|
Golda Meirová
Golda Meirová (hebr. גּוֹלְדָּה מֵאִיר), rodená Golda Mabovičová, v rokoch 1917 – 1956 Golda Myersonová (* 3. máj 1898, Kyjev, Rusko, dnes Ukrajina – † 8. december 1978, Jeruzalem, Izrael) bola jedna z najvýznamnejších političiek Blízkeho východu druhej polovice 20. storočia. Bola spoluzakladateľkou Izraelského štátu, pôsobila vo funkciách ministerky práce a ministerky zahraničných vecí. Bola tiež štvrtým premiérom Izraela (17. marec 1969 – 11. apríl 1974). V Izraeli bola označovaná za „železnú lady“ politiky veľa rokov predtým, než v Spojenom kráľovstve tento prídomok pripadol britskej ministerskej predsedníčke Margaret Thatcherovej.[1] David Ben-Gurion ju raz popísal ako jediného muža v kabinete.[1] Zatiaľ je jedinou ženou, ktorá vykonávala funkciu premiéra Izraela.[2] ŽivotopisDetstvo a mladosťNarodila sa v židovskej štvrti Kyjeva Blume Neidičovej a Moše Mabovičovi. Jej päť súrodencov zomrelo ešte za jej detstva, zostali jej len dve sestry Šejna a Cipke.[3] Často hladovali a mrzli, a tak chudoba donútila v roku 1903 jej otca, tesára, emigrovať do USA[4], kam ho v roku 1906 nasledoval aj zvyšok jeho rodiny, aby sa usadili v Milwaukee v štáte Wisconsin.[5] Tu už ako osemročná každé ráno pomáhala matke v obchode.[5] Keď mala 14, jej matka bola presvedčená, že je už dosť vzdelaná, tak by mala robiť a vydať sa za staršieho muža.[5] Golda s tým nesúhlasila a utiekla z domu.[5] Necelý rok žila v Denveri u staršej sestry Šejny, kde chodila do školy a popri tom pracovala, a tiež sa tu stretla so svojím budúcim manželom Morrisom Myersonom[6] (zomrel v roku 1951). Po nezhodách so sestrou sa vrátila do Milwaukee[3], kde dokončila strednú školu a prihlásila sa do učiteľského ústavu.[7] V tejto dobe sa začala prvýkrát vážnejšie zajímať o sionistické hnutie.[3] 24. decembra 1917 sa vydala za Morrisa[6] pod podmienkou, že s ňou odíde do Palestíny[8]. Golda mala v pláne podniknúť aliju ihneď po svadbe, ale jej plány narušilo zrušenie všetkých transatlantických spojov v dôsledku prvej svetovej vojny. Do Palestíny, teraz už pod britskou správou, sa spoločne s manželom a sestrou Šejnou presťahovali v roku 1921.[9] Pôsobenie v Izraeli Po príjazde do mandátnej Palestíny manželia odišli žiť do kibucu. Vybrali si kibuc Merchavja v údolí Emek Jizreel, avšak ich žiadosť rada kibucu zamietla (jednak kvôli americkému pôvodu, jednak preto, že nechceli prijímať manželské páry). Meyersonovi sa však nedali odbiť a na tretí raz boli prijatí.[10] Medzi Goldine povinnosti v kibuci patril zber mandlí, výsadba stromov, práce v hydinárni a v kuchyni.[11] V kibuci si uvedomili jej vodcovské schopnosti a vybrali ju za svojho zástupcu v odborovom zväze Histadrut.[7] V roku 1924 s manželom kibuc opustili, krátko žili v Tel Avive a nakoniec sa usadili v Jeruzaleme. Goldin manžel získal zamestnanie v novozaloženej stavebnej a dodávateľskej spoločnosti Solel Bone (doslova „Dláždič a stavbár“).[12] V Jeruzaleme sa im narodili dve deti, syn Menachem (* 1924) a dcéra Sára (* 1926).[3] Golda tu pracovala ako učiteľka a musela si privyrábať aj v práčovni, aby mali na zaplatenie jaslí.[11] V roku 1928 bola zvolená za tajomníčku Rady pracujúcich žien (Mo'ecet ha-Po'alot) a odišla na dva roky (1932 – 1934) ako jej vyslankyňa do Spojených štátov.[13] Vzala so sebou aj deti, ale manžel zostal v Jeruzaleme. Kvôli jej obrovskému pracovnému vyťaženiu žili oddelene, no formálne sa nerozviedli.[1] V roku 1951, počas Goldinej zahraničnej cesty, Morris zomrel na srdcový infarkt.