|
Avraham Stern
Avraham Stern (hebr. : אברהם שטרן, Avraham Štern; 23. december 1907 – † 12. február 1942) bol židovský básnik a zakladateľ a vodca radikálnej militantnej revizionistickej skupiny Lechi, známej aj ako Sternova skupina či Sternov gang. V podzemí vystupoval pod prezývkou Jair (יאיר). Pochádzal z poľskej časti cárskeho Ruska. Onedlho po príchode do mandátnej Palestíny nastúpil na štúdium na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme, kde vďaka vynikajúcemu prospechu získal štipendium k štúdiu na univerzite vo Florencii. Už počas štúdií vstúpil do Hagany, z ktorej v roku 1931 odišiel do revizionistického Irgunu. Počas štúdií v Taliansku ho oslovili myšlienky fašistického režimu Benita Mussoliniho, hoci sám nikdy nebol fašistom. Študijný pobyt ukončil predčasne a venoval sa podzemným revizionistickým aktivitám. Britskú správu zeme izraelskej vnímal ako nepriateľskú a ostro vystupoval proti imigračným kvótam, ktoré Briti stanovili pre židovských utečencov. Po vypuknutí druhej svetovej vojny nesúhlasil s postojom Irgunu, ktorý sa v roku 1940 zaviazal neútočiť proti britským cieľom. Z Irgunu preto odišiel a založil skupinu, známu ako Lechi, ktorá Spojené kráľovstvo vnímala ako úhlavného nepriateľa. Z tejto pozície Stern dokonca neúspešne rokoval s fašistickým Talianskom a nacistickým Nemeckom o spolupráci. Lechi bola vždy malá skupina, ktorá mala maximálne niekoľko sto príslušníkov. Páchala predovšetkým atentáty, bombové útoky a bankové lúpeže zamerané proti Britom. Vražednými aktivitami si však znepriatelila nielen popredných sionistických predstaviteľov, ale postupne aj židovskú komunitu a Irgun. Na Sternovu hlavu bola vypísaná odmena a členovia Lechi boli zatýkaní. Samotného Sterna vo februári 1942 odhalila a zastrelila v jednom z úkrytov britská polícia. Päť mesiacov po jeho smrti sa mu, ako pohrobok, narodil syn Jair. MladosťNarodil sa 23. decembra 1907 v meste Suwałki v cárskom Rusku (v dnešnom Poľsku) v rodine Mordechaja Sterna a Hadasy Ley Sternovej. Otec bol zubár a matka pôrodná baba. Keď vypukla prvá svetová vojna, otca ako občana nepriateľského štátu, zatkli Nemci, kým matka ušla s ním a jeho mladší bratom Davidom (1910 – 2003) k svojmu otcovi do mesta Vilkmergė (dnešné Ukmergė v Litve). Tam si mladý Avraham, vďaka svojmu dedovi, zamiloval Erec Jisrael. Po istom čase sa rodina vydala k Avrahamovej tete a strýkovi do Petrohradu, odkiaľ sa všetci vypravili na juhovýchod do dediny Romodanovo, blízko mesta Saransk. Sternovho otca medzitým, po operácii v nemeckom Königsbergu (dnešný Kaliningrad v Rusku), poslali do nemeckého zajateckého tábora.[1] Ako desaťročný zložil úspešne prijímacie skúšky na ruskú strednú školu v Saransku, kde študoval s vyznamenaním. Na škole sa okrem iného učil aj po hebrejsky a spieval v školskom zbore. Medzitým Nemecko a Rusko podpísali mierovú zmluvu a rodina sa mohla vrátiť späť do Suwałek. Keďže však v meste nebola žiadna stredná škola, zostal Avraham v Saransku a domov sa vrátila len jeho matka a brat. V Saransku však trpel chudobou a hladom, a tak sa ako štrnásťročný rozhodol bez akýchkoľvek prostriedkov vrátiť