešných pokusoch prehovoriť ho na návrat do politiky, Begina vo funkcii premiéra nahradil Šamir.[49] Aj keď Reich (1990) uvádza, že Šamir bol kompromisný kandidát,[46] Rosenzweig (2008) poukazuje, že Šamirove nástupníctvo bolo prirodzené, pretože „v Cherute mal značnú prestíž pre svoje zásluhy v boji proti Britom v čase trvania mandátu.“[50] Bezprostredne po prezidentovom poverení začal zostavovať novú vládu na pôdoryse pôvodnej Beginovej vlády. K funkcii premiéra si ponechal post ministra zahraničných vecí, čo niektorí pozorovatelia chápali ako Šamirov predpoklad Beginovho návratu do vlády.[46] 10. októbra 1983 predstúpil pred Kneset so žiadosťou o dôveru vláde, ktorú získal a stal sa tak oficiálne premiérom.[46] Výmena premiérov so sebou priniesla ich vzájomné porovnávanie, ktoré spomína Reich:[46]

„	Napriek silnej zhode na ideológii a politike sa osobnosť a štýl Ariela Šarona výrazne líšili od Beginových. Šamira zrejme ovplyvnili roky strávené v podzemí a potom v Mosade. Na rozdiel od Beginovej dominujúcej osobnosti je Šamir jemnejší. Držal sa mnohých tém zo spoločného programu, avšak kľudnejšie, nenápadnejšie a menej konfrontačným štýlom. Má tendenciu vyhýbať sa publicite a médiám a je pomerne nekomunikatívny o svojej minulosti. Je považovaný za metodického a pracovitého človeka s príjemným zovňajškom, ktorý skrýva drsnú osobnosť. Bol vnímaný, najmä vo Washingtone, ako viac diplomatický a menej bojovný než Begin. Niektorí ho opisovali ako tichého, nudného, necharizmatického, avšak odhodlaného človeka.	“
– Bernard Reich, Political Leaders of the Contemporary Middle East and North Africa: A Biographical Dictionary. s. 490

Ako premiér mal pred sebou celý rad úloh. Medzi hlavné patrila stabilizácia izraelskej inflačnej ekonomiky, ktorá sa potýkala s ťažkou krízou a zaistenie bezpečnosti na severnej hranici.[51] Keď sa stal premiérom, spolupracoval s ministrom obrany Moše Arensom, americkým prezidentom Ronaldom Reaganom a americkým ministrom obrany Casparom Weinbergerom na rámcovej dohode o americko-izraelskej strategickej spolupráci a americko-izraelskej dohode o voľnom obchode.[39] V otázkach mierového usporiadania Šamirova vláda zásadne odmietala akékoľvek územné ústupky na Západnom brehu.[52] Nakoniec však ako premiér nepôsobil dlho. Vládu totiž opustila malá orientálna strana Tami (mala 3 poslancov), ktorá sa kvôli nezhode s Likudom ohľadom sociálnej a ekonomickej politiky rozhodla podporiť Maarach vo vyvolaní hlasovania o nedôvere vlády konané 4. apríla.[53] Šamirova koalícia nemala dostatok hlasov a Kneset sa tak rozpustil a 23. júla 1984 sa konali predčasné parlamentné voľby.[53] Ako hlavné dôvody pádu vlády však Terner (1991) uvádza „nezdar v libanonskej vojne, krízu v poľnohospodárstve, nadmerné výdaje pri osídľovaní obsadených území a iné.“[48]

Volebný pat a ministrom zahraničných vecí

Jicchak Šamir na fotografii z roku 1985

Vo voľbách zvíťazilo s tesným rozdielom zoskupenie Maarach vedené Šimonom Peresom (44 vs. 41 mandátov), výsledok však znamenal volebný pat,[54] keďže ani jeden z najsilnejších subjektov nedokázal zostaviť vládu. Následne, po 39 dňoch rokovaní,[54] kompromisov a ústupkov, bola vytvorená vláda národnej jednoty medzi oboma stranami.[51] Súčasťou koaličnej dohody bol netradičný rotačný systém na poste premiéra, v rámci ktorého mali postupne obaja na obdobie dvoch rokov zastávať post premiéra, kým ten druhý bude vo funkcii ministra zahraničných vecí a úradujúceho premiéra.[48] Najprv sa stal predsedom vlády Peres a Šamir až do októbra 1986 zastával zvyšné dve funkcie.[51] Vláda mala celkom 25 ministrov a 97 poslancov v stodvadsať člennom Knesete. Kvôli jednoduchšiemu rozhodovaniu vytvorili užší kabinet, v ktorom mal Likud aj Maarach po piatich členoch a obe strany tak mali právo veta.[54]

Bankovka starej meny v hodnote 100 šekelov. Na averznej strane bankovky je vyobrazený Šamirov ideologický vzor Vladimir Žabotinskij.

Nová vláda bola v zložitej pozícii, pretože ľavica a pravica vždy zastávali v Izraeli odlišné postoje. Napriek tomu sa však našli témy, na ktorých sa oba subjekty zhodli.[51] Šlo o oblasti, kde panoval široký konsenzus; ukončiť izraelskú prítomnosť v Libanone, bojovať s ekonomickou krízou, pokúsiť sa o mierovú dohodu s Jordánskom a konsolidovať mierovú zmluvu s Egyptom.[54] V rámci koaličnej dohody sa obmedzila výstavba izraelských osád (v prvom roku vlády malo ísť o stavbu 5 až 6 osád). Peres po nástupe do funkcie poveril ministra obrany Jicchaka Rabina, aby vypracoval plán na stiahnutie izraelských vojsk z Libanonu.[55]

V novembri 1984 bola zahájená tajná operácia presťahovania etiópskych židov (známych ako spoločenstvo Beta Jisrael) zo Sudánu po tom, ako v Etiópii v roku 1984 vypukol hladomor. Počas operácie s kódovým názvom Mojžiš od novembra 1984 do januára 1985 prepravili letecky do Izraela okolo 8000 etiópskych Židov.[56]

