|
Boeing B-17 Flying Fortress
Boeing B-17 Flying Fortress („Lietajúca pevnosť“) bol americký štvormotorový ťažký bombardér vyvinutý v 30. rokoch 20. storočia pre Armádny letecký zbor Spojených štátov. Vo svojej dobe to bol rýchly a vysoko lietajúci bombardér, ktorý sa používal najmä na európskom bojisku počas druhej svetovej vojny, pričom zhodil viac bômb ako ktorékoľvek iné lietadlo. Za americkým štvormotorovým B-24 a nemeckým viacúčelovým dvojmotorovým Ju 88 sa stal tretím najvyrábanejším bombardérom všetkých čias. Okrem bombardovacích úloh tieto stroje slúžili aj ako transportné, protiponorkové a pátracie a záchranné lietadlá. Firma Boeing vstúpila do súťaže armádneho leteckého zboru o objednávku na stavbu 200 bombardérov popri firmách Douglas a Martin s prototypom Model 299/XB-17, ktorý prekonal oboch konkurentov a tiež prekročil výkonnostné požiadavky leteckého zboru. Kvôli havárii prototypu však Boeing prišiel o kontrakt v prospech lietadla Douglas B-18 Bolo. Napriek tomu letecký zbor objednal ešte 13 lietadiel B-17 k ďalším skúškam. Lietadlá boli uvedené do služby v roku 1938. B-17 prešli mnohými konštrukčnými zmenami,[1][2] ale Armádny letecký zbor USA (od júna 1941 Armádne vzdušné sily USA) ich od svojho vzniku presadzoval ako strategickú zbraň. Bol to pomerne rýchly, vo veľkých výškach operujúci bombardér s dlhým doletom so silnou obrannou výzbrojou na úkor bombového nákladu. Na základe príbehov a fotografií ťažko poškodených B-17, ktoré sa bezpečne vrátili na základňu, si tiež získal povesť odolného lietadla. Na začiatku druhej svetovej vojny sa B-17 v menšej miere zúčastnili aj vojny v Tichomorí, kde vykonávali nálety na japonské lode a letiská.[3] Americké vzdušné sily ich však primárne nasadili na denné strategické bombardovacie misie nad Európou, kde dopĺňali nočné bombardéry RAF Bomber Command, proti nemeckým priemyselným, vojenským a civilným cieľom.[4] Z približne 1,5 milióna ton bômb, ktoré boli zhodené na nacistické Nemecko a jeho okupované územia spojeneckými lietadlami, bolo vyše 640 000 ton (42,6 %) zhodených z lietadiel B-17.[5] Vznik a vývojDňa 8. augusta 1934 U.S. Army Air Corps (USAAC) vyhlásilo súťaž na výrobu nového ťažkého bombardéra, ktorý by nahradil zastarávajúci typ Martin B-10. Medzi rozhodujúce požiadavky patril najmä dostup s plnou záťažou bômb do výšky 10 000 stôp (3 km) a výdrž najmenej 4 hodiny letu rýchlosťou 200 míľ/h (320 km/h) rovnako plne zaťažený bombami. Letectvo rovnako chcelo, ale nežiadalo to priamo v podkladoch dolet asi 2 000 míľ (3 200 km) a maximálnu rýchlosť do 250 míľ/h (400 km/h). Americké letectvo sa v tej dobe pokúšalo podobnými strojmi posilniť svoje základne na Havajských ostrovoch, v Paname a na Aljaške. Definitívne rozhodnutie o výbere malo padnúť na Wright Field v Daytone v štáte Ohio. Do súťaže sa okrem Boeingu prihlásili aj stroje, aj firmy Douglas a Martin, išlo o typy Douglas DB-1 a Martin Model 146. .jpg)  Prototyp Boeingu B-17, bol označený ako Model 299 a firma ho postavila na vlastné náklady. Na jeho vytvorení sa podieľal konštrukčný tím vedeným E. Giffordom Emerym a Edwardom Curtisom Wellsom. Nový typ v sebe skombinoval vlastnosti experimentálneho bombardovacieho stroja Boeing XB-15 a dopravného Boeing 247. B-17 mohol niesť 2 200 kg umiestnených v bombovnici za kabínou. Jeho obranu tvorilo pôvodne 5 0.30" (7,7 mm) guľometov. Poháňali ho hviezdicové motory Pratt & Whitney R-1690, každý s výkonom 750 ks (600 kW) s optimálnym výkonom v 7 000 stopách (2 100 m). Prvý let prototypu sa uskutočnil 28. júla 1935. 