späť. Cez Petrohrad sa vrátil do Vilkmergė a v lete 1921 sa stretol s rodičmi v Suwałkách. V nasledujúcich mesiacoch úspešne zložil vstupné skúšky do štvrtého ročníka židovskej strednej školy. Vynikal v štúdiu jazykov, literatúry a židovských dejinách. Viedol dramatický krúžok, bol redaktorom študentských novín a vodcom miestnej pobočky mládežníckeho hnutia ha-Šomer ha-cair. Po ukončení stredoškolských štúdií chcel Avraham presídliť do Erec Jisrael, načo ho rodičia v roku 1925 ako osemnásťročného poslali študovať na gymnázium Rechavja do Jeruzalema.[1] Alija, štúdia a členstvo v Irgune
Do britskej mandátnej Palestíny pricestoval v januári 1926.[3] Po krátkom štúdiu na gymnáziu nastúpil v roku 1927 na štúdium klasickej literatúry a jazykov (gréčtiny, latinčiny) na Hebrejskej univerzite. V ranej fáze univerzitných štúdií sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Roni Bronsteinovou. Jeho prvou politickou aktivitou bolo založenie študentskej organizácie Chulda, ktorej cieľom bolo „obrodenie izraelského národa v novom štáte“.[4] V roku 1929 vstúpil do Hagany a počas nepokojov v tom istom roku, keď na židovské komunity útočili miestni Arabi, slúžil v rámci tejto židovskej podzemnej vojenskej organizácie na stráži na streche synagógy v jeruzalemskom Starom Meste.[5] V roku 1931 opustil Haganu a vstúpil do Irgunu, podzemnej vojenskej radikálnej organizácie nacionalistického revizionistického hnutia, ktorú založil jeho niekdajší veliteľ z Hagany, a priateľ Avraham Tehomi. Ten predtým Haganu rovnako opustil, pretože nesúhlasil s jej vojenskou stratégiou havlaga a čiastočne aj preto, že bola zložená prevažne zo stúpencov ľavicového sionistického hnutia.[6] Počas pôsobenia v Irgune začal Stern používať pseudonym Jair, ktorý si zvolil podľa svojho hrdinu Elazara ben Jaira, účastníka prvej židovskej vojny a veliteľa zelótov na pevnosti Masada.[7] V roku 1932, pred ukončením dôstojníckeho kurzu Irgunu, spísal s manželkou Roni slová k piesni Neznámi vojaci (חיילים אלמונים, Chajalim almonim), ktorá mala zaznieť pri slávnostnej ceremónii ukončenia dôstojníckeho kurzu. Pieseň, ktorá má celkom päť sloh, „kombinovala poéziu a mýtickú históriu, ako integrálne súčasti národnej revolúcie“.[8] Stala sa neoficiálnou hymnou Irgunu a bola ňou až do roku 1940, kedy sa stala hymnou Lechi.[7] V roku 1933 úspešne ukončil štúdium na Hebrejskej univerzite a vďaka vynikajúcemu prospechu získal štipendium na doktorské štúdium na univerzite vo Florencii.[9] Počas študijného pobytu v Taliansku (1933 – 1936) ho ohromil a ovplyvnil fašistický režim Benita Mussoliniho.[10] Nebol však fašistom a odmietal vstúpiť do fašistického hnutia.[11] V polovici 30. rokov sa za ním do Florencie vypravil jeho priateľ a veliteľ Tehomi, aby ho povolal nazad a vymenoval ho za svojho zástupcu v Irgune.[4] Zvyšok tridsiatych rokov strávil Stern cestovaním po východnej Európe, kde organizoval revolučné bunky v Poľsku a propagoval emigráciu Židov do Palestíny napriek britským imigračným kvótam. V roku 1937 došlo k rozkolu v Irgune, keď sa časť jeho príslušníkov vrátila do Hagany. Stern však v Irgune zostal a naďalej sa venoval militantným aktivitám.[9] Počas svojho života vytvoril desiatky básní naplnených láskou k židovskej domovine a k mučeníctvu za jej vec, pričom jeho tvorba bola silno ovplyvnená ruskou a poľskou poéziou, najmä Vladimirom Majakovským.[12] V básňach opakovane používal motív krvi a náboženských symbolov a výrazov.[13] Podľa Hazaniho obsahujú Sternove básne aj prvky tanatofílie (lásky k smrti).[14] Ukážkou z jeho tvorby sú napríklad nasledujúce verše:[13]
