Rytón

Atický červenofigúrový rhyton v tvare baranej hlavy, cca 400 – 375 pred Kr.

Rytón alebo rhyton (starogr. ῥυτόν) je typ starovekej nádoby.[1][2]

Rytón (mn. č. rytóny) bol zhotovený zvyčajne z keramiky, kovu alebo kameňa, v rôznych tvaroch. Štandardný (klasický) rytón má vrchnú časť v tvare lievika či pohára a spodnú v tvare zvieracej hlavy (protomé - druh ozdoby, ktorá má podobu zvieraťa alebo človeka[3]) s malým otvorom na konci. Hornú časť keramického rytónu vyrobili na hrnčiarskom kruhu a spodnú časť vo forme. Rytón mal zvyčajne len jedno ucho.[1] Rytón sa bežne, ale nesprávne nazýva aj ako roh na pitie, ktorý Gréci nazývali keras (starogr. κέρας). Starogrécky termín rytón bol v staroveku odvodený od slova rhysis - „tečúci“ (starogr. ῥύσις). V skutočnosti to dobre zodpovedá typickým znakom rytónov (najmä kovových) s malým otvorom na dolnom konci, z ktorých víno tieklo cícerkom (to potvrdzuje aj Athénaios[4]). Väčšina atických keramických rytónov so zvieracími hlavami však nemá túto dierku (ich staroveký názov nie je známy).[5] Rytón odborníci bez ohľadu na to, či má alebo nemá dierku, rozoznávajú aj podľa tvaru (pojem rhyton objasnil i americký archeológ Robert Koehl[6]).[7]

Na Kréte sa keramické i kamenné (hlavne z mramoru) rytóny (najmä kónického tvaru) vyrábali už v neskorominojskom období (cca medzi rokmi 1600 až 1450 pred Kr.) Zdobené boli reliéfnymi výjavmi alebo mali zoomorfnú podobu (napr. býčie hlavy). Niektoré boli zrejme pokryté plátkami zlata (pozlátené).[8] Ich výskyt však nebol obmedzený len na oblasť Egejského mora, vyrábali ho na veľkej ploche starovekej Eurázie, najmä od Perzie po Balkán. Najstaršie rytóny (štandardného tvaru) pochádzajú z Iránu, kde ich začali vyrábať už 2. polovici 2. tisícročia pred Kr. (za čias Achajmenovcov sa vyrábali aj honosné rytóny z drahých kovov). Ich forma sa zrejme vyvinula z rohov na pitie (poznali ho pastieri, zvierací roh bol v stepi bez stromov jedinou ľahko dosiahnuteľnou surovinou) v Eurázii rozšírených už od praveku (spodnú časť rohu ozdobili najčastejšie protomom, vyrezávanou prednou časťou zvieraťa).[9]

Typologická klasifikácia rytónov, ktorú spracoval Robert Koehl, je podľa tvarov rozdelená na 4 základné typy (I, II, III, IV).[10]

Trieda typu I zahŕňa rytón figurálny (zoomorfný), rytón v tvare hlavy a v tvare džbánu (rytón v tvare džbánu nie je figurálny, na ramene má reliéfnu ozdobu). Jedinou triedou, ktorá sa uvádzala v predchádzajúcich štúdiách, bola figurálna. Prvým učencom, ktorý identifikoval súčasnú triedu figurálneho typu I a roztriedil ich z hľadiska tvarov bol nemecký archeológ Georg Karo (v roku 1911). Po Karovi na týchto prácach pokračovali E. Buschor (1919), M. I. Maksimova (1927), A. Evans (1921 – 1935), G. Hafner (1943), K. Tuchelt (1962), B. Ottová (1980), E. B. Millerová (1984), M. Guggisherg (1996) a ďalší.[10][11]

Trieda typu II sa delí na rytón v tvare hrušky, gule, v tvare alabastronu, vajca, v tvare hlavy a na rytón figurálny. Táto skupina má vo väčšine vyššie hrdlá s ústím lievikovite roztvoreným.[10]

Trieda typu III zahŕňa rytón figurálny, rytón v tvare hlavy,rytón v tvare hrušky, kužeľa (kónický) a rytón v tvare alabastronu. Vyznačujú sa hlavne kratším krkom a širším primárnym otvorom.[10]

Trieda typu IV zahrňa figurálny rytón, rytón v tvare hlavy, džbánu, hydrie, čaše, misky a mnohé iné.[10] Niektoré z nich sú rozdelené do podtried. Predtým si vedci napr. mysleli, že nádoby identifikované ako podtrieda čaše rytónu typu IV sú „kvetináče“, kvôli malej dierke v základni a častým kvetinovým dekoráciám. Tieto rytóny sú však nielen príliš malé na to, aby v nich mohli byť umiestnené rastliny, ale aj ich sekundárne otvory sú malé na odvodnenie pôdy.[11] Ich primárny otvor je široký (tie, ktoré majú úzky primárny otvor, sa označujú ako typ I). Robert Koehl identifikoval rytón typu IV hydria, ktorý má tiež sekundárny otvor.[12]

