|
Brutovce
Brutovce sú obec na Slovensku v okrese Levoča. 
Erb obce Podkladom pre návrh obecného erbu bola obecná pečať, pochádzajúca z druhej polovice 17. storočia. Odtlačok typária z roku 1667 je uložený v Krajinskom archive v Budapešti v Altenburgerovej zbierke pečatí (MOL Budapest V-5 Altenburger Pecsétgyüjteménye). Na pečati s kruhopisom SIGILLUM PAGI BRUTOCZ 1667 (Pečať obce Brutovce 1667) je vyobrazený stojaci svätec, v pravej BRUTOVCE /LE/ ruke držiaci palmovú vetvičku a v ľavej ražeň. Vzhľadom na autentickosť a vek tohto znamenia bolo odporučenė obecnému zastupiteľstvu, aby sa stalo základom a východiskom pri tvorbe obecného erbu. Ideový návrh na erb spracoval PhDr. Peter Konya a grafický návrh firma L.I.M., Prešov. Erb Brutoviec je zobrazený nasledovne: v modrom poli neskorogotického štítu je umiestnená strieborná (podľa heraldických pravidiel zobrazená ako biela) postava svätca – sv. Vavrinca – so zlatou (žltou) palmovou vetvičkou v pravej a zlatým (žltým) ražňom v ľavej ruke. Sv. Vavrinec sa stal patrónom obce, bol mu zasvätený pôvodný kostol a jeho meno niesla aj prvá osada, z ktorej sa neskôr vyvinuli Brutovce. Diakon a rímsky mučeník sv. Vavrinec strážil poklady rimskeho prestolného chrámu. Keď sa o jeho úlohe dozvedeli zločinní ľudia a žiadali ho o vydanie pokladov, postavil sa im hrdinsky na odpor. Podľa legendy bol za to potrestaný uškvarením na kovovom ražni. Mučenícka smrť a odvaha ho vyzdvihli medzi svätcov. Ľudia ho zároveň uctievali aj ako ochrancu chovateľov dobytka. Druhá legenda viažuca sa k menu sv. Vavrinca hovorí, že bol jedným zo žiakov Metodových, tzv. sedmipočetnikov. Pochádzal z Grécka. Počas vlády kráľa Svätopluka ho vyhnali z územia Veľkej Moravy a predali v Benátkach židovským kupcom. Od nich sv. Vavrinca vykúpil byzantský cisár Bazil I. a poslal ho šíriť evanjelium Slovanom žijúcim v Grécku. Brutovčania si svojho patróna každoročne pripominajú 10. augusta starobylou piesňou: „Budiž zvelebený účastný svätý...“ Sochu má umiestnenú na hlavnom oltári v rimskokatolickom kostole. Prírodné a zemepisné pomery Brutovce sa nachádzajú vo východnej časti Levočských vrchov v doline Kunišovského potoka a Rovinky. Hladko modelovaný povrch chotára tvoria flyšové súvrstvia. Najjužnejšie okraje ohraničuje pamätná Spišská hora v nadmorskej výške 1056 m. Brutovským chotárom južne prechádzajú aj tri horské hrebene. Pravý sa uberá južným smerom a prechádza po hranici brutovského chotára s Olšavicou cez horu Poprečeň, Šibeň, Babiu horu, Žolnák, Prašivú, Michaličku až k vyšnoslavkovskej Smrekovici. Tvorí tak prirodzenú spojnicu Levočských hôr s Braniskom. Celá časť uvedeného ramena, prechádzajúca brutovským chotárom, je odlesnená. Na vedľajšej rázsoche postupujúcej východným smerom sa vypínajú vŕšky Barloch, Košarky, Okrúhly hrib, Raisov hrb, Čeršla, Kožinec (842 m n. m.). Všetky k juhovýchodu smerujúce stráne sú poľnohospodársky oddávna využívané ako role, lúky a pasienky. Červený smrek môžeme nájsť na Kožinci, Úboči a Suchom dole. Severnú stranu pokrývajú husté, prevažne ihličnaté lesy. Tu boli objavené na niekoľkých miestach stopy po osídlení. Z týchto osád sa zachovala iba lokalita Verch. Na l'avej strane sa vypína hora Javor, Gadžina, Bišár (981 m