V Poľsku sa Stern pokúsil zorganizovať výcvik 40 tisíc mladých Židov, ktorí sa mali plaviť do mandátnej Palestíny, kde by uskutočnili ozbrojenú inváziu.[15] Druhá svetová vojna však tieto plány prekazila a prerušila emigračné trasy.[16] Po návrate do mandátnej Palestíny Sterna v auguste 1939 zatkli a až do júna 1940 bol vo väzení.[9] Vodca Lechi Po vypuknutí druhej svetovej vojny väčšina členov revizionistického hnutia prehodnotila svoj odpor ku Spojenému kráľovstvu. Sám zakladateľ revizionistického sionizmu, Vladimir Žabotinskij, napísal pred svojou smrťou list veliteľovi Irgunu Davidovi Razielovi, v ktorom zdôraznil potrebu spolupráce s Britmi v boji proti nacizmu.[17] Irgun sa potom skutočne v roku 1940 zaviazal počas vojny s Nemeckom neútočiť na britské vojenské ciele.[18] Stern si následne založil vlastnú skupinu, ktorej cieľom bolo naďalej bojovať proti Britom. Mala názov Lechi (akronym pre Lochamej cherut Jisrael, doslova Bojovníci za slobodu Izraela) a bola označovaná aj ako Sternova skupina, či Britmi pejoratívne ako Sternov gang.[18] Medzi Sternove vzory ozbrojeného boja patrilo napríklad židovské povstanie proti Rimanom, aktivity Narodnej voli (jej členovia spáchali atentát na Alexandra II.) a Veľkonočné povstanie v Dubline v roku 1916.[19] Sternova skupina, ktorá nikdy nemala viac než pár stoviek členov, bola silno nacionalistická.[20] Stern odmietol kolaboráciu s Britmi a tvrdil, že len sústavný protibritský boj nakoniec povedie k nezávislému židovskému štátu, ktorý vyrieši židovskú situáciu v diaspóre. Jeho odpor proti britskej koloniálnej správe však nebol založený na konkrétnej britskej politike. Britský mandát definoval ako „cudziu mocnosť“ bez ohľadu na jeho aktuálnu politiku a proti takejto forme imperializmu zastával radikálny postoj, nehľadiac na to, ako benevolentný bol.[21] Stern sformuloval ideológiu Lechi do dokumentu, známeho ako „18 princípov obrodenia národa“ (עיקרי התחיה).[22] Tvorilo ho 18 bodov, rozdelených na tri časti. V prvej rozpisuje postoj k židovskému národu, domovine, pôde a cieľom skupiny. Okrem iného uvádza: „Izrael dobyl zem izraelskú mečom. Tu sa stal veľkým národom a len tu bude obrodený. Nielenže má Izrael právo na túto zem, ale toto právo je absolútne a nikdy nebolo ani nikdy nemôže byť zrušené.“[22] Vysvetľuje v nej napríklad aj vymedzenie hraníc Erec Jisrael podľa Tóry (tzv. Veľký Izrael) s územím „od rieky Egyptskej až k rieke veľkej, rieke Eufrat“ (Genesis 15:18), či ciele, medzi ktoré radí vykúpenie a spásu krajiny, ustanovenie suverenity a obrodenie národa, pričom dodáva: „Neexistuje suverenita bez vykúpenia krajiny a niet národného obrodenia bez suverenity“. V druhej časti spomína ciele počas vojny, kde v súvislosti s nižšie spomínaným rokovaním s Talianskom a Nemeckom uvádza: „dohody budú uzavreté so všetkými, ktorí sú ochotní pomôcť Organizácii [Lechi] v boji a poskytnúť jej priamu podporu“.