V januári 1985 vláda schválila trojstupňový plán stiahnutia izraelských vojsk z Libanonu a v lete toho roku boli izraelskí vojaci v jednotlivých etapách sťahovaní do nárazníkovej zóny v prihraničnej oblasti južného Libanonu, kde zostala len časť izraelských síl spolupracujúcich s Juholibanonskou armádou.[54] Vláda bojovala aj s ekonomickou krízou, zadlženou izraelskou ekonomikou a cválajúcou infláciou, ktorá na jar 1985 presahovala 400 %.[55] Na zlom stave ekonomiky sa podpísala predchádzajúca vláda Likudu, ako aj vysoké ceny ropy, poľnohospodárska depresia, nízky dopyt po izraelských poľnohospodárskych produktoch, ale aj veľký armádny rozpočet a budovanie nových osád.[55] Peres v spolupráci s ministrom financií Jicchakom Modaiom zaviedol v júli 1985 úsporný ekonomický balíček, ktorého súčasťou bola 25% devalvácia šekelu a trojročné zmrazenie platov, cien a úrokovej miery.[55] 1. januára 1986 bola zavedená nová mena; izraelský šekel nahradil nový izraelský šekel, pričom pomer novej k starej mene bol 1:1000.[48] Rok po zavedení opatrení sa podarilo infláciu znížiť na 20 %.[55]

Rotácia s Peresom a druhý raz ministerským predsedom

21. októbra 1986 si Peres so Šamirom vymenili funkcie a Jicchak Šamir sa stal druhý raz premiérom. Počas jeho vlády došlo k úplnému zmrazeniu mierových aktivít, keďže nebol ochotný pristúpiť na akékoľvek územné ústupky v prospech Arabov.[57] Rovnako zablokoval snahy ministra zahraničných vecí Peresa usporiadať medzinárodnú mierovú konferenciu, ktorú Peres v roku 1987 dohodol s jordánskym kráľom Husajnom v takzvanej Londýnskej dohode.[58] Proti dojednanej dohode sa Šamir postavil z dvoch dôvodov; jednak sa mu nepáčilo, že Peres rokoval za jeho chrbtom (dokonca odmietol Šamirovi odovzdať kópiu dojednanej dohody) a jednak zásadne odmietal koncept medzinárodnej konferencie, na ktorej by sa zúčastnili svetové mocnosti.[59] O medzinárodnej mierovej konferencii dokonca vyhlásil, že je pre neho ako „prasa v Chráme.“[59][pozn 6] Za jeho vlády došlo aj k výraznej podpore osadníckej politiky.[57]

V čase Šamirovho pôsobenia vo funkcii premiéra zasiahla Izrael prvá intifáda (arab. : انتفاضة, „precitnutie“, doslova „ľudové povstanie“), inak aj „vojny kameňov“, ktorá vypukla 9. decembra 1987 v Pásme Gazy.[60] Jej rozbuškou sa stala dopravná nehoda izraelského a palestínskeho automobilu, pri ktorej zahynuli štyria palestínski Arabi. Podľa palestínskej strany Izraelec spôsobil nehodu zámerne ako pomstu za vraždu Izraelca spáchanú v Gaze o niekoľko dní skôr. Sprvu intifáda prebiehala v podobe demonštrácií, nepokoje sa však zakrátko rozšírili aj na Západný breh.[61] Násilnosti nepokojov a hlavne ich rozsah, zaskočil izraelských vojakov, ktorí neboli vycvičení na potieranie ľudových povstaní, ale na boj proti cudzej armáde. Do mnohých palestínskych dedín mali zablokovaný prístup a vo väčšine miest a sídiel v Gaze a na Západnom brehu im Arabi nadávali a útočili na nich kamením a zápalnými fľašami. Súčasťou nepokojov boli aj generálne stávky, bojkoty, zapaľovanie pneumatík, grafity, vyvesovanie palestínskych vlajok, barikády a len občas boli zaznamenané skutočné teroristické akcie, pri ktorých sa používali tzv. Molotovové koktejly či granáty. V dôsledku násilností konali vojaci podráždene a obzvlášť razantne.[61] Samotné povstanie prekvapilo aj Organizáciu pre oslobodenie Palestíny (OOP) v Tunisku,[60] ktorá mala povstanie „oficiálne viesť“. Fakticky výraznú moc však v jeho rámci získala palestínska militantná islamistická skupina Hamás, ktorá vznikla na začiatku prvej intifády. Nepokoje sa rozrástli a ukončilo ich až podpísanie mierovej dohody z Osla roku 1993.[62]

Voľby a premiér bez rotácie

Kampani pred voľbami v novembri 1988 sa nevyhla intifáda, obe strany sa v nej však venovali aj zahraničným témam a obe artikulovali svoje postoje k mierovému procesu.[51] Tak ako voľby pred štyrmi rokmi, aj tieto voľby ukázali nejasnú preferenciu volebných elektorátov oboch strán, keď voľby skončili tesným víťazstvom Likudu o jeden poslanecký mandát (40 vs. 39).[51] Naopak malé radikálne strany posilnili v oboch častiach politického spektra.[51] Na volebnom výsledku sa značne podpísala intifáda.[63] Vo voľbách sa totiž stretli populárny Peres (v čase, keď skončilo jeho dvojročné pôsobenie v úrade premiéra dosahovala jeho popularita 80 %)[55] so zástancom tvrdej línie Šamirom. Zároveň sa uplatnila rovnica, podľa ktorej Izraelci chápali boj Arabov za sebaurčenie ako terorizmus, a pravidlo, že s teroristami sa nevyjednáva.[63] Väčšina Izraelcov preto bola podľa Ternera (1991) za to, aby sa „proti bojujúcim Palestíncom postupovalo veľmi tvrdo“ a odmietala rokovania s OOP.[63] Zostavením vlády bol poverený Šamir, ktorý sa najprv pokúšal vytvoriť vládnu koalíciu s pravicovými a náboženskými stranami.[64] Náboženské strany však kládli prehnané požiadavky a tak nakoniec vytvoril koaličnú vládu s Maarachom a náboženskými stranami,[65] avšak už bez rotačného princípu vo funkcii premiéra.[64] Tentoraz však post ministra zahraničných vecí prenechal Moše Arensovi z Likudu a Šimon Peres sa stal ministrom financií.[63] V Izraeli doznievala ekonomická kríza, ktorá však bola stále viditeľná; napríklad v štátnom rozpočte na finančný rok 1988/1989 pripadlo celých 48 % na splatenie dlhov.[66]

