Je to najväčšie pietne miesto na Slovensku. Má rozlohu 32 hektárov a kapacitu viac ako 30 000 hrobových miest. Vznikať začal v 80. rokoch 19. storočia, keď mali existujúce cintoríny nedostatočnú kapacitu. Stavbu zrealizovali podnikatelia Schmidt a Kolacsek. Inšpirovali sa niektorým z parížskych cintorínov.[1]
Nový moderný cintorín v areáli Verejného cintorína s online zoznamom pochovaných. Disponuje priestorom na prevádzkovanie kolumbárií a urnových hrobov.[2]
Cintorín sv. Rozálie patrí medzi najkrajšie cintoríny v Košiciach. Je svojráznou prírodnou galériou sôch a drobnej architektúry. Cintorín vznikal veľmi pomaly. Za celých sto rokov XVII. storočia tu pochovali iba 23 osôb. Na jar v roku 1715 ju vysvätili na počesť svätej Rozálie, ochrankyne pred morovou nákazou. Stavbu v barokovom štýle realizovali košickí stavitelia T. Tornyossy a J. Göresh.[3]
Cintorín je rozdelený na neologickú a ortodoxnú časť. V roku 1900 tu postavili pohrebnú kaplnku. Objekt obdĺžnikového pôdorysu je jednoloďová neogotická kaplnka. Okenné otvory majú zachované farebné vitráže.[5]
Založili ho v roku 1842 na pozemku darovanom mestom v rozlohe 520 štvorcových siah. Svojmu účelu slúžil až do roku 1888, s výnimkou pochovania matky slávneho portrétistu Leopolda Horowitza v roku 1904, ktorá si želala byť pochovaná vedľa svojho manžela (výnimka povolená na príkaz cisára). Zachovala sa iba časť, zvyšok bol zničený pri výstavbe nového sídliska a nemocničného areálu. Počet zachovaných náhrobkov je asi 150 a sú vyrobené prevažne z pieskovca, bieleho a ružového mramoru a andezitu. O jeho historickej a pamiatkovej hodnote svedčia tu pochované významné osobnosti.[5]
.jpg)
.jpg)
