|
Pastofórium Pastofórium[1] (starogr. παστοφόριον – pastoforion, lat. pastophorium) je architektonický prvok kresťanskej sakrálnej architektúry. Môže ísť o malú niku alebo voľne stojacu či prístennú miestnosť po oboch stranách apsidy v ranokresťanskom, byzantskom, sýrskom či ruskom chráme.[2][3] Vo východných ortodoxných chrámoch pastofórium (pastoforion) pretrvá vo forme dvoch prístenných miestností (diakonikon a prothesis) po oboch stranách apsidy, kde spoločne tvoria trojapsidu (sanktuárium).[4][5] Na Západe sa pastofórium transformovalo na menšiu bohato zdobenú niku alebo výklenok (druh sanktuária) a neskôr sa vyvinulo do podoby drobnej vežovitej kamennej stavby (zriedkavo aj drevenej schránky) pri kňazišti vedľa hlavného oltára, najčastejšie v severnej časti svätyne. Pastofórium slúžilo ako schránka na uloženie Sviatosti oltárnej.[2][3][6][7][8] TerminológiaTermín pastofórium má v rôznych oblastiach stále rôzne významy. Podľa niektorých odborníkov sa jedná o pokladnicu chrámu alebo obydlie kňazov, ktorí boli predurčení niesť v sprievode relikviár alebo obraz. Ďalší historici pojem pastofórium chápu, ako menšiu miestnosť alebo komoru pre strážcov chrámu. Väčšina odborníkov sa však zhoduje na tom, že sa jedná o menšiu niku/výklenok či samostatnú alebo prístennú miestnosť po oboch stranách apsidy, kde bola uložená eucharistia, dary veriacich a vítal sa biskup.[9] OpisV Starom zákone sa pastofórium vzťahuje na pokladnicu alebo kňazskú časť na vonkajšom nádvorí Šalamúnovho chrámu. Hieronym pri prekladaní textov Starého zákona do latinčiny (Vulgáta) spomína pastofórium, ako pokladnicu alebo obydlie pre kňazov (kohenov), levitov okolo chrámu. Pri preklade Knihy proroka Izaiáša zase spomína menšiu komoru alebo obydlie pre veľkňaza chrámu. Tento význam slova pravdepodobne pochádza od spisov Jozefa Flavia, ktorý spomína pastofórium ako pokladnicu Šalamúnovho chrámu, kde boli uložene obety.[10][11] Počas ranokresťanského obdobia t.j od 1. storočia až po Milánsky edikt v roku 313 prví kresťania (kňazi alebo laici) ukrývali eucharistiu v domoch (domus ecclesiae), kde sa stretávala miestna náboženská obec. Milánskym ediktom skončilo prenasledovanie kresťanov a bolo im umožnené vyznávať svoje náboženstvo verejne. Tým zanikla potreba eucharistiu uchovávať v domoch a začala byť uchovávaná vo svätyni chrámu na mieste zvanom sanktuárium alebo pastofórium.[12] Pastofórium sa prvýkrát písomne spomína v 4. storočí, ako schránka pozostávajúca z dvoch častí umiestnených vo východnej časti ranokresťanských chrámov. Stavali sa po oboch stranách apsidy, kde sa pripravovala eucharistia (chlieb a víno). Vo východokresťanskej architektúre sa niekedy objavuje, ako samostatne stojaca obdĺžniková komora na ukladanie darov veriacich pri chráme. Umiestnenie pastofória na severnej alebo na južnej strane chrámu je spojené s ich rôznymi funkciami a závisí tiež od regiónu, v ktorom sa chrám nachádza. Takéto miestnosti sa nachádzajú v sýrskych chrámoch od konca 4. storočia. Výraznú podobu nadobudli v 5. storočí, keď sa stali charakteristickým prvkom pre východné cirkvi.[13] V tom čase však ani jedna z dvoch miestností nemohla slúžiť eucharistickým účelom prothesis. Tento obrad existoval až na konci 11. storočia. Pred tým sa robili prípravy pri portáli do chrámu alebo dokonca mimo neho v miestnosti zvanej skeuofylakion. Miestnosti zvanej diakonik nebola pridelená žiadna funkcia. V sýrskych chrámoch má zvyčajne väčší vchod a je často vyplnený relikviami mučeníkov, takže sa niekedy nazýva aj martýriom. V koptských chrámoch sa pastofórium nachádza už od 4. storočia. V raných koptských chrámoch zvyčajne nešlo len o dve, ale viacero miestností, ako napríklad v Bazilike al-Ašmunajn v Chemenu a Dajr Anba Šinudah v Súhágu, z ktorých jedna slúžila aj ako baptistérium. Pre miestnosti sa používa výraz diakonikon bez ohľadu na ich jednotlivé funkcie.[14][15]  V byzantskej architektúre pastofórium označovalo miesto, ktoré plnilo funkciu sakristie a svätostánku. V byzantských chrámoch tvorilo pastofórium (pastoforion) dve miestnosti na východnej strane (diakonikon a prothesis). Za vlády Justína II. (565 – 574) sa v dôsledku zmeny liturgie prothesis a diakonikon umiestnili do samostatných miestností po stranách apsidy.[13] Vďaka rastúcemu vplyvu byzantskej architektúry od 9. storočia sa objavuje pastofórium (pastoforion) v chrámoch iných regiónoch (Balkán, Malá Ázia, Arménsko a Gruzínsko).[15] V západokresťanskej architektúre bolo pastofórium miestom vo vedľajších miestnostiach tak, ako východokresťanskej architektúre až po dnes. Rovnako slúžilo na uloženie Sviatosti oltárnej. Od 12. storočia sa väčšinou jednalo o jednoduchý výklenok (pozri sanktuárium) vyhĺbený do steny v severnej časti presbytéria s uzatvárateľnými kovovými dvierkami (najčastejšie z tepaného železa). Jednoduchšie riešené výklenky v stene často dopĺňal reliéfny trojuholníkový štítmi (vimperk) s fiálami, zriedkavejšie vežovitá reliéfna nadstavba. Lacnejšou verziou bola tzv. nástenná maľba tejto nadstavby. Vo vidieckych kostoloch sa niekedy nahradzujú kamenné pastofória nástennou maľbou.[8][16][17] V období neskorej gotickej a renesančnej architektúry sa pastofórium vyvinulo do podoby drobnej vežovitej kamennej stavby (zriedka aj drevená schránka) pri kňazišti vedľa hlavného oltára, najčastejšie v severnej časti presbytéria. V podobe štvorhrannej alebo polygonálnej vežičky s uzatvárateľnými kovovými dvierkami (najčastejšie z tepaného železa)., ktorú dopĺňajú fiály, kraby, kružby, vimperk alebo aj sochy svätcov. Pastofórium je bohato zdobené eucharistickým motívmi, ako napríklad Bolestný Kristus (Vir dolorum). Liturgický význam pastofória postupne zanikol v 16. storočí po Tridentskom koncile a čiastočne túto funkciu prevzalo tabernákulum.[16][17][18] Najkrajšie gotické pastofóriá tohto typu na Slovensku sa zachovali v Bazilike svätého Egídia v Bardejove (1464) a v Dóme svätej Alžbety v Košiciach (1477), obe od Majstra Štefana z Košíc, v Bazilika svätého Jakuba v Levoči (z 2. polovice 14. storočia) a v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave od Petra de Coloa (1507).[19][20][21] Galéria
Referencie
Literatúra
Pozri ajExterné odkazy
|
Portal di Ensiklopedia Dunia