Štyri dni po izraelských parlamentných voľbách, 15. novembra 1988, sa konalo mimoriadne zasadanie Palestínskej národnej rady (tzn. najvyššieho palestínskeho zákonodárneho orgánu) v Alžíre, na ktorom predseda OOP Jásir Arafat vyhlásil nezávislosť palestínskeho štátu a uznal rezolúciu Rady bezpečnosti OSN č. 242 a 338.[67] Celý rad štátov sveta, vrátane Česko-Slovenska, nezávislosť uznali.[67] Arafat sa zriekol terorizmu a Palestínska národná rada uznala existenciu Izraela a rezolúciu Valného zhromaždenia OSN č. 181 z roku 1947, ktorá rozdeľovala mandátnu Palestínu na židovský a arabský štát.[64] V reakcii na to Šamir v máji 1989 navrhol konanie slobodných volieb na Izraelom obsadených územiach (Západnom brehu a v Pásme Gazy), „aby pre dojednanie mierového riešenia získal palestínskeho partnera.“[64] Šamirova iniciatíva vzbudila ohlas v Spojených štátoch, aj v Egypte a obidva štáty vypracovali návrh na konanie medzinárodnej konferencie,[64] ktorú však Šamir z princípu odmietal už od Londýnskej dohody dojednanej Peresom.

Pád vlády, alija a vojna v Zálive

Protichemické cvičenie kvôli Vojne v Zálive

Šamirova neústupnosť a vnútrovládny problém viedli Peresa v roku 1990 k zvrhnutiu vlády a postupu, ktorý jeho stranícky kolega a dlhoročný rival Jicchak Rabin označil ako „odporne páchnuci manéver“ (celá aféra získala názov špinavý trik).[68] Šamir totiž stále odmietal návrhy na konanie medzinárodnej konferencie. Peres preto uzavrel, prostredníctvom svojho chránenca Chajima Ramona, tajnú dohodu s Arje Derim a jeho stranou Šas o politickej aliancii.[69] Následne dal Šamirovi ultimátum, podľa ktorého labouristi opustia vládu, ak Šamir nebude súhlasiť s návrhom amerického ministra zahraničných vecí Jamesa Bakera na konanie mierovej konferencie.[70] V reakcii na ultimátum prepustil Šamir Peresa z vlády a 15. marca toho roku podali všetci labouristickí ministri demisiu.[70] V ten istý deň sa uskutočnilo hlasovanie o nedôvere vláde a vďaka piatim poslancom strany Šas, ktorí sa hlasovania zdržali, Šamirova vláda padla.[69] Stala sa tak prvou izraelskou vládou, ktorej bola vyslovená nedôvera (pomerom 60 ku 55). Následne prezident Herzog poveril Peresa zostavením vlády a začal rokovať s malými a náboženskými stranami.[71] Strana Šas a Degel ha-Tora však Peresovi po niekoľkých dňoch podporu stiahli a on tak disponoval len 60 hlasmi, čo nestačilo na vyslovenie dôvery vláde. Rozhodujúceho poslanca nakoniec Peres získal, keď Avraham Šarir opustil Likud.[72] Peres mohol oznámiť, že disponuje tesnou väčšinou a zostavil vládu, s ktorou predstúpi pred parlament.[72] Hlasovanie o dôvere vlády bolo naplánované na 11. apríla, keď mal Peres predstaviť vládny program a jednotlivých ministrov. Na poslednú chvíľu však dvaja poslanci za stranu Agudat Jisrael nedorazili[73] po nariadení svojho duchovného vodcu rabiho Menachema Mendela Schneersona, aby nepodporovali akékoľvek územné ústupky.[74] Peres potom požiadal prezidenta o predlženie lehoty na zostavenie vlády, nakoniec sa ale vzdal poverenia.[75] Získal ho Šamir, ktorému sa podarilo zostaviť čisto pravicovú vládu s náboženskými stranami s tesnou väčšinou v Knesete,[76] ktorá získala dôveru 11. júna.[77]

Mobilná protiraketová batéria Patriot

S nástupom Michaila Gorbačova na čelo Sovietskeho zväzu prišlo postupné spoločenské uvoľňovanie a liberalizácia. Už od roku 1987 dostala časť sovietskych Židov povolenie vysťahovať sa a každý rok sa stanovená kvóta zvyšovala.[78] Na konci 80. a začiatkom 90. rokov začala masová migrácia do Spojených štátov, ale aj do Izraela. Len v roku 1990 prišlo do Izraela 181 751 Židov.[78] Nasledujúci rok dosiahla imigračná vlna 450 tisíc sovietskych Židov.[2] Každý ďalší rok pribúdalo niekoľko desiatok tisíc (do roku 1997 prišlo do Izraela okolo 700 tisíc Židov z krajín bývalého ZSSR). S absorpciou tak veľkého počtu ľudí boli spojené najrôznejšie problémy, od finančných, cez štruktúru zamestnanosti, rast nezamestnanosti, ubytovanie a jazyk. Dôsledkom príchodu enormného množstva nových obyvateľov požiadal Izrael Spojené štáty v lete 1990 o poskytnutie záruk na pôžičku vo výške 10 miliárd dolárov. Americká administratíva George H. W. Busha však žiadosť odmietla, pretože sa obávala, že by sa peniaze využili na usídlenie nových imigrantov na Západnom brehu.[79]

