Pavol Kuna

Pavol Kuna
brigádny generál, slovenský odbojový dôstojník
Rod. meno	Pavol Ján
Narodenie	18. január 1895 Vrbica, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	4. máj 1982 (87 rokov) Levoča, Česko-Slovensko
Profesia	vojak
Rodičia	Pavol Kuna, Zuzana rod. Benková
Biografický portál

Pavol Kuna (* 18. január 1895, Vrbica – † 4. máj 1982, Levoča) bol slovenský vojak, generál, česko-slovenský legionár, česko-slovenský dôstojník, dôstojník armády Slovenskej republiky 1939 – 1945. Počas ťaženia proti Sovietskemu zväzu velil Zaisťovacej divízii. Počas Slovenského národného povstania velil Obrannej oblasti 1 a taktickým skupinám III a IV. Ku koncu 2. svetovej vojny velil aj 4. česko-slovenskej brigáde. Po vojne vyšetrovaný za údajné vojnové zločiny spáchané na sovietskom území. Spod obvinenia bol oslobodený, ale z politických dôvodov degradovaný a prepustený z armády. Hodnosť mu bola in memoriam vrátená až v roku 1991.

Život

Mladosť a štúdiá

Študoval na Meštianskej škole v Liptovskom Sv. Mikuláši. V rokoch 1910 – 1914 študoval na Vyššej obchodnej škole s vyučovacím jazykom maďarským v Kežmarku. V rokoch 1914 – 1915 bol bankovým úradníkom v Úverovej banke v Ružomberku.

V polovici mája 1915 sa Kuna ako jednoročný dobrovoľník prezentoval v 9. honvédskeho pluku v Košiciach a bol zaradený do Školy dôstojníkov pechoty v zálohe. V hodnosti kadeta ašpiranta odišiel v januári 1916, ako veliteľ čaty 9. honvédskeho pluku na ruský front, kde absolvoval Zafrontový dôstojnícky pokračovací kurz v Kotuzove. 13. júna 1916 sa v priestore Bobrynca dostal do zajatia.[1]

Česko-slovenský legionár

Dňa 7. septembra 1917 sa ako dobrovoľník prihlásil do česko-slovenského vojska na Rusi a 1. októbra 1917 bol ako Slovák v hodnosti zaradený do 12. roty 7. streleckého pluku „Tatranského“ v Berezani.

Funkcie

• 

  Pamätná tabuľa na Grösslingovej ulici v Bratislave. Slováci v česko-slovenských légiách. Pavol Ján Kuna štvrtý v pravom stĺpci.

  Od júna do augusta 1918 pôsobil ako veliteľ čaty 7. streleckého pluku. Zúčastnil bojov proti boľševikom na Sibíri.
• V polovici októbra 1918 bol odvelený do Slovenskej roty 1. streleckého záložného pluku v Omsku, kde 28. decembra dočasne prevzal velenie 10. roty.
• V máji 1919 premiestnený do štábu česko-slovenského armádneho zboru.
• Od 6. augusta 1919 dozorný dôstojníckeho štábu.
• V marci 1920 bol premiestnený do štábu vojenskej časti Ďalekého východu vo Vladivostoku, kde od 18. marca vykonával funkciu dispozičného dôstojníka Posádkového veliteľstva.
• V mája 1920 zaradený do transportu a loďou „Ixion“ evakuovaný do vlasti, kam dorazil 23. júla 1920.[1]

Česko-slovenský dôstojník

Od 6. septembra 1920 bol Pavol Kuna pridelený k pešiemu pluku 37 v Košiciach, kde zastával funkciu veliteľa čaty. Potom bol prednostom cenzúrnej komisie telegramov a od 18. januára 1921 pobočníkom v prijímacom tábore.

