|
Karner Karner[1] alebo karnerová kaplnka[1] (lat. carinalis – pozemský; carnarium alebo ossarium = kostnica) je stavba menších rozmerov určená na uchovávanie kostí zosnulých.[2][3][4][5] Môže patriť ku kostolu ako prístavba, prípadne je vymedzeným priestorom v chrámovej predsieni alebo pod chórom, najčastejšie je však samostatnou centrálnou stavbou s kvadratickým, kruhovým, alebo polygonálnym pôdorysom. Výstavba karnerov bola rozšírená v 12. – 16. storočí v románskej a gotickej architektúre v Strednej Európe. Vychádzala z praktických dôvodov, prevažne z dôvodu priestorového obmedzenia cintorínov a potreby ochrany ostatkov zosnulých pred zneuctením. Karner je súčasťou cintorína a jeho dvojitá funkcia je vyjadrená rozdelením priestoru na spodnú, podzemnú časť, ktorá slúži ako kostnica, a hornú kaplnku, spravidla s pripojenou apsidou s oltárom, prípadne i s vežičkou.[1] OpisKarner je dvojpodlažná stavba menších rozmerov. V jeho dolnej časti sa zvyčajne nachádza kostnica zapustená v teréne, v hornej časti sa nachádza kaplnka slúžiaca na zádušné omše za zosnulých. Pôdorys je malá kruhová, polygonálna alebo štvorcová centrála, v období gotiky má aj pozdĺžny pôdorys. Myšlienka budovania karnerov sa vyvinula v prostredí nemeckých benediktínskych kláštorov.[1] Románske karnery kruhového pôdorysu sú tvarovo podobné rotundám, čo je dôvodom ich častej mylnej zámeny. Podobnosť tkvie len v pôdoryse, rozdiel možno badať v dvojpodlažnom systéme karnera a rozličných účeloch stavieb. Rotundy sú vlastne malé kostoly, kým karner je výhradne pohrebnou záležitosťou.[6] Najviac zachovaných karnerov pochádza z románskeho obdobia a v neskorom stredoveku sú zriedkavejšie. Vzorom im bola pravdepodobne dvojpodlažná cintorínska Kaplnka svätého Michala vo Fulde vybudovaná v rokoch 818 – 822. Na pochovávanie sa zrejme začala využívať až neskôr. V 10. storočí sa výstavba karnerov rozšírila do niektorých ďalších benediktínskych, a neskôr i cisterciánskych kláštorov, a do cintorínov pri farských kostoloch. Tento typ sa však rozširuje až v druhej polovici 12. a najmä v 13. storočí. Najčastejšie sa karner vyskytuje v Podunajsku s centrom v Dolnom Rakúsku, odkiaľ sa rozširoval i na susedné územie.[6][1] Najstarší karner na Slovensku objavili pri archeologickom výskume Bratislavského hradu; stál na pohrebisku pri kostole vybudovanom pravdepodobne na začiatku 11. storočia. Ďalší karner vybudovali v bratislavskom podhradí (Kaplnka svätého Jakuba pod úrovňou dnešného Námestia SNP, po roku 1221). Zachovala sa z neho podzemná časť v suteréne dnešného Dómu sv. Martina. Výstavba a rozšírenie karnerov na Slovensku súvisí s príchodom nemeckých kolonistov koncom 12. a začiatkom 13. storočia. K najvýznamnejším zachovaným karnerom na Slovensku patria Kaplnka svätého Ondreja (pôvodne svätého Michala) v Kremnici (polovica 13. storočia, súčasť komplexu Mestského hradu) a Kaplnka svätého Michala v Banskej Štiavnici (prvá tretina 13. storočia, súčasť komplexu Starého zámku), jeho pôvodný podzemný priestor je zaklenutý pomocou ôsmich kamenných rebier na strednom pilieri. Horná časť s apsidou bola upravená v 14. storočí. Z ďalších príkladov je Karner svätej Anny v Skalici (14./15. storočie, barokizovaný) a Karner svätého Michala v Trenčíne (posledná tretina 15. storočia). Archeologickými vykopávkami sú doložené karnery vo Štvrtku na Ostrove, Dolnom Štále (asi 12. – 13. storočie), Krupine (prvá tretina 13. storočie).[1] V Česku sa zachovalo niekoľko karnerov, mimo iné v Kutnej Hore, v Brne pod Kostolom svätého Jakuba, v Prahe na Malej Strane pod Kostolom Panny Márie Víťaznej, v Mělníku pod Kostolom svätého Petra a Pavla. Stredoveké karnery kruhového pôdorysu sa zachovali aj na južnej Morave, ako napríklad v Moravských Budějoviciach, Stonařove, Bítove (zaplavený Vranovskou priehradou).[7][8] Galéria
Referencie
Literatúra
Iné projekty
Pozri ajExterné odkazy |
_Karner_532.jpg)
Portal di Ensiklopedia Dunia