[22] Tretia časť obsahuje ciele v čase suverenity a vykúpenia. Tu okrem iného vyjadruje nádej pre budúci návrat z exilu (diaspory), obrodenie hebrejčiny, ale rovnako aj navrhuje vybudovanie tretieho Chrámu, či odchod Arabov prostredníctvom výmeny obyvateľov.[22] Keďže skupina trpela nedostatkom financií, jej prvou akciou bola lúpež v Anglo-palestínskej banke (dnešná Banka Leumi) v Tel Avive.[23] Za prvú veľkú akciu a začiatok operácií Lechi sa však ráta až bombový útok na imigračný úrad v Haife z decembra 1940, ktorý bol reakciou na deportáciu ilegálnych židovských prisťahovalcov na Maurícius.[23] Nato Briti označili Lechi za kriminálnu organizáciu, ktorej členov treba neutralizovať.[20] Zo začiatku sa Lechi zameriavala predovšetkým na protibritské akcie, ktoré zahrňovali atentáty (útoky na britských policajtov), bombové útoky či bankové lúpeže.[24] Hoci boli hlavným cieľom Briti, často umierali aj Židia. Vražednými postupmi si Lechi znepriatelila židovské obyvateľstvo.[25] Postupne však získavala prostriedky, či už krádežami, alebo lúpežami. V obmedzenom rozsahu sa jej podarilo prevádzkovať ilegálny rozhlas, tlačiť vlastné noviny Be-machteret (doslova „V podzemí“) a okrem toho vylepovala vlastné plagáty.[23] V roku 1941 s Lechi už takmer nikto nesympatizoval, skupina si znepriatelila aj Irgun.[26] V januári 1942 sa príslušníci Lechi pokúsili vylúpiť banku židovského odborového zväzu Histadrut v Tel Avive. Pri následnej prestrelke zomreli dvaja okoloidúci židia, čo spôsobilo medzi židovským obyvateľstvom šok.[26] Rokovania s Talianskom a Nemeckom Stern zastával názor, že „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“, preto sa rozhodol rokovať s dvoma britskými nepriateľmi- fašistickým Talianskom a nacistickým Nemeckom.[27] Po prepustení z väzenia v júni 1940, začal rokovanie s Talianskom.[25] V septembri toho roku sa v Jeruzaleme zišiel s jedným z Mussoliniho agentov, aby mu odovzdal svoj návrh na spoluprácu. Podľa neho by Taliani pomohli vyhnať Britov z Palestíny a za to by sa židovská domovina stala satelitom mocností Osi, pričom Jeruzalem by bol, s výnimkou židovských svätých miest, odovzdaný pod kontrolu Vatikánu.[10] Rokovania však nikam neviedli a po porážke Mussoliniho vojsk v severnej Afrike, obrátil Stern svoju pozornosť na nacistické Nemecko.[28] Akokoľvek nebola spolupráca krajín Tretieho sveta s nacistickým Nemeckom neobvyklá, bolo rokovanie Židov s antisemitmi prinajmenšom bizarné.[10] Stern však mal pre podobný postup historické precedensy v podobe Theodora Herzla a Zeeva Žabotinského.[pozn 1] Obaja protagonisti svoje konanie zdôvodnili tým, že bolo v prospech židovského ľudu. Rozdiel medzi Herzlom, Žabotinským a Sternom však bol podľa britského historika Shindlera v tom, že Stern považoval záchranu a ochranu židovských životov až ako druhoradú. Na prvom mieste uňho podľa historika bola bezpečnosť židovského štátu.[10] V decembri 1940 Stern vyslal svojho agenta do Bejrútu na stretnutie s Hitlerovými emisármi.[10] Agent im odovzdal Sternov návrh na spoluprácu Lechi a nacistického Nemecka. Stern v ňom vyjadril sympatie s nacistickým plánom na Európu bez Židov (judenfrei)[pozn 2] a ocenil nacistický postoj voči sionistickým aktivitám v Nemeckej ríši.[29] Súčasťou návrhu bolo nasledujúce:[29]