[8] Po návrate sa stala členkou výkonného výboru Histadrutu. Medzi rokmi 1932 a 1934 pracovala ako jeho zástupkyňa v USA. V roku 1940 začala Histadrut zastupovať na medzinárodných konferenciách, podnikla niekoľko ciest do Británie a USA, kde získala politickú i finančnú podporu pre vznik samostatného Izraelského štátu. V roku 1946 sa stála riaditeľkou politického oddelenia Židovskej agentúry vďaka čomu získala súhlas na presťahovanie mnohých židovských rodín umiestnených v britských internačných táboroch na Cypre späť do Palestíny. 14. mája 1948 bola jednou z dvoch signatárok izraelskej deklarácie nezávislosti (druhou bola Rachel Kohenová-Kaganová, spolu deklaráciu podpísalo 38 osôb)[7]. David Ben Gurion navrhol Goldu za členku dočasnej vlády. Niekoľko dní pred Deklaráciou nezávislosti ju poslal Ben-Gurion na nebezpečnú misiu, kde mala vyjednávať s jordánskym kráľom Abdalláhom o neútočení Jordánu na Izrael. Vybavená vôbec prvým izraelským diplomatickým pasom[14][15] prišla 2. septembra 1948 do Moskvy, kde 10. septembra odovzdala v Kremli menovací dekrét na vyslankyňu v Sovietskom zväze. Stala sa tak historicky prvým izraelským vyslancom v tejto krajine.[16] V roku 1949 bola zvolená za Stranu práce poslankyňou Knesetu (izraelského parlamentu) a túto funkciu nepretržite zastávala až do roku 1974.[7]. Do roku 1956 pracovala ako ministerka práce. V roku 1956 prijala na výzvu vtedajšieho premiéra Ben Guriona hebrejské meno Meir(ová) („jasnejšie horieť, urobiť svetlo“, „ožiariť“[8]) a v júni toho istého roku sa stala ministerkou zahraničných vecí[17]. Ministerský post si udržala do januára 1966. Ako ministerka zahraničných vecí bola tvorcom izraelských pokusov o vytvorenie vzťahov so vznikajúcimi nezávislými africkými krajinami, tiež upevnila vzťahy s USA a vytvorila obojstranné vzťahy s krajinami Latinskej Ameriky[18]. Na začiatku 60. rokov jej diagnostikovali rakovinu, a tak v roku 1968 odišla do penzie, odvolávajúc sa na chorobu a vyčerpanie z predošlého úradovania. Medzi rokmi 1966 – 1968 pracovala ako generálna tajomníčka Mapaj (izraelská robotnícka strana)[7], a neskôr, keď sa Mapaj stalo súčasťou novovytvorenej Strany práce, bola vybraná za jej generálnu tajomníčku. V roku 1969 bola vyzvaná, aby sa ujala funkcie dočasnej ministerskej predsedníčky vlády po zosnulom Levim Eškolovi[19]. Vo funkcii ministerskej predsedníčky potom zostala i po voľbách v októbri 1969 a v čele koaličnej vlády ovládla i Kneset. V roku 1971 vyvolali jej odporcovia v Knesete neúspešné hlasovanie o vyslovení nedôvery jej vláde – vraj príliš ustupuje v mierových jednaniach Egyptu. Iná situácia nastala po nečakanom egyptsko-sýrskom útoku cez sviatok Jom kipur v roku 1973, kedy bolo izraelské vojsko viditeľne zaskočené a nepripravené – Izrael utrpel ťažké straty. Kabinet Goldy Meirovej bol tvrdo kritizovaný. Pod ťarchou kritiky, a ako sama hovorila, na základe „vôle ľudu,“ nakoniec 11. apríla 1974 rezignovala na svoju funkciu. Ku svojej rezignácii sama dodala: „Päť rokov stačí (…) bolo by nad moje sily naďalej niesť toto bremeno.“[11][20] Po rezignácii ešte ako premiérka vlády v demisii úspešne dojednala dohody o stiahnutí vojenských síl s Egyptom a Sýriou. Na poste premiéra ju 3. júna nahradil Jicchak Rabin. O štyri dni neskôr rezignovala na svoj poslanecký mandát a natrvalo odišla z politiky.[13] V roku 1975 jej bola udelená Izraelská cena za jej mimoriadny prínos spoločnosti a Izraelu[21]. Tá je udeľovaná od roku 1953 a patrí medzi najvyššie izraelské štátne vyznamenania. Aj v ďalších rokoch však aktívne pôsobila v Strane práce. Zomrela v decembri 1978, po 15 ročnom zápase s rakovinou[7] , a je pochovaná na vrchu Har Herzl v Jeruzaleme[22]. Umelecké stvárneniePríbeh Goldy Meirovej bol témou mnohých stvárnení v divadle i vo filme. Referencie
Iné projekty
Externé odkazy
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
