|
Iveta Radičová
Prof. PhDr. Iveta Radičová, PhD., rod. Karafiátová (* 7. december 1956, Bratislava) je slovenská sociologička.[1] V rokoch 2005 až 2006 bola ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny, v rokoch 2011 až 2012 bola zastupujúcou ministerkou obrany a v rokoch 2010 až 2012 predsedníčkou vlády Slovenskej republiky. Bola tiež podpredsedníčkou politickej strany SDKÚ-DS. V roku 2009 neúspešne kandidovala na funkciu prezidenta Slovenskej republiky. Kandidatúru v roku 2014 odmietla. Od novembra 2012 pôsobí na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy[2], od septembra 2015 vyučuje na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií.[3][4] Profesionálna kariéra
Politická činnosť 1990 až 2010V rokoch 1990 až 1992 bola členkou VPN. Až do roku 2005 sa venovala profesionálnej kariére. Vo vláde Mikuláša Dzurindu bola po demisii Ľudovíta Kaníka stranou SDKÚ-DS nominovaná na post ministerky práce, rodiny a sociálnych vecí. Do funkcie ju prezident vymenoval 17. októbra 2005. Po uplynutí funkčného obdobia v júli 2006 sa v novembri 2006 stala členkou SDKÚ-DS. Na kongrese strany 17. novembra 2006 bola zvolená za podpredsedníčku strany pre sociálne veci a zdravotníctvo. Po parlamentných voľbách v roku 2006 sa stala poslankyňou národnej rady za SDKÚ-DS. Na kandidátke SDKÚ-DS bola ako nestraníčka, získala najviac preferenčných hlasov spomedzi kandidátov strany. Bola podpredsedníčkou Výboru NR SR pre sociálne veci a bývanie. Iveta Radičová sa v sociálnej politike orientuje predovšetkým na oblasť zamestnanosti, na problémy sociálne znevýhodnených skupín a na ochranu práv detí. Iveta Radičová sa 23. apríla 2009 vzdala poslaneckého mandátu po tom, ako vyšlo najavo, že neoprávnene hlasovala za poslankyňu SDKÚ-DS Tatianu Rosovú.[8] Podľa Radičovej nešlo o podvod, ale o skratovú reakciu, Rosová by sa nestačila pred hlasovaním vrátiť na svoje miesto po hlasovaciu kartičku.[9] Prezidentské voľbyV prezidentských voľbách v roku 2009 kandidovala s podporou strán SDKÚ-DS, SMK, KDH a OKS.[9] V prvom kole konanom 21. marca 2009 získala najväčšiu podporou v Bratislavskom, Trnavskom a Nitrianskom kraji kde zvíťazila. Len v Bratislavskom kraji získala nadpolovičnú väčšinu 52,6 %. Z volebných obvodov získala najviac v Dunajskej Strede: 88,55 %.[10] Celkovo Radičová získala 713 735 hlasov (38,05 %), Ivan Gašparovič 876 061 (46,7 %). Obaja postúpili do druhého kola. V druhom kole konanom 4. apríla získala 988 808 hlasov (44,46 %), jej súper Gašparovič 1 234 787 (55,53 %). Tretím prezidentom Slovenska sa tak stal Ivan Gašparovič.[11] Predsedníčka vlády 2010 až 20128. júla 2010 ju o 20:40 prezident Ivan Gašparovič vymenoval za predsedníčku vlády Slovenskej republiky. Radičová sa stala prvou ženou na tomto poste a druhou osobou bez komunistickej minulosti. Gašparovič poveril Radičovú zostavením vlády 23. júna potom čo sa to Robertovi Ficovi nepodarilo.[9] Po odobratí poverenia Ľubomíra Galka (SaS) a po dohode s prezidentom Gašparovičom stala 28. novembra 2011 dočasnou ministerkou obrany.[12] Ministerstvo mala viesť do predčasných volieb v marci 2012.[13] Pád Radičovej vlády11. októbra 2011 po hlasovaní v Národnej rade o dôvere vláde hlasovalo zo 126 poslancov 55 za a 9 sa zdržalo. Vláda Ivety Radičovej tak nezískala potrebných 76 hlasov, stratila dôveru parlamentu a padla. Otázka jej dôvery bola spojená s otázkou prijatia eurovalu.[14] Hlasovanie o eurovale Radičová spojila v to ráno s hlasovaním o dôvere vlády. Po viac než šesť hodinovom hlasovaní strany SDKÚ-DS, KDH a MOST – HÍD hlasovali za euroval. SaS nehlasovala, upozorňujúc, že nebudú hlasovať proti programovému vyhláseniu vlády. Členovia Smeru, najsilnejšieho klubu v parlamente, za euroval tiež nehlasovali.[15] Návrat na akademickú pôduPo ukončení aktívnej politickej kariéry sa Iveta Radičová plánuje vrátiť na svoju alma mater. Na St Anthony College Oxfordskej univerzity mala prednášať od októbra 2012.[16] Prednášala aj 11. novembra 2011. Témou prednášky bolo „Restoring Trust – a talk on Slovakia and the current European Economic Crisis“.[17] Od novembra 2012 pracovala na polovičný úväzok na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy.[2] Počas jarného trimestra v roku 2013 prednášala šesťkrát na University of Oxford a dvakrát na iných univerzitách.[18] Popritom mávala pravidelné seminára v European Study Centre na St. Antony College. Jej výskum bol „ERC Project on Media and Democracy in Central and Eastern Europe“ na Katedre politiky a medzinárodných vzťahov.[18] Pôsobí ďalej na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.[19] V akademickom roku 2013/2014 spoluvyučuje predmet o politike EÚ.[20] V januári 2015 Radičová pôsobí na Robert Bosch Academy v Berlíne.[21] Prijala tiež pozvanie do Madridského klubu bývalých politikov, ktorí sa delia o svoje skúsenosti.[21] Od septembra 2015 pôsobí ako vyučujúca na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií. Jej akademickými záujmami sú sociálna politika a politika EÚ.[3][4] Ponuky návratu na politickú scénuKandidatúru na prezidentku vo voľbách v roku 2014 Radičová odmietla už v septembri 2012.[22] V decembri 2012 prezídium SDKÚ-DS podporilo návrh Pavla Freša, že Radičová je najvhodnejšou kandidátkou do prezidentských volieb.[23] Samotná Radičová však kandidatúru odmietla.[23] Svoj zámer nekandidovať potvrdila opäť vo februári 2013.[24] Vo viacerých prieskumoch volebných preferencií získava dobré umiestnenie. V prieskume agentúry MVK z júna 2012 by voľby vyhrala s 33,8 % voličskej podpory, pred súčasným premiérom Robertom Ficom s 30,1 % a na treťom mieste by sa umiestnil Ján Čarnogurský s 14,9 % hlasov.[25] V septembri 2015 Radičová opakovane odmietla ponuku Igora Matoviča, aby sa stala líderkou koalície OĽaNO-NOVA.[26] OceneniaV januári 2017 vrátila ocenenie Zlatý biatec za rok 2012, ktoré dostala od NEF – Hospodárskeho klubu. Dôvodom bolo vyhlásenie klubu o migrantoch a jeho podpis vtedajším policajným prezidentom Tiborom Gašparom.[27] Súkromný životIveta Radičová je vdova, jej manželom bol humorista Stano Radič. S dcérou Evou žije v Novej Dedinke, okres Senec. Od roku 2006 do roku 2009 žila s partnerom Jánom Riapošom.[28][29] Referencie
Iné projekty
Externé odkazy
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
.svg){kind=small}
Portal di Ensiklopedia Dunia