V priebehu absorpcie nových prisťahovalcov a rokovaní o zárukách na pôžičku Izrael zasiahla vojna, ktorej sa nezúčastnil. V auguste 1990 iracký diktátor Saddám Husajn zaútočil a obsadil susedný Kuvajt.[80] Proti Husajnovi vznikla medzinárodná koalícia 28 štátov, ktoré so súhlasom OSN hodlali Kuvajt oslobodiť. Hromadenie spojeneckých armád však Saddáma nezastrašilo a namiesto toho sa pokúsil alianciu rozdeliť hrozbami napadnutia Izraela svojimi balistickými strelami a letectvom.[81] V prípade izraelskej odvety by totiž arabské štáty zrejme spojeneckú alianciu opustili. Spojené štáty preto žiadali Izrael, aby v žiadnom prípade nereagoval.[81] V rámci Husajnovho zastrašenia „začala izraelská vláda hmlisto naznačovať možnú jadrovú odvetu.“[81] Zároveň Spojené štáty v Izraeli rozmiestili protiraketové batérie Patriot s americkou obsluhou (prvý raz v dejinách Izraela na jeho územie vstúpil americký vojak v aktívnej službe)[82] a Izraelu za jeho neútočenie prisľúbili „podstatnú finančnú pomoc na opravy a obnovu.“[81] Ako reakcia na Husajnove hrozby sa v Izraeli začali distribuovať ochranné masky, utesňovali sa okná a vykonávali úpravy pre prípadné napadnutie.[83] 16. januára 1991 zahájili spojenci operáciu Púštna búrka a už o dva dni neskôr dopadli na Tel Aviv prvé iracké rakety typu Scud.[83] Do konca februára na územie Izraela dopadlo celkom 39 rakiet,[84] najmä do husto obývaného okolia Tel Avivu.[83] Všetky rakety, ktoré Izrael zasiahli boli konvenčné a Husajn nakoniec nepoužil chemické zbrane, ako sa Izrael obával.[85] Táto vojna bola historicky jediná, ktorá Izrael zasiahla a v ktorej Izrael zostal pasívny.[83]

Po skončení prvej časti operácie Púštna búrka, v čase, keď už prebiehali pozemné boje a Izrael neohrozovali rakety, Šamirova vláda dúfala, že Spojené štáty konečne poskytnú záruky na pôžičku vo výške 10 miliárd dolárov, a to v rámci morálneho záväzku voči Izraelu, ktorý zostal celý čas pasívny.[86] Tento predpoklad však vyvolal v Spojených štátoch veľkú nevôľu a prezident Bush izraelskú žiadosť znovu odmietol. Namiesto toho Spojené štáty poskytli Izraelu kompenzácie priamo určené na opravu poničených miest a pomohli s ďalšou fázou záchrany etiópskeho Židovstva[86], keďže v máji 1991 sa zhoršila situácia v Etiópii v dôsledku blížiaceho sa konfliktu medzi vládou Mengistu Haile Mariama a opozičnými povstalcami.[86] Spojené štáty pomohli Izraelu s tlakom na Mengistov režim a nakoniec bolo v máji 1991 pri izraelskej vojenskej operácii Šalamún letecky v priebehu dvoch dní prepravených 14 400 etiópskych Židov.[86]

Mierová konferencia

Po porážke Saddáma Husajna prebiehali od jari 1991 rokovania amerického ministra zahraničných vecí Jamese Bakera so štátmi Blízkeho východu a po naliehaní všetky štáty súhlasili, že sa zúčastnia na medzinárodnej konferencii.[87] Šamir sprvu odmietal zúčastniť sa na Madridskej mierovej konferencii, nakoniec však prijal ponuku, pretože dúfal, že Sýria sa konferencie nezúčastni.[88] Keď však Sýria súhlasila s účasťou, už nemohol cúvnuť.[88] Podmienkou však bolo, aby na konferencii nebola prítomná OOP.[89] Palestínska delegácia (bez OOP) bola na konferencii v rámci jordánskej delegácie. Madridská konferencia začala za účasti ZSSR, USA, Jordánska, Libanonu, Sýrie a Izraela, 1. novembra 1991 v Palacio Parcen v Madride.[89] V januári 1992 prebiehali multilaterálne rokovania v Moskve na tému ekonomického rozvoja, životného prostredia, vody a utečencov.[87] Medzi Izraelcami a Palestíncami sa uskutočnilo celkom desať kôl rokovaní, avšak bez akéhokoľvek prelomu. Hlavným problémom boli izraelské osady na obsadených územiach.[90] Ďalším problémom bola platnosť izraelského zákona, ktorý zakazoval priamy kontakt izraelských občanov s príslušníkmi OOP. Táto mierová konferencia však odštartovala sériu priamych schôdzok medzi Izraelcami a Arabmi, ktoré sa v roku 1992 uskutočňovali v rôznych mestách po celom svete.[91]

Začiatkom roku 1992 prebehla v Izraeli vnútorná politická kríza.[92] Šamirova koalícia sa rozpadla, keď strany Techija a Moledet vystúpili z vlády, na protest proti Šamirovej zdanlivej ochote rokovať o palestínskej autonómii.[93] Šamir bol preto nútený vypísať predčasné voľby o 5 mesiacov skôr oproti pôvodnému termínu. V predvolebnom boji použil nebezpečnú taktiku tvrdých postupov, pri ktorej viac ako na Stranu práce, útočil na americkú administratívu, ktorú obvinil, že podkopáva izraelskú bezpečnosť a ekonomiku.[92]

