|
Pogrom
 Pogrom (rus. погром – dosl. pohroma) je násilná akcia proti skupine obyvateľov vymedzenej nábožensky, rasovo alebo národnostne, obyčajne spojená s vraždením a rabovaním. V širšom zmysle hromadná násilná akcia proti akejkoľvek skupine obyvateľstva. Termínom sa pôvodne označovali protižidovské akcie v cárskom Rusku. Pogromy sa stali bežným javom počas masovej vlny protižidovských akcií, ktoré sa prehnali južným Ruskom v roku 1881 po tom, čo boli Židia nespravodlivo obvinení zo zavraždenia cára Alexandra II. Bezprostredne po prepuknutí pogromov boli v 166 ruských mestách zničené tisíce židovských domov, celé rodiny boli uvrhnuté do krajnej biedy, dochádzalo k znásilňovániu žien, mnoho mužov, žien i detí bolo zabitých alebo zranených. Nový cár Alexander III. z nepokojov obvinil Židov a vydal k ich obmedzeniu súbor tvrdých nariadení. Pogromy pokračovali za mlčanlivej nečinnosti úradov až do roku 1884. Ďalšia, ešte krvavejšia vlna pogromov, ktorá za sebou nechala približne 2 000 mŕtvych a mnoho zranených Židov, prepukla v rokoch 1903 – 1906. Počas ruskej občianskej vojny (1917 – 1922) došlo na rôznych miestach Ruska a Ukrajiny k 887 pogromom. Prišlo pri nich o život 70 – 250 000 Židov. Približne 40% z nich mali na svedomí ozbrojenci bojovníka za Ukrajinskú národnú republiku Simona Petľuru, 25% Zelená armáda a rôzne nacionalistické a anarchistické bandy, 17% Bielogvardejci, najmä oddiely Antona Denikina a 8,5% Červená armáda. Od začiatku do polovice 20. storočia dochádzalo k pogromom tiež v Poľsku, Argentíne a v celom Arabskom svete. Po zavedení norimberských zákonov došlo k viacerým veľkým pogromom známym ako krištáľová noc[1]. Ničivé pogromy sa udiali počas druhej svetovej vojny, keď došlo i k Rumunskému pogromu v Jasy, kde bolo zabitých 14 000 Židov a k pogromu v Jedwabnom v Poľsku s 380 - 1 600 obeťami. K brutálnym pogromom došlo aj v nacistami okupovaných Pobaltských krajinách, napr. v Kaunase koncom júna 1941, kde bolo zavraždených asi 3800 Židov, vrátane žien a detí. Posledný zaznamenaný veľký pogrom v Európe bol pogrom v meste Kielce v Poľsku, ku ktorému došlo v roku 1946. Pogromy na SlovenskuProtirómsky pogrom sa odohral v roku 1928 v Pobedime.[2] Po druhej svetovej vojne vypukol 24. septembra 1945 v Topoľčanoch pogrom, pri ktorom bolo zranených 48 Židov, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov.[3] V niekoľkých obciach Sninského okresu na konci novembra a začiatkom decembra 1945 došlo k sérii prepadov a vrážd . Najprv boli zavraždení dvaja komunisti v Novej Sedlici a jeden Žid zostal nezvestný. Nasledovali rabovania dedín a vražda štyroch Židov v Uliči. Napokon prišiel prepad zo 6. na 7. decembra 1945 domu s 12 Židmi v Kolbasove. Ozbrojenci vždy prichádzali spoza poľských hraníc.[4] Na začiatku augusta 1946 došlo na Slovensku k novým protižidovským incidentom. V Bratislave sa konal prvý celoštátny zjazd partizánov. 4. augusta vyvrcholil manifestáciou pred Slovenským národným divadlom v Bratislave, na ktorej prehovorili minister národnej obrany Ludvík Svoboda a predseda Zboru povereníkov Karol Šmidke. Zhromaždených tu bolo 15 tisíc odbojárov a protižidovské výtržnosti v Bratislave trvali 4 dni.[5][6][7] Keď sa účastníci rozišli v lete 1946 sa opäť preliali skoro celou krajinou ďalšie protižidovské pogromy. Pogromy sa odohrali na severnom, južnom i východnom Slovensku. Správa ministerstva vnútra hovorí o výskyte protižidovských akcií v Čadci, Žiline, Rajeckých Tepliciach, Vrbovom, Komárne, Nových Zámkoch, Zlatých Moravciach, Leviciach, Zbehoch, Šuranoch, Urmíne a v Humennom. Protižidovské akcie sa odohrali najmä v Bratislave pri príležitosti partizánskeho zjazdu od 1. do 5. augusta 1946. Ich paralelný výskyt na rôznych miestach Slovenska naznačuje, že išlo o vopred pripravené, organizované podujatia. Bilancia celkom štrnástich protižidovských útokov obsahuje oi. násilné vniknutie do židovských bytov, ktoré boli zdemolované a vyrabované, vážne poranenie devätnástich Židov, z toho štyria veľmi ťažko. Počet ľahko zranených, ktorých boli desiatky, zistený nebol.[8] Druhý pogrom (protižidovské výtržnosti) boli v Bratislave v dňoch 20. a 21. augusta 1948.[9] Referencie
Iné projekty
|
Portal di Ensiklopedia Dunia