Ďalšie pôsobiská

• V marci 1921 aktivoval za dôstojníka česko-slovenskej armády a bol ustanovený za veliteľa roty pešieho pluku 37 v Levoči.
• Od 1. decembra 1925 bol premiestnený do pešieho pluku 32 „Gardský“ v Košiciach a pridelený 2. spravodajské oddelenie štábu Zemského vojenského veliteľstva Košice, kde zotrval do 14. júla 1927.
• Od polovice júla 1927 do februára 1931 pôsobil v pešom pluku 37 v Levoči, najskôr ako veliteľ 6. roty, potom 5. roty a napokon 10. roty. Bol trikrát veliteľom práve formovaných poddôstojníckych škôl.
• 28. februára 1931 premiestnený do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, kde okrem vyučovanie maďarského jazyka pôsobil aj ako inštruktor pešieho výcviku.
• Od septembra 1931 až do 2. januára 1939 bol pridelený do pešieho pluku 37 v Levoči, kde postupne zastával funkciu veliteľa 4., 1. a 11. roty. Od 15. marca 1936 pôsobil ako zástupca veliteľa III. práporu a od 19. septembra 1938 bol vo funkcii veliteľa II. práporu.
• Od júna do augusta 1935 bol na skusoch v delostreleckom pluku 202 v Prešove.[1]

Pavol Kuna patril do skupiny česko-slovenských dôstojníkov slovenského pôvodu, ktorí boli ako zástupcovia Česko-slovenskej správy pridelení k Hlavnému veliteľstvu Hlinkovej gardy v Bratislave. Od 3. januára 1939 až do rozbitia Česko-Slovenska bol ako inštruktor brannej výchovy.

Počas služby v medzivojnovej čs. armáde absolvoval viacero vojenských kurzov:

• kurz v obvodovom stredisku pre výcvik v Košiciach (1920)
• ekvitačný pre dôstojníkov pechoty v Levoči (1923 – 1924)
• informačný pre veliteľov peších rôt v Košiciach (1924)
• kurz pre veliteľov oddielov v Prahe (1937)[1]

Po anabáze v Slovenskom národnom povstaní pokračoval vo vojenskej kariére česko-slovenského dôstojníka. Dňa 7. februára 1945 bol vyslaný na východné Slovensko a 10. februára bol určený za veliteľa formovanej 4. česko-slovenskej brigády s veliteľstvom v Levoči. Jeho brigáda sa zúčastnil záverečných oslobodzovacích bojov o Liptovský Sv. Mikuláš, Ružomberok a Podhradie pri Turčianskom Sv. Martine. Vo funkcii veliteľa ho v druhej polovici apríla vystriedal plk. Mikuláš Markus.

V druhej polovici apríla 1945 bol premiestnený do štábnej roty Ministerstva národnej obrany a ustanovený do funkcie prednostu I./3. oddelenia.

Po vojne

• Od 20. októbra 1945 sa stal dočasným veliteľom VIII. zboru v Banskej Bystrici.
• Od apríla 1946 do septembra 1947 bol ako zástupca veliteľa pridelený jednotke pre zvláštne úlohy „Oceľ“, nasadenej proti banderovcom. V tejto funkcii sa osvedčil. Od septembra do decembra 1947 bol dočasným veliteľom VIII. zboru.
• V decembri 1947 bol poslaný na nútenú dovolenku a od 1. apríla 1948 bol preložený do výslužby.[1]

V ozbrojených silách Slovenského štátu

plk. Pavol Kuna v rozhovore s gen. Augustínom Malárom

Po vzniku Slovenského štátu prevzal velenie 11. divízii v Spišskej Novej Vsi. Počas Malej vojny v marci 1939 velil „Spišskonovoveskej skupine“.

