|
Cuketa
Cuketa[1] alebo cukina[2] je odroda jednoročnej plodovej zeleniny radiacej sa k druhu tekvica obyčajná (Cucurbita pepo), ktorá pochádza zo Strednej Ameriky. Cuketa je však európskeho pôvodu, vznikla šľachtením v Taliansku. Bežnou odrodou cukety je napríklad Cucurbita pepo Nefertiti. Synonymá a etymológiaCukety sa tiež nazývajú cukiny[2], a oba názvy majú pôvod v talianskom výraze pre tekvicu zucca. V Taliansku sa väčšinou používa ženská zdrobnenina slova v množnom čísle, zucchine, zatiaľ čo v anglicky hovoriacich krajinách používajú jeho mužskú zdrobneninu zucchini či zucchetti. Vzhľad Cuketa je rastlina krovitého rastu.[3] Silne štiepené listy na dlhých stopkách sú tmavozelené a majú belavé škvrny zo vzdušného pletiva. [3] Kvety cukety bývajú tmavožlté s piatimi okvetnými lístkami. Plod cukety máva väčšinou zelenú, žltozelenú či žltú farbu a tvarom pripomína hrubú uhorku. Povrch dozretej cukety je hladký, lesklý a tvrdý, dužina je svetlozelená alebo žltá v závislosti od odrody, veľmi mäkká, vodnatá a s množstvom semien. Pestovanie a zberSemenáčiky sa môžu predpestovať v téglikoch alebo sa semená vysádzajú rovno do vonkajšej pôdy. Ak je rastlina výdatne zalievaná a hnojená, veľmi rýchlo mohutnie. Po 5-6 týždňoch sa objavujú samčie kvety, po ďalšom týždni samičie a prvé plody sa tak dajú zberať už za 60-65 dní od výsevu.[3] Rastliny netrpia mnohými škodcami ani chorobami, len vzácne múčnatkou uhorkovou.[3][4] Využitie Cuketa sa používa predovšetkým v gastronómii, a to na veľké množstvo spôsobov. V československých kuchyniach sa začala masovo objavovať v 80. rokoch. Dôvodom na rýchle rozšírenie bolo vtedy ľahké a rýchle pestovanie, ktoré zvládne aj nie príliš zdatný záhradník, veľká a lacná úroda a nedostatok výberu zeleniny. Svoju dobrú celoročnú dostupnosť si zachováva stále.[5] Na rozdiel od uhoriek sa cuketa takmer vždy podáva tepelne upravená. To je ale iba zaužívaný stereotyp, pretože najmä mladá cuketa je chutná aj surová, napríklad ako súčasť zeleninových šalátov. Sama o sebe má veľmi jemnú chuť a naopak ľahko preberá chuť prísad, je teda veľmi vhodné ju silne koreniť a používať výrazné ingrediencie, ako je napr. cesnak, ktorý ju dobre dopĺňa. Známe sú predovšetkým jedlá z dusenej či zapečenej cukety (populárna je obdoba vyprážaných zemiakových placiek), tiež sa však robí plnená, smaží sa aj ako rezeň, griluje sa a varí sa tiež cuketová polievka. Menej rozšírené sú recepty na sladké múčniky, šaláty či knedle.[5] Na prípravu pokrmov sa tiež dajú využiť aj cuketové kvety, a to predovšetkým plnené. Vo Francúzsku je cuketa zásadnou prísadou do ratatouille.[5] Najchutnejšie a najkvalitnejšie sú malé až stredne veľké plody do 25 cm, ktoré sa nemusia lúpať, majú minimum masy mäkkých nedovyvinutých semienok a sú krehké.[3][5] Častý zber menších plodov navyše rastliny núti do remontácie (opakovanej plodnosti).[3] Cuketa má veľmi nízku energetickú hodnotu, pretože obsahuje okolo 91 % vody, len trochu vlákniny[6] a iba okolo 4 % sacharidov.[3] Najcennejší je vysoký obsah karoténu (až 5 mg %, ako napr. u papriky) a minerálnych látok,[3] napr. draslíka, ktorý vyplavuje z tela nadbytočnú vodu a soli.[6] Priemerný obsah látok a minerálovTabuľka udáva dlhodobo priemerný obsah živín, prvkov, vitamínov a ďalších nutričných parametrov zistených v cuketách.[7]
ZaujímavosťNajdlhšia vypestovaná cuketa merala 2,52 metra. Vypestoval ju Talian Giovanni Batista Scozzafava v Niagara Falls v kanadskom Ontáriu. Zmeraná bola 28. augusta 2014 a rekord je zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov. [8] Referencie
Literatúra
Pozri ajIné projekty
ZdrojTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Cuketa na českej Wikipédii. |
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
