Vojtova metódaVojtova metóda alebo metóda reflexnej lokomócie je súbor cvičebných techník, používaných na liečbu hybných porúch, zostavená MUDr. Václavom Vojtom. Jej základným princípom je fakt, že v centrálnom nervovom systéme človeka sú geneticky zakódované vrodené pohybové vzory. Na základe štúdií liečby detí s detskou mozgovou obrnou z 50. rokov boli identifikované špecifické body, vďaka ktorým je možné stimulovať telo k určitým vrodeným pohybom, a to hlavne tlakom na príslušné citlivé miesta (predovšetkým na okostice kostí a fascie). Okrem samovoľnej pohybovej aktivity dochádza súčasne k fyziologickej aktivácii bránice a svalov brušnej steny, pravidelnému hlbokému dýchaniu, upraveniu tepovej frekvencie, pozitívnej stimulácii nervových centier a celkovému zlepšeniu mentálnej aktivity. Teoretický podklad Vojtovej metódyMetóda je založená na znalosti vývoja pohybových vzorcov počas života dieťaťa. Vývoj pohyblivosti (motoriky) človeka je určený geneticky, prebieha úplne automaticky a je pokračovaním vývoja v maternici. Vývojová kineziológia sa zaoberá motorickým vývojom dieťaťa a dáva terapeutovi pravidlá k rozpoznaniu ideálnej hybnosti dieťaťa. Znalosť vývojovej kineziológie je prínosom nielen pre rehabilitáciu pohybových porúch v pediatrii, ale má svoje nezastupiteľné miesto aj v rehabilitácii dospelých. Terapeutický systém V. Vojtu zahŕňa tri modely (polohy na vyvolanie reakcie stimuláciou príslušných bodov):
Prostredníctvom terapeutických modelov reflexného plazenia, reflexného otáčania a prvej pozície a zodpovedajúcich bodov (aktivačných zón) vyvoláva terapeut u pacienta svalovú súhru. Tieto svalové súhry sú identické so svalovou súhrou, ktorú pozorujeme u detí počas ich motorického vývoja vo veku do jedného roka. Cieľom nie je naučiť pacienta sa otáčať či plaziť, ale vyvolať, prípadne obnoviť vrodené svalové vzorce, ktoré umožňujú kvalitný postoj a chôdzu. Diagnózy vhodné na terapiu Vojtovou metódouPôvodné zameranie metódy na deti do 4 rokov veku sa s úspechom rozšírilo aj na dospelých. Deti
Dospelí
Externé odkazy
Zdroj
|
Portal di Ensiklopedia Dunia