Od 1. mája 1939 do 30. septembra 1940 pôsobil ako veliteľ pešieho pluku 1 v Levoči. V ťažení slovenskej armády proti Poľsku s plukom označeným ako „Podtatranská skupina“, v zostave 1. divízie zaujal postavenie dočasného krytia severnej hranice Slovenska. Od 27. marca do 7. apríla 1940 bol ako vyšší dôstojník pechoty v Informačnom kurze v Döberitzi pri Berlíne. Od 1. októbra ustanovený za veliteľa pešieho pluku 1 a súčasne aj za veliteľa bratislavskej posádky.[1]

Po návrate z východného frontu na Slovensko sa podrobil liečeniu v bratislavskej Vojenskej nemocnici 1 a 1. októbra 1943 bol ustanovený za veliteľa Divíznej oblasti 2 v Prešove. Od 1. januára 1944 veliteľa VS pri Ministerstve národnej obrany v Bratislave, ktorá sa v polovici mája 1944 evakuovala do Trenčianskych Teplíc.

Vo vojne proti Sovietskemu zväzu

Po vypuknutí vojny proti Sovietskemu zväzu sa Kuna so svojím peším plukom 1 presunul do Čajkovíc v Haliči. Po sformovaní Rýchlej divízie a Zaisťovacej divízie sa ako veliteľ nezaradených vojakov 18. augusta 1941 vrátil do mierovej posádky a opätovne prevzal velenie pešieho pluku 1 v Bratislave. V novembri 1941 opätovne odišiel na východný front, kde 25. novembra prevzal od plk.gšt. Augustína Malára velenie Zaisťovacej divízie (ZD) v Žitomíri.[1]

Od decembra 1941 začali jeho jednotky preberať úlohy okupačnej správy. Operačná oblasť Zaisťovacej divízie sa koncom roka 1941 nachádzala v severnej časti tzv. Ríšskeho komisariátu Ukrajina. Kuna obdržal nemecké smernice pre boj s partizánmi, ktoré obsahovali inštrukcie na vykonávanie exekúcií vo vlastnej réžii. Od januára 1941 boli jednotky ZD zapájané okrem protipartizánskych akcií aj do akcií spojených s genocídou Židov

Od konca apríla a začiatkom mája 1942 sa začali šíriť zvesti o zapojení sa vojakov pešieho pluku 102 divízie (veliteľ pplk. Michal Lokšík) do operácie Bamberg, počas ktorej mali slovenskí vojaci vypaľovať dediny a strieľať do žien a detí. Lokšík tieto správy kategoricky poprel a označil za ohováranie. Kuna napokon rozkazom vyzval podriadených veliteľov, aby do 30. mája poučili vojakov o neprípustnoti dopúšťania sa vrážd a násilnosti na civilnom obyvateľstve. Keď sa Lokšíkovi vojaci začiatkom augusta 1942 dopustili masakra v obci Maloduš Kuna incioval voči pachateľovi npor. Kleinertovi trestné konanie.[2]

O pomeroch na veliteľstve Zaisťovacej divízie počas velenia Pavla Kunu svedčí sťažnosť čat. Jána Hamáčka a slob. Pavla Farkaša prezidentovi Jozefovi Tisovi

„Každý príslušník tohto veliteľstva mal ruskú frajerku, tam sa len dobre jedlo a pilo donemoty... Tam dôstojníci až na malé výnimky, sa zabávali a kupčili.“[3]

Kunovi neprospela ani ďalšia mimoriadna situácia, dezercia náčelníka štábu ZD stot. Jána Nálepku, npor. Imricha Lysáka a por. Michala Petra, kvôli ktorej divíziu v dňoch 19.- 21. mája 1942 navštívil aj minister obrany gen Ferdinand Čatloš. [4] Dňa 5. augusta 1942 bol Kuna z funkcie veliteľa Zaisťovacej divízie odvolaný a nahradený plk. gšt. Rudolfom Pilfouskom.

Od 8. augusta 1942 do 30. marca 1943 velil Pavol Kuna opätovne pešiemu pluku 1 v Bratislave. Koncom marca 1943 znovu odišiel na východný front, kde od 10. apríla do 10. júna 1943 velil Rýchlej divízii, ktorej jednotky sa v tom čase nachádzali na Kryme.