Volebná porážka a dôchodok

Po konferencii vyzval minister vlády Ariel Šaron Šamira na súboj o funkciu predsedu a v Likude sa tak konali vnútrostranícke voľby, ktoré mali rozhodnúť o tom, kto povedie stranu do volieb v júni 1992.[94] Okrem dvoch spomínaných kandidátov sa volieb zúčastnil aj David Levy. Z primárok však vzišiel víťazne Šamir so ziskom 42 % hlasov (Levy získal 31 % a Šaron 21 %).[94] Napriek tomu bol Likud na rozdiel od Strany práce[pozn 7] vnútorne rozdelený, čo mu vo voľbách uškodilo.[95]

V parlamentných voľbách porazil Jicchak Rabin zo Strany práce (predtým Maarach) Šamirov Likud.[96] Po volebnej prehre Šamir vyhlásil, že ústupky z Madridskej konferencie nikdy nemyslel vážne, a že svojou účasťou na konferencii chcel „len získať čas.“[97] Volebná porážka mala celý rad príčin. Šlo o ekonomické dôvody – takmer 18 % populácie bolo pod hranicou chudoby (náhly prudký príliv imigrantov), ale aj o dôvody súvisiace s novými imigrantmi (zanedbávanie bytových a zamestnaneckých podmienok imigrantov na úkor výstavby osád na Západnom brehu).[92] Potvrdzuje to aj Freedman (1993), ktorý pripisuje porážku Likudu čiastočne aj neúspechu Šamirovej vlády poskytnúť novým sovietskym prisťahovalcom vhodné ubytovanie a zamestnanie.[84] Až po víťazstve Jicchaka Rabina a záväzku k odklonu od Šamirovho teritorializmu, prisľúbili Spojené štáty Izraelu záruku na desať miliardovú pôžičku.[98]

Šamir v marci 1993 rezignoval na post predsedu Likudu, ale ponechal si poslanecký mandát, ktorý vykonával až do volieb v roku 1996.[99] Často kritizoval svojho nástupcu vo vedení strany Benjamina Netanjahua za to, že je príliš nerozhodný v rokovaní s Arabmi.[100] Šamir zašiel tak ďaleko, že v roku 1998 odišiel z Likudu a podporil odštiepeneckú frakciu Likudu a novú pravicovú stranu Benny Begina, Cherut - Národné hnutie,[100] ktorá sa zúčastnila spoločne s Národnou jednotou volieb v roku 1999.[101] Po Netanjahuovej porážke sa Šamir vrátil do Likudu a podporoval Ariela Šarona v premiérskych voľbách v roku 2001. Po tomto roku prestal dávať verejné vyhlásenia.

Šamirovo meno sa znovu objavilo v izraelskej tlači v roku 2004, keď úrady zamietli žiadosť jeho rodiny o zvláštne štátne financovanie jeho hospitalizácie v ošetrovateľskom dome Queen Juliana.[102] Predstavitelia ministerstva financií sa obávali, že by vznikol precedens, ktorý by mohol následne vážne zaťažiť izraelskú ekonomiku.[102] Navrhli, aby sa na liečbu použila Šamirova štátna penzia.[102] Jeho manželka Šulamit zomrela 29. júla 2011 vo veku 88 rokov.[103]

Smrť a odkaz

Jicchak Šamir zomrel 30. júna 2012 v opatrovateľskom dome Bejt Juliana v meste Herzlija.[104] Štátny pohreb sa konal na Har Herzl v Jeruzaleme 2. júla 2012. Predseda vlády štátu Izrael Benjamin Netanjahu v smútočnom príhovore ocenil jeho zásadový postoj vo veci národných záujmov izraelského národa, aliju etiópskych Židov, diplomatické schopnosti, ktoré mu umožnili nadviazať diplomatické styky s Čínou, Sovietskym zväzom a Indiou a účasť na Konferencii v Madride. Rovnako ocenil, že Šamir neodpovedal na útok Iraku na Izrael v rámci Vojny v Zálive a diplomatickú ofenzívu voči Spojeným štátom, vďaka ktorej vojna skončila skôr, než do nej vstúpil Izrael. Šamirove zásadové postoje ocenil aj predseda Knesetu Reuven Rivlin a zmierlivú pochvalnú reč predniesol aj celoživotný Šamirov ideový odporca, prezident štátu Izrael Šimon Peres.[105] Satirická skupina Latma si pripomenula pamiatku Jicchaka Šamira krátkym filmom.[106]

Vo voľbách v roku 2013 bol jeho syn Jair Šamir zvolený do Knesetu za alianciu Likud Jisrael bejtejnu.[107]

Ocenenie

V roku 2001 Šamirovi udelili Izraelskú cenu za celoživotný prínos a zvláštny príspevok spoločnosti a Štátu Izrael.[108][109] Cena sa udeľuje od roku 1953 a patrí medzi najvyššie izraelské štátne vyznamenania. V roku 2005 bol v internetovej súťaži 200 najväčších Izraelcov denníka Ynet zvolený za 29. najväčšieho Izraelca všetkých čias.[110]

