František Barkóci (arcibiskup)
Gróf František Barkóci (Barkóczy de Szala, maď. Ferenc Barkóczy, * 15. október 1710, hrad Čičava[1][2][pozn 1] – † 18. jún 1765, Bratislava) bol uhorský cirkevný hodnostár, prímas, arcibiskup, náboženský spisovateľ, mecén umenia a vedy, biskup jágerský (1746 – 1761) a arcibiskup ostrihomský (1761-1765). ŽivotopisPochádzal z významného uhorského rodu Barkóciovcov. Jeho otcom bol zemplínsky župan František (1650-1711); jeho starý otec, tiež zemplínsky župan, František (+ 1709) velil pluku husárov. Gymnaziálne štúdium absolvoval v Košiciach, filozofiu na Trnavskej univerzite, kde získal doktorát (1730). V roku 1734 skončil v Ríme teológiu a vysvätili ho za kňaza. Pôsobil ako farár a kanonik v Jágri, od roku 1740 ako spišský prepošt. V roku 1744 ho konsekrovali za jágerského biskupa, ostrihomským arcibiskupom a uhorským prímasom sa stal v roku 1761. Bol to on, kto preniesol arcibiskupské sídlo z Trnavy do Ostrihomu. Pričinil sa aj o rekonštrukciu budovy, v ktorej dnes sídli Úrad vlády Slovenskej republiky - jeho rodový erb je na pilieroch vstupnej brány do areálu (z vonkajšej aj z vnútornej strany). Za zásluhy ho Mária Terézia vyznamenala veľkokrížom Radu sv. Štefana. Zároveň bol jedným zo sudcov sedmipanskej tabule. Bol aj literárne činný, tlačou vyšli jeho pastierske listy duchovenstvu a veriacim, okrem iného aj (v latinčine) Privítanie kráľovnej Márie Terézie v mene stavov zhromaždených na sneme v Bratislave, Bratislava 1764. Zomrel 18. júna 1765 v Bratislave, kde je aj pochovaný v arcibiskupskej krypte Katedrály sv. Martina.[pozn 2] Anton Sirmaj o ňom napísal: „Gróf František Barkóci zo Saky, dedičný pán z Pavloviec a Tovarného, jágerský biskup, dôverný radca jeho cisársko-kráľovského majestátu a radca výsostnej kráľovskej rady uhorského miestodržiteľ, sudca výsostného súdu siedmich stolíc, dedičný župan stolice Heveš a okolia Solnoku, administrátor v úrade najvyššieho župana Zemplínskej stolice od roku 1756 až do roku 1757. Jeho očividné zásluhy ako kniežaťa svätej ríše rímskej a prvého muža v oboch štátoch boli také, že ani veky ich nezabudnú.“[5] Poznámky
Referencie
Literatúra
Iné projekty
Externé odkazy
|
Portal di Ensiklopedia Dunia