V Povstaní

V čase, keď sa na Slovensku rozbehli prípravy ozbrojeného Povstania mal Pavol Kuna na starosti jednu z kľúčových úloh – materiálne zásobovanie slovenskej armády. Táto pozícia mu veľmi dobre umožňovala zakrývať ilegálnu činnosť. Mal dôveru Golianovho Vojenského ústredia a z titulu svojej funkcie predisponovával vojenský materiál predovšetkým do priestoru strategického trojuholníka Brezno – Banská Bystrica – Zvolen.

Po vypuknutí povstania prevzal 31. augusta 1944 v rámci 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku funkciu veliteľa Obrannej oblasti 1, rozdelenej na tri podoblasti, Kuna sa stal správcom prakticky zhruba dvoch tretín povstaleckého územia.

Jemu podriadené jednotky mali brániť priestor údolia riek Nitry a Žitavy, údolia Turca, celý operačný trojuholník Brezno – Banská Bystrica – Zvolen s príslušnou časťou vtedajších slovensko-maďarských hraníc. Vo funkcii sa osvedčil a 10. septembra 1944 v rámci reorganizácie povstaleckej armády prevzal velenie. III. Taktickej skupiny „Gerlach“ s veliteľstvom vo Zvolene.

Po ústupe povstaleckých síl z priestoru Hornej Nitry a regiónu Turiec sa protivníkom Kunovej III. TS stala bojová skupina Schill. Obidve formácie prišli do kontaktu už 23. septembra 1944, keď nemecké jednotky obsadili severné okraje Jánovej Lehoty. V ten istý čas sa pri Novej Lehote, kde zriadili ženisti III. TS protitankovú prekážku, konala porada velenia taktickej skupiny a partizánov. Počas nej prišla informácia o prieniku nemeckých vojakov na blízke návršie. Kuna okamžite vytkol veliteľovi partizánskej brigády kpt. Nálepku Michalovi Sečánskemu chybu, nakoľko jeho partizáni mali návršie zaisťovať.[5] Na druhý deň podvečer sledoval Kuna pri protitankovej prekážke na ceste z Handlovej do Svätého Kríža protiútok svojich jednotiek s cieľom vytlačiť protivníka z Jánovej Lehoty a počas boja utrpel ľahšie zranenie aj on.

Kunova III. TS bránila údolie rieky Hron a centrom jej obrany sa stal Svätý Kríž nad Hronom, Kuna svoju taktickú skupinu rozdelil na dve podskupiny. Podskupina „Ipeľ“ bránila prístupy ku Svätému Krížu od Handlovej, podskupina „Volga“ bránila priestor Žarnovice. No napriek húževnatému odporu svojich vojakov bol Kuna nútený vydať 5. októbra rozkaz o ústupe na novú obrannú líniu. Priestor Trnavá Hora - Jalná - Hronská Brezica a okolie Banskej Štiavnice bránili Kunove jednotky až do začiatku nemeckého generálneho útoku na centrum Povstania.

Krátko po jeho začiatku pristúpilo velenie povstaleckej armády k veliteľskej rošáde. Dňa 24. októbra 1944 prevzal Pavol Kuna velenie IV. Taktickej skupiny „Muráň“ s veliteľstvom v Tajove a vymenil jej veliteľa plk. pech. Mikuláša Markusa, ktorý zase prevzal velenie nad III. TS. Na druhý deň sa Kunova skupina podľa plánu začala sťahovať do nových obranných postavení severne od Banskej Bystrice. Ústup však skomplikovalo nemecké obsadenia centra povstania a tak sa do nových obranných postavení stihla presunúť len časť Kunových jednotiek. Navyše jeho štáb stratil spojenie s velením povstaleckej armády.

Po 28. októbri 1944 sa Kuna schovával na rôznych miestach: v Nižnej Revúcej, Liptovskom sv. Mikuláši, Važci, Hybiach a napokon v Liptovskej Kokave. V januári 1945 odišiel k partizánskemu oddielu „Jaromov“, ktorý operoval v okolí Podbanské. Koncom januára 1945 sa hlásil na veliteľstve 1. česko-slovenského armádneho zboru.

