Štefan VIII.
Štefan VIII. (IX.) (lat. Stephanus Octavus (Nonus)) (* ?, Rím – † október 942, Rím) bol 127. rímskym pápežom od 14. júla 939 do svojej smrti v októbri 942.[1] Narodil sa v Ríme, hoci neskoršie zdroje uvádzajú, že mal nemecký pôvod a že ho na pápežský stolec dosadil nemecký kráľ Otto I. Pred zvolením dňa 14. júla v roku 939 bol rektorom Baziliky svätých Silvestra a Martina.[2] Podobne ako jeho predchodca, aj on vďačil za zvolenie Alberichovi II., vládcovi Ríma, ktorý v rokoch 932 – 954 sám menoval pápežov. PontifikátPodľa historických prameňov bol pápež Štefan vzdelaný, bezúhonný v súkromnom živote a svoju verejnú činnosť zasvätil zmiereniu medzi jednotlivými znepriatelenými skupinami. V Ríme a pápežskom štáte, ktoré úplne podliehalo Alberichovi,[3] nemal priestor na nejakú nezávislú činnosť a obmedzil sa na bežnú administratívnu činnosť, aj keď podporoval hnutie šíriace sa z Cluny v Burgundsku za reformovanie kláštorov v Ríme a strednej Itálii, napĺňal tak len jeden z Alberichových najhlbších záujmov.[3] V politickej sfére však zasiahol začiatkom roka 942 v prospech Ľudovíta IV., ktorý bol korunovaný v roku 936 za kráľa Francúzska, no musel čeliť hrozivej vzbure.[4] Štefan vyslal do Francúzska biskupa Damaza ako pápežského legáta, ktorý naliehal na šľachtu a ľud Francúzska a Burgundska, aby pod trestom exkomunikácie uznali Ľudovíta za kráľa a vzdali sa svojho nepriateľského postoja voči nemu.[5] Neskôr v tom istom roku poslal pálium arcibiskupovi Hugovi z Reims a po niekoľkých rokoch zosadenia ho dosadil do úradu.[6] Toto zmierlivé gesto pomohlo utíšiť odpor voči Ľudovítovi.[7] V posledných mesiacoch života sa dostal do konfliktu s Alberichom. Podľa všetkého jeho prívrženci pápeža uväznili a surovo zohavili, takže sa už viac neodvážil objaviť na verejnosti.[3]. Je pochovaný vo vatikánskych hrobkách. Referencie
Literatúra
Pozri aj
|
Portal di Ensiklopedia Dunia