|
Jakub Jakobeus
Jakub Jakobeus (iné zápisy: Jacobae, Jacobeis, Jacobaei, Jacobaeus; * 1591, asi Kutná Hora, Habsburská monarchia – † 3. september 1645, Prešov, Habsburská monarchia) bol český protestantský kňaz, historik, humanistický básnik a spisovateľ, ktorý v r. 1621-24 pôsobil v Nemecku a po r. 1624 v Uhorsku. ŽivotopisNarodil sa v meštianskej rodine a vzdelanie získaval v Kutnej Hore a na Karlovej univerzite v Prahe, kde štúdium zavŕšil r. 1616 získaní titulu magistra. Svoju kariéru začal hneď po získaní bakalárskeho titulu r. 1613 ako pomocný učiteľ v meste Sušice. Po dvoch rokoch odišiel do Písku, kde pôsobil ako rektor školy r. 1616-17. V nasledujúcom roku už pôsobil v Prahe, najprv ako utrakvistický kaplán, v r. 1619-20 ako farár v chráme u sv. Michala v Starom Měste. Po potlačení českého povstania proti absolutistickej a protireformačnej politike habsburského dvora v bitke pri Bílej hore (r. 1620) bol rovnako ako iní českí protestantskí učenci, duchovní, šľachtici a mešťania, ktorí odmietli konvertovať na katolicizmus, prinútení odísť do exilu v nemeckých krajinách alebo v Uhorsku. Sprvu našiel útočište v evanjelickom Sasku (r. 1621-24), kde sa zdržiaval v Schandau a v Drážďanoch. R. 1624 odišiel do Uhorska. Najskôr sa uchýlil pod ochranu trenčianskeho mecéna grófa Gašpara Illésházyho, no už o dva roky odišiel ďalej na východ do Zemplínskej stolice. Tu sa r. 1626 stal farárom v Kučíne a r. 1627 sa presťahoval do Soli, kde pôsobil ako evanjelický a. v. farár a pravdepodobne aj ako učiteľ. V nasledujúcom roku obec opustiť a prijať zodpovedajúce miesto v Košiciach, nakoniec však r. 1629 odišiel do slobodného kráľovského mesta Prešova. Tu pôsobil najprv ako učiteľ a krátky čas (r. 1639) aj ako rektor evanjelického humanistického lýcea. R. 1640 prijal miesto slovenského kňaza prešovského evanjelického zboru. Zomrel na mor koncom augusta alebo začiatkom septembra r. 1645.[1] TvorbaZačiatky jeho literárnej tvorby spadajú do rokov 1612 – 1621. Venoval sa písaniu latinskej príležitostnej poézie svetského charakteru a českej náboženskej próze. V neskoršej tvorbe sa venuje najmä tradičným humanistickým motívom, ako je protivojnový postoj a vlastenecké cítenie. Knižne vydal mnoho českých a latinských prác odborno-teologického, historického i beletristického charakteru. V Prahe vydal teologické prózy Dianonia nativitatis Johannis Baptistae, to jest: Spis rozdílnost soudu v sobě zdržující (1619) a Kázání pohřební (1620). V nemeckom exile publikoval cirkevnohistorickú prácu Idea mutationum Bohemo-evangelicarum ecclesiarum (Obraz premien českých evanjelických cirkví, 1624). V Soli napísal zbierku latinskej poézie Otii vernalis anni M.D.C.XXVII. Aegrisomnia (Blúznivé sny vo voľnom čase na jar roku 1627, Košice 1627), nezachovanú knihu latinských veršov Dianoia a stratenú oslavnú báseň venovanú Jurajovi I. Rákóczimu. V Prešove vznikla jeho najvýznamnejšia práca, básnická skladba Gentis Slavonicae lacrumae, suspiria et vota (Slzy, vzdychy a prosby národa slovenského, Levoča 1642), ktorá tvorila básnický dodatok k obsiahlejšiemu dielu Viva gentis Slavonicae delineatio (Živý opis slovenského národa, Levoča 1642). Táto kniha predstavujúca prvé dejiny Slovákov sa ale nezachovala. Príležitostný charakter majú básne Věčná a neumírající paměť založení Domu Božího národu uherskému ve svobodném a královské městě Prešově (Levoča 1642) a Pascha lachrymosum inclutae urbi Epperiensi ominosum, to jest: Kázání slova Božího na den velikonoční, ku potěšení zarmouceným pohořelým pánům měšťanům (Levoča 1642).[1] Dielo
Referencie
Ďalšia literatúra
Externé odkazy |
||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