n. m.), Slemov (921 m n. m.) a Strieborná (949 m n. m.). Táto trasa prechádza najskôr kultivovanou plochou výdatných horských lúk. Na území Za Javor sa stretávajú brutovské lúky na západe s olšavskými a na východe s lúkami, ktoré patrili v minulosti obyvateľom Blažoviec a Tichého Potoka. Priaznivé životné prostredie umožňuje rozšírenie drobnejšej zveriny – zajacov, sŕn, diviakov – i vtáctva. Najrozšírenejšie sú holuby. V porovnaní s olšavickým, od slnka odvrátenejším a severným ve Zachovali sa aj pôvodné istorické chotárne názvy, ktoré svedčia o vývoji obyvaľelstva. Spomeňme aspoň niektoré -–les Džobaj, ktorého názov je zrejme odvodený od nárečového slova d„žobac"“ (obať ),-podľa vuku, ktorý sa ozýval z lesa. Filova - názov lúky a lesa, pochádzajúci od ich vlastníka - Fila, ktorý žil podľa J. Vencka v Bijacovciach v rokoch 1651 a 1666. Birošovská lúka - tento názov je asi odvodený od maďarského slova „biró" - richtár, sudca, teda ide o lúku patriacu richtárovi. Gadžina - slovo gad, had zastupovalo v tomto chápani miesto kde žili rôzne plazy, resp. rôzna „háved". Gelanská - môžeme uvažovato gréckom pôvode tohoto názvu, napr. od gréckeho osobného mena Geloonis m. grécky Gelon, syn Hieronyma II. Druhu alternativu môže tvoriť latinské slovo gelu, ktoré sa vyskytuje najmä v ablative vo význame - „lad, mráz, treskúca zima". Hala - názov označuje „holý" nezalesnený pasienok v horách. Harb - vo význame hrb, hrbol, pahorok. Jamy - tento chotárny názov je všeslovanskej i praslovanskej proveniencie. Napr. u Srbov je rozšírený denominál na - iti: jamiti (kopat jamu). Pozoruhodné je, že názov Jama sa zhoduje s gréckym slovom amé" (lopata). Peter Skok uvádza i slovný základ jam" s významom kopať. Kunišov - tento názov nevieme presne identifikovat. Poznáme dedinu s po dobným názvom Kunešov, ktorá leží na západ od Kremnických Bani. Kruchý jarok - ide o netrvanlivý vyschýňajúci potôčik. Kulbákov harbek - názov je odvodený od slova „kulbaka", ktorý označuje vysoké sedlo. Polohu vyššie položeného sedla možno lepšie pozorovať z cesty vedúcej zo Suchého dolu, od Gelanskej cez Roveň. Sedlový vŕšok dostal svoj názov od svojej polohy leží pri sedle. Syč- pôvodne názov lesa, dnes lúky, je odvodený od syčania plazov, ktoré sa tam zrejme vyskytovali. Rovnaký názov majú i v Bijacovciach. Želiarska - časť chotára, na ktorej väčšinou robotovali chudobni želiari. Valkova dolina - môžeme predpokladať, že názov pochádza od mena vlastníka Valka. V našej lokalite je meno Valko oblúbené, no posledný občan tohoto mena zomrel po roku 1960. Za vrátky - tak sa nazývali role, ktoré ležali za cestným priepustom nazývaným Vrátka. Tento názov sa preniesol i na ďalšie role, ktoré ležali za vrátami dedinských stodol. Za suchý mlyn - názov sa traduje pre miesta, kde stál pôvodný suchý mlyn". Tento bol v prevádzke vtedy, ked kvôli suchému potoku nemohol mliet riečny mlyn a v doline bolo potrebné niečo urýchlene zomlieť. K pohonu mlyna používali konský záprah. Tamten Koniec - ide o najsevernejšiu časť dediny, rozloženú okolo výdatného prameňa. Zaujímavosťou je, že väčšina gazdovstiev mala okná obrátené nie k východu, ale k západu slnka. Referencie
Iné projekty
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
