|
Yekta Uzunoglu
Yekta Uzunoglu (kurdsky Yekta Geylanî, * 10. máj 1953, Silvan, provincia Diyarbakır, Turecko) je kurdský spisovateľ, prekladateľ, lekár a podnikateľ[1][2] s kurdsko-arménskymi koreňmi. Mimo svojich profesií sa celoživotne angažuje ako bojovník v oblasti ľudských práv a kurdský aktivista.[3] Upozorňuje napr. na potláčanie kurdskej menšiny v Turecku, Iráne a Iraku. Je autorom prekladov, okrem iného častí Biblie a diel Karla Čapka z češtiny do kurdského jazyka a naopak kurdskej poézie aj prózy do češtiny a nemčiny.[4][5][6][7] ŽivotopisNarodil sa na území Turecka v meste Silvan (kurdsky Farqin) ako tretie dieťa kurdského právnika Ahmeta Uzunoglu. V roku 1970 odišiel do Paríža študovať francúzštinu na Inštitút de Touraine.[8] Po vojenskom puči v Turecku v marci 1971 získal štipendium na štúdium v Česko-Slovensku. Úspešne sa naučil po česky a v roku 1979 absolvoval Fakultu všeobecného lekárstva Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1978 bol spoluzakladateľom kurdského Polmesiaca, obdoby Červeného kríža v islamských krajinách.[8] V roku 1979 mu nebolo predĺžené vízum a bol vyhostený z ČSSR. V decembri 1979 bol prijatý predstaviteľmi Medzinárodného červeného kríža v Ženeve, a to spoločne s nemeckým právnikom profesorom Mönchom, ako predseda delegácie kurdského polmesiaca.[8] S podporou Asociácie Francúzsko - Kurdistan dostal štipendium na prestížnom Pasteurovom ústave v Paríži. Namiesto toho však v marci 1980 odišiel ako humanitárny pracovník organizácie Lekári bez hraníc do iránskeho a následne od októbra 1980 tiež do irackého Kurdistanu. V novembri toho istého roku mu turecká vláda za jeho angažmán odobrala cestovný pas. V roku 1981 získal štatút utečenca v Spolkovej republike Nemecko, kde spolupracoval s medzinárodnou humanitárnou organizáciou Amnesty International. O dva roky neskôr bol jedným zo zakladajúcich členov Institut Kurde de Paris a takisto kurdského inštitútu vo vtedajšom provizórnom hlavnom meste Západného Nemecka Bonne. Až do roku 1988 bol riaditeľom tohto inštitútu. V roku 1986 ho Turecko definitívne zbavilo občianstva,[8] od roku 1996 však má nemecké občianstvo. V súčasnosti je krajinou jeho trvalého pobytu Česko. V roku 2006 dostal cenu Františka Kriegla.[9] Štúdium a politické aktivityŠtúdiumV roku 1971 prišiel do Paríža, kde študoval francúzštinu. Medzi rokmi 1973 a 1979 študoval medicínu na Karlovej univerzite v Prahe,[8] a to vďaka štipendiu od posledného kurdského princa Celadeta Bedira Khana. Počas štúdia sa priatelil s disidentmi a prenasledovanými ľuďmi najmä z radov adventistickej cirkvi, pre ktorú organizoval prednášky o Svätej zemi. S nimi tiež v roku 1976 založil ilegálne nakladateľstvo ARARAT (prvé kurdské nakladateľstvo vôbec),[8] ktoré vydávalo samizdatové publikácie, o.i. aj jeho vlastné diela o Kurdoch a Kurdistane v českom jazyku. Ešte o rok skôr, teda v roku 1975, na protest proti vydávaniu kurdských študentov komunistickým režimom v ČSSR do rúk režimu irackého diktátora Saddáma Husajna, spoločne s ďalšími kurdskými študentami nelegálne vnikol na pôdu švédskeho veľvyslanectva na pražskej Malej Strane, kde zorganizovali protestnú hladovku.[8] V roku 1979 absolvoval Fakultu všeobecného lekárstva Karlovej univerzity v Prahe. Politické činnostiPo dokončení štúdií v Prahe mu nebolo predĺžené vízum v ČSSR, a preto odišiel opäť do Paríža. Vzdal sa výskumného štipendiá v prestížnom Pasteurovom ústave a odišiel ako dobrovoľník Lekárov bez hraníc zakladať poľné nemocnice do iránskeho Kurdistanu, kde práve prebiehalo povstanie proti novovzniknutej Islamskej republike Irán.