20. augusta prototyp preletel zo svojho domovského letiska v Seattli na Wright Field za 9 hodín a 3 minúty, s priemernou rýchlosťou 378 km/h, čo bolo podstatne viac ako jeho konkurenti. Armáda bola výkonmi nového stroja natoľko nadšená, že objednala 65 strojov ešte pred ukončením súťaže. Ich názor sa však rýchlo zmenil po havárii stroja 30. októbra, pri ktorej zahynuli dvaja skúšobní piloti. Letectvo následne svoju predošlú objednávku stornovalo a požiadalo o výrobu 133 strojov Douglas B-18 Bolo.  Dňa 17. januára 1936 však letectvo predsa len požiadalo o skúšobnú sériu 13 strojov YB-17, na ktorých boli okrem mnohých podstatných zmien v konštrukcii inštalované aj výkonnejšie motory Wright R-1820-39 Cyclone. Týchto 13 strojov bolo postupne zavedených do skúšobnej prevádzky. 12 z nich v Langley Field vo Virgínii a jeden na Wright Field. 14. vyrobený YB-17 (výrobného čísla 37-369), ktorý bol pôvodne postavený pre pozemné testy pevnosti draku, bol neskôr upravený a boli doň inštalované turbokompresory. Prvý let tohto upraveného stroja sa uskutočnil, kvôli problémom s ich inštaláciou až 29. apríla 1938. Modifikácie na tomto prototype stáli firmu Boeing 100 000 dolárov a pokračovali až do roku 1939 kedy boli s konečnou platnosťou ukončené. Upravený stroj mal väčší dostup a dolet. Stroj bol odovzdaný armáde 31. januára 1939 a bol označený ako B-17A. Bol to prvý operačne nasadený variant stroja B-17. Počas nasledujúcej vojny bolo vytvorených viacero ďalších variánt po verziu G. Nasadenie   Po vstupe USA do vojny boli B-17 nasadené primárne pre denné nálety nad okupovanú Európu, ich hlavným cieľom sa stali nemecké priemyselné oblasti a mestá. Tieto nálety mala zaisťovať americká 8. letecká armáda v Spojenom kráľovstve a 15. letecká armáda v Taliansku. Ich činnosť sa dopĺňala s akciami britského Bomber Command, ktoré operovalo svojimi ťažkými bombardérmi najmä v noci. Stroje B-17 sa zúčastnili operácie Pointblank, ktorá mala zaistiť leteckú nadvládu Spojencov na nebi západnej Európy, a pripraviť pôdu pre operáciu Overlord. B-17 však boli nasadené v menšej miere aj v Pacifiku. Tieto lietadlá pristáli v roku 1944, počas Slovenského národného povstania aj na slovenskom letisku Tri Duby s americkou vojenskou misiou a nákladom zbraní. O týchto udalostiach a histórii hovorí aj dokumentárny film Muži z B-17 z roku 1991. Podľa predvojnovej koncepcie amerického letectva, bol B-17 strategickou zbraňou; so svojím veľkým dostupom a doletom, schopný spôsobovať veľké škody hlboko v nepriateľskom tyle a navyše vysokou mierou pasívnej ochrany. Medzi najväčšie kvality stroja, ktoré si pochvaľovali najmä ich posádky, patrila jeho výdrž a konštrukčná pevnosť, ktorá umožňovala zniesť veľké bojové poškodenie, núdzové pristátia „na bruchu“, či schopnosť letu len s jedným funkčným motorom. To spôsobilo, že napriek tomu, že bol stroj porovnateľný s bombardérom B-24 Liberator, letci 8. leteckej armády všeobecne viacej obľubovali B-17. Technické údajeB-17 je štvormotorový samonosný dolnoplošník pre 10 člennú posádku. Kovová kostra krídel a chvostových plôch je potiahnutá duralom, krycie plechy sú rovnako duralové. Hviezdicové motory poháňajú 3-listé nastaviteľné vrtule. Podvozok je zaťahovací, hlavné podvozkové nohy sa zaťahovali do vnútorných motorových gondol, zadné koleso do trupu. B-17F Flying Fortress
 Výzbroj
B-17G Flying Fortress
Výzbroj
Referencie
Literatúra
Iné projekty
ZdrojTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku B-17 Flying Fortress na anglickej Wikipédii.
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
.jpg)
.svg){kind=small}
.svg){kind=logo}
Portal di Ensiklopedia Dunia