Poznámky

1. Arabské nepokoje a násilnosti prepukli v apríli 1936. Nasledujúce udalosti, označované ako arabské povstanie či arabská revolúcia, boli poznačené pogromom na židovské obyvateľstvo, vyhlásenim sedemmesačnej celonárodnej stávky,[5] prepadávaním židovských cestujúcich, napádaním židovských osád a zakladaním požiarov na poliach s úrodou.[6] Cieľom otvoreného nepriateľstva, na ktoré verejne vyzýval veľký jeruzalemský muftí Amín al-Husajní[7] bolo zastaviť židovskú imigráciu do mandátnej Palestíny. V prvej časti arabského povstania bolo zabitých 197 Arabov, 80 Židov a 28 Britov. Britská vláda následne vymenovala Peelovu komisiu, ktorá mala vyšetriť okolnosti násilia.[5]
2. Lechi sa oddelila od organizácie Irgun, ktorá patrila medzi hlavné vojenské organizácie revizionistického krídla sionistického hnutia, na rozdiel od Hagany, ktorá spadala pod hlavnú svetovú sionistickú organizáciu. Dôvodom oddelenia bolo, že Irgun sa podvolil tlaku Hagany a prisľúbil pomáhať Britom počas vojny s nacistickým Nemeckom. Avraham Stern naopak považoval Britov za hlavného nepriateľa a rozhodol sa proti nim naďalej bojovať.
3. Obaja sa neskôr stali izraelskými premiérmi.
4. Barari (2004) v tejto súvislosti uvádza názor Jehudu Lukacsa, podľa ktorého bol jedným z Šaronových úmyslov v priebehu libanonskej vojny v roku 1982 spôsobiť masový exodus palestínskych Arabov do Jordánska, ktorý by viedol k pádu tamojšej monarchie.[34]
5. Informácie o počte obetí masakru v Sabre a Šatíle sa rôznia. Gilbert (2002) k počtu obetí uvádza: „Podľa izraelského armádneho hlásenia bolo zabitých 474 moslimov všetkých národností. (…) Keď otvorili tábory Sabra a Šatíla a novinári z celého sveta do nich vstúpili, našli telá 2300 palestínskych mužov, žien a detí.“[42] Naproti tomu Schneider (2003), ktorý bol vojnovým spravodajcom v oboch utečeneckých palestínskych táboroch, uvádza, že: „kresťanskí falangisti (…) zavraždili 980 Palestíncov.“[43] Marek Čejka (2005) uvádza 474 obetí a poukazuje na rôzne počty, keď dodáva: „Podľa izraelskej Kahanovej vyšetrovacej komisie dokonca 700–800 zavraždených, niekdy sa uvádza 2000 až 3500 mŕtvych.“[44]
6. Chrámom myslel Šamir Jeruzalemský chrám, ktorý kedysi stál v Jeruzaleme. Prasa v Chráme znamenalo znesvätenie (pozri znesvätenie Chrámu Seleukovcami, následne Povstanie Makabejcov a sviatok Chanuka)
7. 7. októbra 1991 prestal Maarach formálne existovať a všetky strany, ktoré združoval sa zlúčili do Strany práce (Avody).