Za spoluprácu pri boji proti Britom však nežiadal iba nemeckú podporu vzniku židovského štátu, ale aj podporu židovskej emigrácie z nacistického Nemecka do Palestíny. Stern vnímal Adolfa Hitlera len ako jedného z mnohých antisemitských utláčateľov a nie ako človeka, ktorý chce Židov vyhladiť (nebol celkom sám s týmto názorom).[10] Rovnako myšlienka konečného riešenia židovskej otázky bola v roku 1940 nepredstaviteľná (bola prijatá až o dva roky neskôr).[10] Okrem toho sa Stern naivne domnieval, že nacisti pragmaticky oddeľujú svoju zahraničnú politiku od svojej rasovej teórie.[18] Ďalší pokus nadviazať spoluprácu sa uskutočnil v roku 1941, ale neexistuje záznam o nemeckej reakcii ani v jednom zo spomínaných prípadov.[30] Nemci tiež Sternove návrhy nebrali vážne.[10] Tieto výzvy nacistickému Nemecku boli v priamom rozpore s názormi ostatných sionistov, napríklad Zeeva Žabotinského, ktorý si prial aj britské víťazstvo nad nacistami, aj vyhnať Britov z Palestíny.[31] Smrť opradená otáznikmi Sterna hľadali bezpečnostné zložky po celom britskom mandáte a na jeho hlavu bola vypísaná odmena. Putoval preto z jedného úkrytu do druhého, a v kufríku si nosil skladacie ležadlo. Keď už nezostali žiadne nové bezpečné úkryty, prespával v schodišťových šachtách obytných domov. Nakoniec sa presťahoval do telavivského bytu v štvrti Florentin, ktorý prenajali Moše a Tova Svorajovci, členovia Lechi. Mošeho chytili britskí detektívi pri záťahu na iný byt, pri ktorom zabili dvoch príslušníkov Lechi a jeho s ďalším členom zranili a hospitalizovali. Sternov kontakt v rámci skupiny, Hisia Šapirová, sa domnievala, že ju sledujú, prestala preto sprostredkovávať odkazy, ktoré jej odovzdával. Posledný odkaz mu priniesla 12. februára 1942 od Hagany, ktorá mu ponúkla bezpečný úkryt po zvyšok vojny, ak sa za to vzdá boja proti Britom.[32] Stern však ponuku odmietol a naopak vyzval Haganu, aby s Lechi bojovala proti Britom. O niekoľko hodín neskôr detektívi začali prehliadať dom, kde sa schovával. Po chvíli ho odhalili v úkryte v byte Svorajovcoch, do ktorého kvôli svedeckým náležitostiam prehliadky priviedli dve susedky žijúce o poschodie nižšie. Keď odišli, odviedli aj Tovu Svorajovú a Stern zostal sám s tromi ozbrojenými policajtmi. Následne bol, za doteraz neznámych okolností, zastrelený.[33][34][35] Výstrely ho dvakrát zasiahli do hrude. Zomrel na vykrvácanie pri vynášaní z domu.[36] Tajná policajná správa, vypracovaná pre britskú mandátnu vládu uvádza, že: „Stern si (…) práve zaväzoval šnúrky, keď sa náhle vymrštil k náprotivnému oknu. Keď bol na polceste von z okna, zastrelili ho dvaja z troch policajtov v miestnosti“.