|
Pichliač zelinový
Pichliač zelinový[3] (lat. Cirsium oleraceum)[4] je trváca bylina z rodu pichliač (Cirsium) z čeľade astrovité (Asteraceae). Je to hojný druh vlhkých lúk a lužných lesov. Kvitne v júni až októbri.[5] OpisPichliač zelinový je trváca bylina s uzlovito zhrubnutým podzemkom. Byľ je priama, vysoká 50 až 150 cm, len hore chudobne krátko rozkonárená. Stonka je dutá, plytko ryhovaná, holá alebo roztratene páperistá.[6] Listy sú mäkké, po oboch stranách svetlo zelené, na rube s výraznou žilnatinou. Sú holé alebo roztratene páperisté, na okraji mäkko ostnaté, dolné v obryse vajcovité až elipsovité, hlboko laločnaté až hlboko perovito delené. Horné listy so srdcovitou bázou sú podlhovasto kopijovité, perovito zárezové alebo nedelené. Pichliač zelinový je veľmi variabilný druh, predovšetkým v tvare, veľkosti a členení listov, pretože se často kríži s ostatnými druhmi pichliačov.[6][7] Súkvetia (úbory) bývajú v počte dva až šesť a sú stopkaté. Podporné listene pod úbormi bývajú vajcovité, bledozelené a nedelené. Zákrov má v priemere 15 až 25 mm. Koruna je bledožltá, veľká 15 až 25 mm. Rúrkovité kvety sú žlté, zriedka červenkasté. Nažky sú veľké 4 až 5,5 mm, perovitý chocholec je dlhý 15 až 30 mm.[6][5] RozšíreniePichliač zelinový je Európsky druh, na sever zasahuje po južnú Škandináviu, na juh po južné Francúzsko, severné Taliansko, Bulharsko a na východ až po Sibír a Kazachstan.[7][4] EkológiaPichliač zelinový je hojný druh vlhkých lúk a lužných lesov od nížin až po horský vegetačný stupeň. Rastie aj popri potokoch a pri prameništiach. Vyhovujú mu pôdy vlhké až mokré, výživné, často vápenaté, zásadité až mierne kyslé, rašelinové, humózne, piesočnaté i hlinité. Rastie predovšetkým v miernych biómoch. Kvitne v júni až októbri.[5][6][4] Opeľujú ho včely, muchy, motýle a chrobáky.[8] Jedným z najdôležitejších abiotických faktorov prostredia pre rastliny je dostupnosť svetla. Pichliač zelinový má vďaka svojej veľkosti a veľkému povrchu listov ľahký prístup k slnečnému žiareniu počas väčšiny dňa. Ostatné druhy rastúce v jeho okolí sú tienené, s obmedzeným prístupom k svetlu. Zníženie svetla má rovnaký vplyv aj na zmenu teploty a vlhkosti pôdy.[9] Význam a využitieNa základe výskumu[10] chemického zloženia a variability prchavých zložiek zo súkvetí pichliača zelinového sa dokázala prítomnosť prírodného prchavého oleja thymol (thymol)[11] v hodnote 4,6% a karvakrolu (carvacrol)[12] v hodnote 0,5%. Karvakrol je tiež prírodný prchavý olej a používa sa ako potravinová prísada, antimikrobiálne činidlo a agrochemikália.[12] Mladé listy nazbierané pred kvitnutím rastliny sa v minulosti používal ako stolová zelenina. Koreň je bohatý na škrob inulín[13], ktorý ľudia nedokážu stráviť. Tento tak prechádza priamo cez tráviacu sústavu a u niektorých ľudí fermentuje, čím vzniká plynatosť.[8] Galéria
Referencie
|
||||||||||||||||||||
_Cirsium_oleraceum_1.jpg)
_Cirsium_oleraceum_2.jpg)
_Cirsium_oleraceum_3.jpg)
_Cirsium_oleraceum_4.jpg)
_Cirsium_oleraceum_5.jpg)
_Cirsium_oleraceum_6.jpg)
_Cirsium_oleraceum_7.jpg)
_Cirsium_oleraceum_8.jpg)
_Cirsium_oleraceum_9.jpg)
_Cirsium_oleraceum_10.jpg)
_Cirsium_oleraceum_11.jpg)
_Cirsium_oleraceum_12.jpg)
Portal di Ensiklopedia Dunia