Štandardný rytón sa v Grécku objavuje až v 5. stor. pred Kr.[13] Bol zdobený hlavne červenofigúrovou technikou a mal tvar rôznych zvieracích hláv: býkov, kancov, somárov, kôz, koní atď. Niekedy napr. jedna polovica hlavy stvárňuje kanca a druhá psa, čím sa vytvára tzv. „duo-figurálny rytón“. Človek bol stvárnený menej, známy je napr. rytón s hlavou černocha, mladíkom napadnutým krokodílom, grotesknou hlavou starého muža a iné.[5] V niektorých prípadoch môžu byť dve hlavy umiestnené vedľa seba („janiform“). Zdá sa, že gréckych hrnčiarov (hlavne v Aténach) inšpirovali rytóny vyrobené na Blízkom východe, kde sa tento tvar už vyrábal niekoľko storočí. V mnohých prípadoch hlava zvieraťa nemá otvor (v týchto príkladoch sa nádoba používala skôr ako šálka).[2]

• 
  Typ I, figurálny (v tvare ježa)
• 
  Typ II, (piriform), v tvare hrušky
• 
  Typ III, (conical) v tvare kužeľa
• 
  Typ IV, v tvare hydrie
• 
  Apúlsky červenofigúrový rytón v tvare kravskej hlavy, 4. stor. pred Kr.
• 
  Apúlsky červenofigúrový rytón v tvare hlavy černocha, cca 320 pred Kr.
• 
  Rytón v tvare falusu, 3. stor. pred Kr., Archeologické múzeum v Pelle
• 
  Etruský červenofigúrový rytón (hlava Charóna, etrusky Charun), 4. stor. pred Kr.
• 
  Rytón zo zlata (z čias Achajmenovcov), 5. stor. pred Kr.
• 
  Iránsky rytón s protomé v tvare kozorožca, cca 4. – 2. stor. pred Kr.
• 
  Kónické rytóny z Nafplia, cca 1500 – 1450 pred Kr.
• 
  Mykénsky bronzový rytón v tvare býčej hlavy, je pozlátený a intarzovaný polodrahokamami, 16. stor. pred Kr.

Referencie a bibliografia

1. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 380.
2. Oxford, Classical art research centre, Rhyton, head-vase and figure-vase [1] Archivované 2015-09-06 na Wayback Machine
3. Alexandra Alexandridou. The Early Black-Figured Pottery of Attika in Context (c. 630-570 BCE). Leiden : BRILL, 2010. ISBN 978-90-0418-604-0. S. 75.
4. Athénaios z Naukratidy, Deipnosofistai, 11,496-497.
5. Andrew J. Clark, Andrew Clark, Sir, Maya Elston, Mary Louise Hart. Understanding Greek Vases. Los Angeles : Getty Publications, 2002. ISBN 978-08-9236-599-9. S. 142.
6. Joan Aruz, Sarah B. Graff, Yelena Rakic. Cultures in Contact. New York : Metropolitan Museum of Art, 2013. ISBN 978-15-8839-475-0. S. 16.
7. Maxwell George Kanowski. Containers of Classical Greece. St. Lucia : University of Queensland Press, 1984. ISBN 978-07-0221-744-9. S. 133.
8. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 394-395.
9. Muhammad A. Dandamaev, Vladimir G. Lukonin. The Culture and Social Institutions of Ancient Iran. Cambridge : Cambridge University Press, 2004. ISBN 978-05-2161-191-6. S. 84-86.
10. Robert B. Koehl. Aegean Bronze Age Rhyta. Philadelphia : INSTAP Academic Press, 2006. ISBN 978-19-3153-416-1. S. 13-54.
11. Philip P. Betancourt, Michael C. Nelson, Hector Williams. Krinoi Kai Limenes. Philadelphia : NSTAP Academic Press, 2007. ISBN 978-19-3153-422-2. S. 187.
12. Frank Carpentier. Excavations at Sissi II. Louvain-la-Neuve : Presses universitaires de Louvain, 2017. ISBN 978-28-7558-541-7. S. 186.
13. Demosthenes. Demosthenes, Speeches 20-22. Austin : University of Texas Press, 2010. ISBN 978-02-9279-413-9. S. 143.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rytón

Pozri aj

• Typológia starogréckej keramiky