Arsenios Autóreianos

Arsenios Autóreianos
konštantínopolský ekumenický patriarcha
Štát pôsobenia	Nicejské cisárstvo, Byzantská ríša
Funkcie a tituly
konštantínopolský ekumenický patriarcha (prvýkrát)
1254 – 1260
Manuel II. Nikéforos II.
konštantínopolský ekumenický patriarcha (druhýkrát)
1261 – 1265
Nikéforos II. Germanos III.
Biografické údaje
Varianty mena	starogr. Ἀρσένιος Ἀυτωρειανός
Narodenie	asi 1200 Konštantínopol
Úmrtie	1273 ostrov Prokonnésos
Pochovaný	1284 Hagia Sofia
Svätenia
Cirkev	Pravoslávna cirkev
Biskup
Menovanie	1254 Teodor II.
Byzantský portál  Biografický portál

Arsenios Autóreianos (iný prepis: Arsenios Autoreianos, starogr. Ἀρσένιος Ἀυτωρειανός, lat. Arsenius Autoreianus, rodným menom Geórgios, mníšskym menom Gennadios; * asi 1200, Konštantínopol – † 30. september 1273, ostrov Prokonnésos) bol byzantský mních a pravoslávny biskup, v rokoch 1254 – 1260 a 1261 – 1265 konštantínopolský ekumenický patriarcha.[1][2][3]

Patril k zásadným odporcom cirkevnej únie so Katolíckou cirkvou na čele s rímskym pápežom. V dôsledku sporov ho byzantský cisár Michal VIII. zbavil úradu patriarchu a poslal do vyhnanstva. Arseniovi prívrženci (arseniti) následne v krajine vyvolali ľudové hnutie a rozkol (či arseniánsku schizmu), pretože odmietli uznať ďalších patriarchov dosadených cisárom.[1][2][4][3][5]

Životopis

Arsenios, rodným menom Geórgios sa narodil okolo roku 1200 v Konštantínopole do rodiny Autóreianovcov. Jeho otec sa volal Theodóros alebo Alexios, jeho matkou bola Irena Kamatéra. Cirkevnú kariéru začal ako mních v kláštore Oxeia na Princových ostrovoch. Pri vstupe do kláštora prijal meno Gennadios a neskôr meno Arsenios. Pôsobil vo viacerých kláštoroch v Malej Ázii, pričom sa stal aj igumenom. V roku 1254 ho nicejský cisár Teodor II. menoval konštantínopolským patriarchom (vtedy ešte v exile). Po smrti Teodora II. sa stal spolu s Geórgiom Muzalonom regentom maloletého Jána IV. Michal VIII. Palaiologos však Muzalona zabil a sám sa ujal moci. Aby svoju moc legitimoval, nechal sa Arseniom niekedy v rokoch 1258/1259 korunovať za Jánovho spolucisára. Palaiologos však následne vládol samostatne a Arsenios na znak protestu a vernosti Laskarovcom odmietol plniť úlohu patriarchu. K opätovnému plneniu úloh sa vrátil až po tom, čo Michal VIII. znovu získal Konštantínopol (1261). V konštantínopolskom chráme Hagia Sofia opätovne korunoval Michala VIII. za cisára.

Už v roku 1261 nechal cisár Michal VIII. Jána IV. Laskarida oslepiť a následne odstrániť, v dôsledku čoho bol Arseniom exkomunikovaný. Konflikty medzi patriarchom a cisárom naďalej narastali. Michal VIII. sa snažil byzantskú cirkev z obáv pred Západom spojiť s Rímom, kým Arsenios patril k rozhodným odporcom cirkevnej únie. Situácia vyvrcholila v roku 1265, keď cisár zvolal synodu, ktorá patriarchu zosadila a poslala do vyhnanstva. Následne cisár za patriarchu zvolil Jozefa I. Toho však Arseniovi prívrženci odmietli uznať a vytvorili ľudové hnutie namierené proti cirkevnej únii i Palaiologovcom. Nešlo tak iba o čisto cirkevné, ale i politické hnutie. Silnú podporu malo medzi mníchmi a obyvateľstvom západnej Anatólie. Arsenios bol vyhnaný na ostrov Prokonnésos, kde v roku 1273 zomrel. Rozkol však pokračoval ďalej i po jeho smrti. Cisár Andronikos II. nechal jeho pozostatky v roku 1284 preniesť do Konštantínopola, kde boli pochované v Chráme Hagia Sofia. Arseniti zosnovali niekoľko konšpirácii proti Palaiologovcom, no boli ich pokusy skončili neúspechom. Cirkevný rozkol (či schizmu) sa podarilo definitívne vyriešiť až za patriarchátu Nifóna I. v roku 1310 slávnostným vyhlásením zmierenia v Chráme Hagia Sofia.[2][4][3][5][6]

Referencie

1. Arsenios In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-08-08]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
2. Arsenios Autoreianos. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 48.
3. TALBOT, Alice-Mary. ARSENIOS AUTOREIANOS. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 187. (po anglicky)
4. Arsenité. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 48.
5. ARSENITES. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 188. (po anglicky)
6. MCNEAL, M. Arsenius Autorianos. In: Catholic Encyclopedia. Vol. 1. New York : Robert Appleton Company, 1907. [Cit. 2020-08-08]. Dostupné online.

Ďalšia literatúra

Encyklopédie a slovníky

• JUREWICZ, Oktawiusz. Arseniusz Autorejan. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Wydanie I. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 51 – 52.
• ŽAVORONKOV, P. I. ARSIONIJ AVTORIAN. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. III. ANFIMIJ – AFANASIJ. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2001. [Cit. 2021-05-30]. Dostupné online. ISBN 5-89572-008-0. S. 424.
• MEYENDORFF, John. ARSENIUS AUTORIANUS. In: Dictionary of the Middle Ages. Ed. Joseph R. Strayer. Vol. 1. Aachen – Augustinism. New York : Charles Scribner's Sons, 1982. ISBN 0-684-16760-3. S. 560.
• RADIĆ, Radivoje; ZHAVORONKOV, Piotr. ARSENIOS II AUTOREIANOS [sic]. In: Encyclopaedic Prosopographical Lexicon of Byzantine History and Civilization. Ed. Alexis G. Savvides, Benjamin Hendrickx. Vol. 1. Aaron – Azarethes. Turnhout : Brepols, 2007. ISBN 978-2-503-52303-3. S. 397 – 399.