Jamb

Dvojslabičné
ᐡ ¯	jamb
¯ ᐡ	trochej
¯ ¯	spondej
Trojslabičné
ᐡ ᐡ ᐡ	tribrachys
¯ ᐡ ᐡ	daktyl
ᐡ ¯ ᐡ	amfibrach
ᐡ ᐡ ¯	anapest
ᐡ ¯ ¯	bakchej
¯ ¯ ᐡ	antibakchej
¯ ¯ ¯	molos
Viacslabičné
¯ ᐡ ᐡ ¯	choriamb
¯ ᐡ ᐡ ¯ ᐡ	daktylotrochej
Legenda
¯	dlhá/prízvučná slabika
ᐡ	krátká/neprízvučná slabika

Jamb je dvojslabičná vzostupná stopa, skladajúca sa z prvej ľahkej (krátka alebo neprízvučná slabika) a druhej ťažkej (dlhá alebo prízvučná slabika) doby (zápis: ∪ —).

Jamb je prirodzený pre gréčtinu, predovšetkým pre iónčinu. Pre slovenčinu a češtinu prirodzený nie je, keďže protirečí bežnému umiestneniu prízvuku na prvých slabikách slov v týchto jazykoch.[1] V slovenčine ho možno dosiahnuť umiestnením jednoslabičného neprízvučného slova (tzv. predrážka) na začiatok verša a prízvučného slova na konci verša.[1] Čistý jamb je však v slovenčine raritný, na začiatok verša sa často kladú trojslabičné slová a koniec verša býva zostupný (v básni je teda možné badať iba jambickú tendenciu – t.j. ťažká doba vo väčšine prípadov pripadá na párne slabiky).[1]

Jambický verš je použitý napríklad v Máchovom Máji:

Byl pozdní večer – první máj –
večerní máj – byl lásky čas.
Hrdliččin zval ku lásce hlas,
kde borový zaváněl háj.
O lásce šeptal tichý mech;
květoucí strom lhal lásky žel,
svou lásku slavík růži pěl,
růžinu jevil vonný vzdech.

Slovo iambos po prvýkrát použil Archilochos pre svoje satirické básne v 7. storočí pred Kr. Rytmus jambu bol zrejme najbližší bežnej reči a tieto básne mali často satirický, hanlivý, politický či morálny tón. Odriekavali sa alebo prednášali, ale nespievali sa pri hudbe. V starovekom Grécku sa jamb stal štandardným metrom pre hovorené dialógy tragédií a komédií.[2]

Reeferncie

1. Jamb. In: FINDRA, Ján; GOMBALA, Eduard; PLINTOVIČ, Ivan. Slovník literárnovedných termínov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1987. 410 s. S. 135 – 137.
2. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 273.