[10] Pre svoje angažmá v kurdskej otázke bol zbavený tureckého pasu.[10] V roku 1981 získal štatút utečenca v Spolkovej republike Nemecko. O dva roky neskôr bol jedným zo zakladajúcich členov Institut Kurde de Paris (kurdského inštitútu v Paríži). Zároveň založil Kurdisches Inštitút v Bonne, ktorý až do roku 1988 viedol ako riaditeľ.[11] V súčasnosti pôsobí ako zakladateľ a predseda spolku Pre Kurdistan v Česku.[11][5] V roku 1987 projektoval kurdské vysielanie rozhlasovej stanice RADIO MONTE CARLO, s počúvateľnosťou po celom svete. Tento projekt bol realizovaný za pomoci protestantskej cirkvi. Kurdčina bola v tej dobe v Turecku zakázaným jazykom.[8] Prednášal dva roky po celej Európe o Kurdoch, o ľudských právach, o kultúrnych právach menšín, o právach Rómov, o nutnosti poskytovania psychoterapie osobám mučených v diktátorských krajinách a pod.[8] Od konca roka 1988 sa stal terčom útokov islamských fanatikov z Iránu a Turecka, tureckej fašistickej strany a zástancov Saddáma Husajna.[8] Krátko po Nežnej revolúcii sa vrátil do ČSFR, kde koncom roka 1990 založil pobočku svojej obchodnej spoločnosti. V roku 1990 podpísal zmluvu so spoločnosťou ŠKODA-Praha. Uzunoğluova spoločnosť sa podpisom tejto zmluvy stala výhradným zástupcom ŠKODA-Praha na celom Strednom východe.[8] V roku 1991 organizoval v Paláci kultúry v Prahe pravidelné medzinárodné semináre k ekonomickým reformám v ČSFR. Častým lektorom bol profesor Václav Klaus. Tieto akcie boli financované jeho vlastnými prostriedkami. Publikoval v tlači desiatky článkov o ochrane a obrane ľudských práv vo svete. O rok neskôr sa výrazne podieľal na podpise bilaterálnej zmluvy medzi ČSFR a Tureckou republikou o spolupráci v oblasti boja proti organizovanému zločinu. Je spoluautorom knihy „Ekonomické perspektivy České republiky“ (spoločne s radou významných ekonómov Česka). V roku 1993 založil ďalšie obchodno-výrobné spoločnosti, a to ako v Česku, tak aj v Nemecku a v Turecku.[8] V roku 1993 mohol po 23 rokoch prvýkrát navštíviť svoju rodinu v Turecku.[8] 13. septembra 1994 bol zadržaný príslušníkmi Útvaru pre odhaľovanie organizovaného zločinu.[8] V októbri 2015 organizoval Uzunoglu návštevu europoslanca Jaromíra Štětinu v Kobane na pozvanie sýrskych kurdských ozbrojených síl YPG a YPJ. Spoločne prešli 800 km cez Rojavu (sýrskym Kurdistanom). Jaromír Štětina ako podpredseda parlamentného podvýboru pozval zástupcu sýrskych Kurdov a ich organizácií YPG a YP, aby prišli do Európskeho parlamentu na zasadnutí výboru informovať o situácii na mieste.[12][13] 23. apríla 2016 navštívil Uzunoglu so skupinou českých novinárov frontovú líniu Kurdov v irackom Kurdistane. Zadržanie a väzby1994 – 1997: zatknutia, väzbyV noci z 13. na 14. septembra 1994 bol Uzunoğlu spolu s tromi ďalšími Kurdami zadržaný príslušníkmi OBOZ pod osobným velením Josefa Opavy (neskôr odsúdeného ako člen takzvaného Berdychovho gangu) a až do uvalenia väzby o takmer 3 dni neskôr (s prekročením vtedajšej zákonnej lehoty 24 hodín, teda protiprávne) zadržiavaný.