[35] Zastupujúci superintendant Geoffrey J. Morton, najvyššie postavený prítomný policajt, neskôr vo svojich pamätiach uviedol, že mal obavu, že sa Stern chystá odpáliť výbušné zariadenie, ktorým sa v minulosti v prípade svojho zajatia vyhrážal.[35][37] Policajnú verziu však odmietli Sternovi stúpenci a mnoho iných, ktorí verili, že Sterna chladnokrvne zabili.[35] Bývalý príslušník Lechi, Binjamin Gepner, ktorý v roku 1980 viedol rozhovor s ďalším policajtom, prítomným pri Sternovej smrti, uviedol, že bývalý policajt Stewart fakticky priznal, že Stern bol zavraždený, ale neskôr svoj výrok odmietol zopakovať.[35] Policajt Bernard Stamp, ktorého zbraň mierila na Sterna, kým nedorazil Morton, vyhlásil v roku 1986 v rozhovore pre Kol Jisrael, že Mortonova správa boli „táraniny“. Podľa Stampa vytiahol Morton Sterna z gauča, na ktorom sedel, „trochu na neho tlačil, otočil ho a zastrelil“. Podľa Stampa bol Stern zabitý neozbrojený bez nádeje na útek.[34] Tova Svorajová vo svojich pamätiach uvádza:[38]
Sterna pochovali na cintoríne Nachlat Jicchak v Tel Avive.[39] Päť mesiacov po jeho smrti sa mu narodil syn Jair, ktorý je dnes reportérom a televíznym moderátorom. Lechi po Sternovej smrtiLechi sa pokúsila Sternovu smrť niekoľkokrát neúspešne pomstiť bombovými útokmi.[36][40] Po jeho smrti ho na čele Lechi nahradil triumvirát, ktorý tvorili Jicchak Šamir (šéf operácií), Natan Jelin-Mor (šéf politického odboru) a Jisrael Eldad (šéf propagandy).[7] Akcie skupiny sa zradikalizovali, podnikala i atentáty na popredných britských predstaviteľov.[41] V novembri 1944 zavraždili príslušníci Lechi bývalého britského ministra kolónií lorda Moyna v Káhire.[42] V apríli 1948 spáchala skupina spoločne s Irgunom masaker v arabskej dedine Dejr Jásin.[43] V septembri toho roku, teda už v čase existencie Izraela, zavraždil Jehošua Kohen z Lechi švédskeho diplomata a vyslanca Organizácie spojených národov grófa Folke Bernadotta, ktorý sa v mene OSN pokúšal medzi izraelskou a arabskou stranou prvej arabsko-izraelskej vojny vyrokovať mier.[44] izraelská dočasná vláda vyhlásila Lechi za teroristickú organizáciu[45] a premiér David Ben Gurion rozkázal zatknúť všetkých jej vodcov. Nikoho z osôb zodpovedných za Bernadotteho vraždu však nikdy neodsúdili[45] a vláda nakoniec udelila všetkým členom Lechi amnestiu.[46] V roku 1949 bola Lechi rozpustená.[20] Pamiatka_grave.jpg) Telavivský dom, kde Sterna zabili, bol premenený na múzeum Lechi a posmrtne vyšla jeho poézia, ktorú spísal v podzemí.[9] Na Sternovu počesť nesie jeho meno, respektíve prezývku, mesto Kochav Jair (doslova „Jairova hviezda“) v centrálnom Izraeli[47] a niekoľko ulíc izraelských miest. V roku 1978 nechala izraelská vláda, pod vedením premiéra Menachema Begina, vydať poštovú známku so Sternovým portrétom.[48] 29. januára 2008 pripomenul Kneset na svojom mimoriadnom zasadnutí sté výročie narodenia Avrahama Sterna. Vtedajší premiér Ehud Olmert vo svojom prejave ocenil Sternovu osobnosť a jej význam na založení židovského štátu, aj keď, ako uviedol, „si v sionistickom hnutí zvolil veľmi samostatnú cestu.“[49] Dielo
Poznámky
Referencie
Literatúra
Iné projekty
Externé odkazy
Zdroj
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