Referencie

1. BRINKLEY, Joel. The Stubborn Strength of Yitzhak Shamir [online]. The New York Times, 1988-08-21, [cit. 2010-03-06]. Dostupné online. (po anglicky)
2. Jicchak Šamir [online]. Ministerstvo zahraničných vecí Štátu Izrael, [cit. 2008-11-15]. Dostupné online. (po anglicky)
3. Yitzhak Shamir - The seventh Prime Minister [online]. Úrad ministerského predsedu Štátu Izrael, [cit. 2010-03-06]. Dostupné online. (po anglicky)
4. BREGMAN, Ahron. A History of Israel. New York : Palgrave Macmillan, 2002. 352 s. Ďalej len: A History of Israel. Dostupné online. ISBN 978-0333676325. S. 205-206. (po anglicky)
5. POJAR, Miloš. Izrael - stručná historie států. 2. vyd. Praha : Libri, 2009. 202 s. Ďalej len: Izrael - stručná historie států. ISBN 978-80-7277-435-7. S. 44. (po česky)
6. KRUPP, Michael. Sionismus a Stát Izrael. Praha : Vyšehrad, 1999. 242 s. Ďalej len: Sionismus a Stát Izrael. ISBN 80-7021-265-9. S. 97. (po česky)
7. ČEJKA, Marek. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 1. vyd. Praha : Barrister & Principal, 2005. 305 s. Ďalej len: Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 2005. ISBN 80-903333-9-7. S. 48. (po česky)
8. ČEJKA, Marek. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 2. vyd. Praha : Barrister & Principal, 2007. 321 s. Ďalej len: Izrael a Palestina – Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 2007. ISBN 978-80-87029-16-9. S. 57. (po česky)
9. ČEJKA, Marek. Judaismus, politika a Stát Izrael. 2. vyd. Brno : Masarykova univerzita, 2003. 252 s. Ďalej len: Judaismus, politika a Stát Izrael. ISBN 80-210-3007-0. S. 147. (po česky)
10. LAPIDOT, Yehuda. The Split Within the Irgun [online]. Jewish Virtual Library, [cit. 2010-04-07]. Dostupné online. (po anglicky)
11. SHINDLER, Colin. The Triumph of Military Zionism: Nationalism and the Origins of the Israeli Right. New York : I.B. Tauris, 2006. 288 s. Dostupné online. ISBN 1845110307. S. 146. (po anglicky)
12. SHINDLER, Colin. The Land Beyond Promise:Israel, Likud and the Zionist Dream. New York : I.B. Tauris, 2001. ISBN 9781860647741. S. 177. (po anglicky)
13. BEN-YEHUDA, Nachman. Political Assassinations By Jews: A Rhetorical Device For Justice. New York : State University of New York Press, 1992. 527 s. Ďalej len: Political Assassinations By Jews: A Rhetorical Device For Justice. Dostupné online. ISBN 978-0791411650. S. 207. (po anglicky)
14. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 2005. s. 57
15. Yitzhak Shamir [online]. Encyclopædia Britannica, [cit. 2010-03-06]. Dostupné online. (po anglicky)
16. PERLIGER, Arie; WEINBERG, Leonard. Jewish Self-Defence and Terrorist Groups Prior to the Establishment of the State of Israel: Roots and Traditions. Totalitarian Movements and Political Religions, 2003, roč. 4, čís. 3, s. 111. ISSN 1469-0764. (po anglicky)
17. Shulamit Shamir, wife of former Israeli Prime Minister Yitzhak Shamir, dies at 88 [online]. The Washington Post, 2011-07-29, [cit. 2011-07-30]. [hI_story.html?wprss=rss_world Dostupné online.] (po anglicky)
18. SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael. Praha : Regia, 1999. 767 s. Ďalej len: SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael. ISBN 80-902484-4-6. S. 232. (po česky)
19. Political Assassinations By Jews: A Rhetorical Device For Justice. s. 225
20. PLAUT, Martin. Britain's 'Guantanamo Bay' [online]. BBC, 2002-08-06, [cit. 2008-03-20]. Dostupné online. (po anglicky)
21. TESFAI, Alemseged. A Bit of Eritrean History at Bridport, UK [online]. 2002-08-11, [cit. 2007-12-27]. Dostupné online. (po anglicky)
22. KATZ, Immanuel. Lechi: fighters for the freedom of Israel (F.F.I.). Tel Aviv : Lechi Memorial Committee, 1987. 122 s. S. 101. (po anglicky)
23. TERNER, Erich. Dějiny Státu Izrael. Pardubice : Kora, 1991. 262 s. Ďalej len: TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. ISBN 80-901092-0-9. S. 98. (po česky)
24. GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny. Praha : BB Art, 2002. 668 s. Ďalej len: GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny. ISBN 80-7257-740-9. S. 176. (po česky)
25. ČEJKA, Marek. Judaismus a politika v Izraeli. 3. vyd. Brno : Barrister & Principal, 2009. 278 s. ISBN 978-80-87029-39-8. S. 178-179. (po česky)
26. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 2005. s. 82
27. GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny. s. 233
28. MEARSHEIMER, John J; WALT, Stephen. The Israel Lobby and U.S. Foreign Policy [PDF]. Harvard University, [cit. 2008-11-15]. Dostupné online. (po anglicky)
29. PEDAHZUR, Ami; PERLIGER, Arie. Jewish Terrorism in Israel. New York : Columbia University Press, 2009. 264 s. Dostupné online. ISBN 978-0231154468. S. 28. (po anglicky)
30. REICH, Bernard. Political Leaders of the Contemporary Middle East and North Africa: A Biographical Dictionary. Westport : Greenwood Press, 1990. 570 s. Ďalej len: Political Leaders of the Contemporary Middle East and North Africa: A Biographical Dictionary. Dostupné online. ISBN 978-0313262135. S. 488. (po anglicky)
31. BLACK, Ian; MORRIS, Benny. Mossad - izraelské tajné války. Praha : Jota, 2006. 632 s. ISBN 80-7217-392-8. S. 213-214. (po česky)
32. SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael. s. 440-441
33. BARD, Mitchell Geoffrey; SCHWARTZ, Moshe. 1001 Facts Everyone Should Know about Israel. Lanham : Rowman & Littlefield, 2005. 200 s. Dostupné online. ISBN 0-7425-4358-7. S. 50. (po anglicky)
34. BARARI, Hassan Abdulmuhdi. Israeli Politics and the Middle East Peace Process, 1988-2002. London : Routledge, 2004. 208 s. Ďalej len: Israeli Politics and the Middle East Peace Process, 1988-2002. Dostupné online. ISBN 978-0415322263. S. 21-22. (po anglicky)
35. Yitzhak Shamir [online]. Kneset, [cit. 2010-03-07]. Záložka Knesset Activities. Dostupné online. (po anglicky)
36. Izrael - stručná historie států. s. 64
37. Political Leaders of the Contemporary Middle East and North Africa: A Biographical Dictionary. s. 489
38. All Knesset Speakers [online]. Kneset, [cit. 2010-03-09]. Dostupné online. (po anglicky)
39. Jicchak Šamir [online]. Jewish Virtual Library, [cit. 2008-11-15]. Dostupné online. (po anglicky)
40. GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny. s. 492
41. SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael. s. 687
42. GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny. s. 497-498
43. SCHNEIDER, Ludwig. Jeruzalém: ohnisko dění. Ostrava : A-alef, 2003. ISBN 80-85237-71-7. S. 77. (po česky)
44. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 2005. s. 159
45. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 2007. s. 161
46. Political Leaders of the Contemporary Middle East and North Africa: A Biographical Dictionary. s. 490
47. Menachem Begin [online]. Kneset, [cit. 2010-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
48. TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. s. 191-192
49. Izrael a Palestina – Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 2007. s. 167
50. ROSENZWEIG, Luc. Ariel Šaron. Praha : Garamond, 2008. 350 s. Ďalej len: ROSENZWEIG, Luc. Ariel Šaron. ISBN 978-80-7407-023-5. S. 223. (po česky)
51. Political Leaders of the Contemporary Middle East and North Africa: A Biographical Dictionary. s. 491
52. Israeli Politics and the Middle East Peace Process, 1988-2002. s. 24
53. A History of Israel. s. 208
54. A History of Israel. s. 210
55. A History of Israel. s. 211
56. The History of Ethiopian Jews [online]. Jewish Virtual Library, [cit. 2010-03-08]. Dostupné online. (po anglicky)
57. Sionismus a Stát Izrael. s. 164
58. GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny. s. 511
59. A History of Israel. s. 214
60. GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny. s. 512-513
61. Sionismus a Stát Izrael. s. 171
62. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 2005. s. 171
63. TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. s. 201
64. Sionismus a Stát Izrael. s. 176-177
65. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 2005. s. 178
66. TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. s. 193
67. TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. s. 203
68. GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny. s. 529-530
69. HOROVITZ, David. Shalom, Friend: the Life and Legacy of Yitzhak Rabin. New York : Newmarket Press, 1996. 310 s. Dostupné online. ISBN 1-55704-287-X. S. 124. (po anglicky)
70. Israeli Politics and the Middle East Peace Process, 1988-2002. s. 50
71. BRINKLEY, Joel. Peres Chosen to Try to Form Israeli Cabinet [online]. The New York Times, 1990-03-21, [cit. 2010-03-09]. Dostupné online. (po anglicky)
72. BRINKLEY, Joel. Peres Says He Can Form Next Israeli Government [online]. The New York Times, 1990-04-05, [cit. 2010-03-09]. Dostupné online. (po anglicky)
73. BRINKLEY, Joel. Israeli Coalition Cracks at Last Minute [online]. The New York Times, 1990-04-12, [cit. 2010-03-09]. Dostupné online. (po anglicky)
74. GOLDMAN, Ari L. One Brooklyn Rabbi's Long Shadow [online]. The New York Times, 1990-04-13, [cit. 2010-03-09]. Dostupné online. (po anglicky)
75. BRINKLEY, Joel. Peres Gives Up Bid to Form Cabinet; Shamir Will Try [online]. The New York Times, 1990-04-27, [cit. 2010-03-09]. Dostupné online. (po anglicky)
76. Izrael a Palestina – Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 2007. s. 178
77. FREEDMAN, Robert Owen. The Middle East after Iraq's Invasion of Kuwait. Gainesville : University Press of Florida, 1993. 384 s. Ďalej len: The Middle East after Iraq's Invasion of Kuwait. Dostupné online. ISBN 978-0813012155. S. 344. (po anglicky)
78. SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael. s. 721-722
79. SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael. s. 723-724
80. Izrael - stručná historie států. s. 72-73
81. SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael. s. 729-731
82. The Middle East after Iraq's Invasion of Kuwait. s. 244
83. Sionismus a Stát Izrael. s. 182-183
84. The Middle East after Iraq's Invasion of Kuwait. s. 10-11
85. GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny. s. 532-533
86. SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael. s. 732-734
87. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 2005. s. 184
88. SACHAR, H.M. Dějiny Státu Izrael. s. 735-736
89. Izrael - stručná historie států. s. 73-74
90. ČEJKA, Marek; NEDOROSTKOVÁ, Dáša. Izrael a palestinská území po 11. září 2001. Politologický časopis, roč. 2002, čís. 1. Dostupné online [cit. 2015-05-25]. Archivované 2008-01-09 z originálu. (po česky)
91. GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny. s. 535.
92. SACHAR, H.M. Dějiny Státu Izrael. s. 738-739
93. Sionismus a Stát Izrael. s. 186-187
94. ROSENZWEIG, Luc. Ariel Šaron. s. 235-236
95. The Middle East after Iraq's Invasion of Kuwait. s. 249
96. Sionismus a Stát Izrael. s. 189
97. Sionismus a Stát Izrael. s. 186
98. SACHAR, H.M. Dějiny Státu Izrael. s. 740
99. Jicchak Šamir - sedmý premiér [online]. Kancelária premiéra Štátu Izrael, [cit. 2008-11-15]. Dostupné online. (po anglicky)
100. Shamir, Opposing Netanyahu, Takes Further Turn to Right [online]. The New York Times, [cit. 2008-11-15]. Dostupné online. (po anglicky)
101. Judaismus, politika a Stát Izrael. s. 177
102. Shamir Family Asks State to Fund Ex-PM's Stay in Nursing Home [online]. AllBusiness, [cit. 2008-11-15]. Dostupné online. (po anglicky)
103. QUEENANN, Gavriel. Shulamit Shamir Dies at 88 [online]. Haarec, 2011-07-30, [cit. 2011-07-30]. Dostupné online. (po anglicky)
104. Yitzhak Shamir's legacy [online]. Ynetnews, [cit. 2012-07-02]. Dostupné online. (po anglicky)
105. איש של אמונה יהודית אמיתית [online]. inn.co.il, [cit. 2012-07-12]. Dostupné online. (po hebrejsky)
106. The Dour old Man - שעת סיפור עם הקשיש הזועף [online]. Latma, [cit. 2012-07-12]. Dostupné online. (po hebrejsky)
107. Ja'ir Šamir [online]. Kneset, [cit. 2013-02-08]. Dostupné online. (po anglicky)
108. Israel Prize Official Site – Recipient’s C.V. [online]. Ministerstvo školství Státu Izrael, [cit. 2010-03-06]. Dostupné online. (po hebrejsky)
109. Israel Prize Official Site – Judges' Rationale for Grant to Recipient [online]. Ministerstvo školství Státu Izrael, [cit. 2010-03-06]. Dostupné online. (po hebrejsky)
110. הישראלי מספר 1: יצחק רבין [online]. Ynet, 2005-05-11, [cit. 2011-02-27]. Dostupné online. (po hebrejsky)