[9][14] 16. septembra 1994 bola na Uzunoğlua uvalená väzba. Podľa tlačovej správy detektíva OBOZ, Jiřího Gregora, Uzunoğlu „obchodoval so zbraňami a drogami“. Oficiálne bol však o mesiac neskôr obvinený z „mučenia, prípravy trojnásobnej vraždy, nedovoleného ozbrojovania a podvodov v obchodnej činnosti“. Do 10. apríla 1995 boli všetky časti obvinenia stiahnuté späť ako bezpredmetné, s výnimkou mučenia. Toho sa mal Uzunoğlu dopustiť v noci z 8. na 9. septembra na dvoch osobách (vrátane vlastného bratranca). V obidvoch prípadoch mali Uzunoğluovi asistovať ostatné tri zadržané osoby, z ktorých jedna je jeho synovcom - ten však bol podľa spisu zatknutý už dopoludnia, teda pred údajným mučením. Ani v tejto podobe však nebola obžaloba Mestským súdom v Prahe prijatá, rozhodnutie definitívne potvrdil 14. februára 1995 Vrchný súd v Prahe.[15] Medzitým bola šesťmesačná väzba celkom štyrikrát predĺžená, naposledy kvôli prekročeniu zákonnej hranice dvoch rokov dokonca Najvyšším súdom Českej republiky. V tom čase bol podľa vtedajšieho ministra vnútra Jána Rumla aj týraný.[8][15] V roku 1996 dostal nemecké občianstvo, ešte vo väzbe v bezpečnostnej cele bezpečnostného poschodia Väzobnej väznice Ruzyň.[8][15] 12. marca 1997 bol Uzunoğlu prepustený z väzby a ihneď podal trestné oznámenie na Jiřího Gregora za „ohováranie a lživú správu poskytnutú ČTK“. V máji odišiel navštíviť rodinu do Turecka, odkiaľ mu v júni bolo zakázané odísť.[8] V tom čase bol naďalej stíhaný pre údajné obmedzovanie osobnej slobody a mučenie tureckého emigranta a obchodníka Otana Göksena. Toto meno bolo počas procesu obžalovaným preukázané ako falošné a dotyčný priznal, že v Česku žije už od 80. rokov na falošný pas. Začal tvrdiť, že sa volá Gurkan Gönena, ale aj pravosť tejto identity bola obžalovaným na súde spochybnená.[16] Podľa správy Inšpekcie MV ČR pracoval Göksel Otan / Gürkan Gönen ako agent priamo pod kpt. Horákom, ktorý riadil zatknutie Uzunoğlua.[17] Göksel Otal alias Gürkan Gönentiež bol dlhodobým konfidentom ŠTB.[18][19][17] 2006: podpora, hladovka3. marca 2006 bol na Uzunogluovu podporu uverejnený otvorený list „Žalujeme“, ktorý podpísali významné osobnosti verejného života, konkrétne: Pavel Dostál, Táňa Fischerová, František Janouch, Karel Jech, Květa Jechová, Svatopluk Karásek, Jaroslav Kořán, Dana Němcová, Karel Schwarzenberg, Jiřina Šiklová, Věněk Šilhán, Libuše Šilhánová, Jaromír Štětina a Petruška Šustrová. V marci 2007 Uzunoglu zahájil na protest proti vlečúcemu sa procesu hladovku, ktorú po 11 dňoch ukončil, jednodennou hladovkou ho podporilo viacero ľudí, vrátane bývalého prezidenta Václav Havel.[20] Zatykač Turecka v roku 2019V roku 2015 navštívili na žiadosť poslanca Jaromíra Štetinu,[21] podpredsedu Výboru pre bezpečnosť a obranu Európskeho parlamentu, Yekta Uzunoglu Sýriu (Rojava), aby sa presvedčili o situácii vo vojne proti ISIS.[22] Po návrate z cesty Uzunoglu zdieľal niekoľko fotografií z ich návštevy na svojej stránke Twitter, ktoré boli rovnaké ako fotografie, čo zdieľal poslanec Jaromír Štětina na svojom osobnom účte Twitter a tieto fotografie možno nájsť aj na oficiálnej webovej stránke EP. V januári 2019 Turecko vydalo zatykač na Uzunoglu práve kvôli týmto fotografiám na jeho stránke Twitter. Aby sa zabránilo uväzneniu Uzunoğlu, ktorý je nemeckým občanom, v Česku a jeho vydanie do Turecka, Amnesty International, kurdský PEN klub a poslanci EP varovali nemeckú aj českú vládu pred týmto krokom.[23] Publikácie
Preklady do kurdčiny
Preklady do češtiny
Ocenenia
Referencie
Iné projekty
Externé odkazy
|
||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