Politické perzekúcie

Po komunistickom prevrate vo februári 1948 bol na jeseň 1948 Ľudovým súdom v Banskej Bystrici obvinený za údajné zločiny, ktorých sa mal dopustiť ako veliteľ Zaisťovacej divízie v ZSSR. Súd ho oslobodil, no 13. apríla 1950 bol degradovaný na vojaka a v roku 1953 mu znížili dôchodok. V rokoch 1954 až 1968 pracoval ako účtovník v komunálnych službách v Levoči. Hodnosť brigádneho generála in memoriam mu bola vrátená v roku 1991.[1]

Hodnostný postup

• Od 1. augusta 1918 - práporčík
• Od 19. februára 1919 - radový podpráporčík
• Od 1. októbra 1919 - radový poručík (s platnosťou od 1. mája 1919)
• Od 12. novembra 1920 - kapitán ruských légií (s účinnosťou od 1. januára 1920)

• Od 24. septembra 1927 - štábny kapitán pechoty (s účinnosťou od 8. júla 1926)
• Od 1. januára 1936 - major pechoty
• Od 17. mája 1939 - podplukovník pechoty
• Od 1. júla 1940 - plukovník pechoty
• Vo februári 1947 - brigádny generál (s účinnosťou od 28. októbra 1945).[1]

Vyznamenania

Česko-slovenské a slovenské

• Československý vojnový kríž 1918 (16. apríl 1923)
• Československá revolučná medaila (17. január 1930)
• Pamätná medaila so štítkom (10. február 1940)
• Za hrdinstvo 3. stupňa
• Kríž svetovej vojny VI. stupňa (1941)
• Vojenný víťazný kríž III. triedy (1942)
• Československý vojnový kríž 1939 (30. august 1945)
• Rad SNP I. stupňa (?)
• Československá pamätná medaila so štítkom ZSSR (?)
• Československá vojenská medaila Za zásluhy I. stupňa (30. august 1945)

Sovietske

• Za pobedu nad Germanijej v Velikoj Otečestvennoj vojne 1941-1945 gg. (?)

Nemecké

• Das Verdienstkreuz des Ordens vom Deutschen Adler 1. Stufe (?)

Rumunské

• Steaua Romaniei cu spade in gradul de Comander en panglica de „Virtutea Militara“ (?)

Chorvátske

• chorv. Red Krune Kralja Zvonimira 1.stupnja s mačevima (?) a iné

Medzinárodná

• Spojenecká medaila Víťazstvo (1923)[1]

Referencie

1. CSÉFALVAY, František a kol.. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. 1. vyd. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013. Dostupné online. ISBN 978-80-89523-27-6. Kapitola Pavol Kuna, s. 144-145.
2. CSÉFALVAY, František; BAKA, Igor. Slovensko a Slováci vo víre druhej svetovej vojny. 1. vyd. Bratislava : Pro Militaria Historica, 2015. ISBN 978-80-970768-2-5. S. 167.
3. KLUBERT, Tomáš. Slovenská armáda v druhej svetovej vojne. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2016. ISBN 9788080467739. Kapitola 13. Zaisťovacia divízia, s. 448.
4. JAŠEK, Peter; KINČOK, Branislav; LACKO, Martin. Slovenskí generáli 1939-1945. 1. vyd. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2012. ISBN 9788074512469. Kapitola Ferdinand Čatloš -Slovenský štátnik a národovec, s. 52-125.
5. WIMMER, Pavel. Partizáni Sečánskeho. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2016. ISBN 9788089514380. Kapitola 3. Prvé frontové boje brigády na Hornej Nitre, s. 276.

Externé odkazy

• Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 12 - evanjelická cirkev v Liptovskom Mikuláši; pokrstený ako Pavel Ján Kuna