Literatúra

Publikácie Jicchaka Šamira

• Summing Up: An Autobiography. Boston : Weidenfeld & Nicolson, 1994. 320 s. ISBN 978-0788157363. (po anglicky)

O Šamirovi

• PIPES, Daniel. Yitzhak Shamir: A Lifetime of Activism. Middle East Quarterly, jún 1999, roč. 6, čís. 2. Dostupné online. (po anglicky)
• ŠAMIR, Jicchak; MISGAV, Chajim. Conversations with Yitzhak Shamir. New York : Talpiot Press, 2000. 207 s. (po hebrejsky)

Pozri aj

• Prvá vláda Jicchaka Šamira
• Druhá vláda Jicchaka Šamira
• Tretia vláda Jicchaka Šamira
• Štvrtá vláda Jicchaka Šamira

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jicchak Šamir

Externé odkazy

• Kneset – Jicchak Šamir (po anglicky)
• Úrad premiéra Štátu Izrael – Jicchak Šamir (po anglicky)
• Ynetnews – Jicchak Šamir, Likud (po anglicky)
• Židovská agentúra – Jicchak Šamir (po anglicky)
• Time – rozhovor s Jicchakom Šamirom Archivované 2009-05-14 na Wayback Machine (09/1984) (po anglicky)

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jicchak Šamir na českej Wikipédii.