|
Ján S. Vančo
Ján S. Vančo (* 13. september 1890, Plavnica – † 5. december 1975, Plavnica) bol slovenský legionár, roľník, statkár a politik v období medzivojnového Česko-Slovenska a Slovenského štátu. BiografiaV roku 1906 sa za prácou odsťahoval do Spojených štátov amerických, kde bol veľmi aktívny v spolkovom živote. V pensylvánskom meste Johnsonburg zakladá spolok Jednota v Johnsonburgu. V newyorskom meste Buffalo zase založil Spolok slovenských katolíckych kadetov a spolok Slovenskej ligy. V roku 1917 sa prihlásil do česko-sloveských légií a zúčastnil sa na všetkých bojoch v rámci 21. čs. legionárskeho pluku vo Francúzsku. Po návrate na Slovensko sa zúčastnil aj bojov na Tešínsku a neskôr bojoval proti maďarskej Červenej armáde v roku 1919. Následne bol pridelený na županský úrad do Prešova, kde mal na starosti propagačný oddiel. Počas organizovania plebiscitu na Spiši bol veliteľom miestnych legionárov pri plebiscitnej komisii a zároveň bol aj spravodajským dôstojníkom. Ako aktívny dôstojník neskôr slúžil v Chebe a v Ružomberku. V roku 1925 na vlastnú žiadosť odišiel do výslužby v hodnosti kapitán. Vrátil sa do rodnej Plavnice, kde si vybudoval mlyn, pílu a spravoval malé hospodárstvo.[1] Politicky sa angažoval v Republikánskej strane poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (agrárna strana). Od roku 1927 bol tajomníkom strany v Prešove.[1] V parlamentných voľbách v roku 1929 je za agrárnu stranu zvolený za poslanca Národného zhromaždenia v rámci prešovského volebného kraja.[2] Mandát obhájil aj po voľbách v roku 1935. Poslancom zostal do zániku činnosti Národného zhromaždenia na prelome rokov 1938/1939, pričom ešte v závere roku 1938 prestúpil do poslaneckého klubu HSĽS.[3] Za agrárnu stranu sa na jeseň 1938 podieľal na rokovaniach s predstaviteľmi HSĽS o vyhlásení autonómie Slovenska a zlúčení agrárnej strany s ľudovou. Vo voľbách v roku 1938 je zvolený za poslanca Snemu Slovenskej krajiny. Mandát si uchoval aj po vzniku Slovenského štátu a poslancom bol až do konca existencie snemu. Napriek tomu k politike a smerovaniu Slovenského štátu mal výhrady. V roku 1944 odmietol vystúpiť v rozhlase s kritickým prejavom k partizánom a povstaniu. V januári 1945 ustupujúca nemecká armáda jeho majetok v Plavnici podmínovala a zapálila. Po oslobodení v máji 1945 bol ako bývalý poslanec snemu zatknutý za protištátnu činnosť a až do októbra 1945 väznený. Po návrate z väzenia bol až do roku 1957 roľníkom v Plavnici a do roku 1965 pracoval ako robotník v Pozemných stavbách v Prešove a v Tešíne. Následne ako dôchodca dožil v rodnej obci, kde bol aj pochovaný.[4] Referencie
|
||||||||||||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
