sk Tuamotu

	Tuamotu
	súostrovie
	Vlajka ostrovov Tuamotu
	Vlajka ostrovov Tuamotu
Štát	Francúzska Polynézia
Región	Tuamotu
Súradnice	18°02′J 141°24′Z / 18,033°J 141,400°Z
Obyvateľstvo	15,510 (2007)
Hustota	18,25 obyv./km²
Počet atolov	78
Hlavné atoly	Anaa, Fakarava, Hao, Makemo, Manihi, Rangiroa a Tikehau
	Mapa Polynézie s oblasťou Tuamotu
	Wikimedia Commons: Tuamotu
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál

Súradnice: 18°02′J 141°24′Z / 18,033°J 141,400°Z

Tuamotu je súostrovie (najmä atolov) vo Francúzskej Polynézii a najväčšie zoskupenie atolov na svete, zaberajúce územie o rozlohe západnej Európy.

Je obývané najmä Polynézanmi, hovoriacimi tuamotčinou s rôznymi regionálnymi dialektami. Ostrovy boli Tahiťanmi pôvodne nazývané Paumotus, čo znamená "podriadené ostrovy", ale po intervencii francúzskych autorít to zmenili na Tuamotus, čo znamená "odľahlé ostrovy".

Administratívne rozdelenie

Francúzska Polynézia je poloautonómne územie a zámorská správna korporácia Francúzska. Tuamotu sa v rámci piatich aministratícnych celkov Francúzskej Polynézie spája s Gambiérami.

Tuamotu má šesťnásť departementov (obcí): Anaa; Arutua; Fakarava; Fangatau; Hao; Hikueru; Makemo; Manihi; Napuka; Nukutavake; Puka-Puka; Rangiroa; Reao; Takaroa; Tatakoto; and Tureia.

Demografia

Podľa sčítania v roku 2007 má populácia Tuamotu (vrátane Gambiér) 18 317 obyvateľov (15 862 v roku 2002 a 8 100 v roku 1983). Z nich 769 žije v okruhu 400 km (215 námorných míľ) okolo atolov Mururoa a Fangataufa, kde v minulosti prebiehali atómové testy.

Všeobecne používaným jazykom (okrem francúzštiny ako oficiálneho úradného jazyka) je tuamotština s výnimkou atolu Puka-Puka, kde sa hovorí dialektom markézštiny. Na Gambiérach sa používa mangarevština.

Ekonomika

Prežitie ostrovných komunít je zväčša postavené na sebestačnom poľnohospodárstve a rybolove. Dodatočné príjmy sú najmä z produkcie čiernych (Tahitských) perál a prípravy kopry. Príjmy z turistiky sú len veľmi slabé, pretože infraštruktúra a organizácia je, na rozdiel od oblasti Spoločenských ostrovov, veľmi nízka. Na atoloch ako Rangiroa alebo Manihi sú vybudované certifikované centrá pre rekreačné a športové potápanie s výstrojou.

Geografia

Aj napriek rozsiahlej ploche, ktorú Tuoamotu zaberá, je celková plocha súše iba 885 km². Klíma je horúca morská tropická bez výraznejších zmien ročných období. Celoročná priemerná teplota je 26°C. Prakticky vôbec sa na atoloch nevyskytujú rieky alebo sladkovodné jazerá. Zásoby pitnej vody sú získavané z dažďa, u väčších komunít aj odsoľovaním, ktoré je však energeticky veľmi náročné. Ročný zrážkový priemer je 1400 mm. Výrazné obdobie dažďov alebo sucha, ako to napríklad býva u vnútrozemských tropických krajín, sa prakticky nekoná, štatisticky najmenej zrážok však dopadne na zem v septembri a novembri.

Geologická stabilita oblasti je dobrá, už po stáročia neboli zaznamenané žiadne výraznejšie zemetrasenia alebo výbuchy sopiek.

Flóra a fauna

Nedostatok pôdy koralových atolov neumožňuje rôznorodú vegetáciu. Najbežnejšou je kokosová palma, ktorá tvorí základ pre produkciu kopry a je teda aj dôležitým ekonomickým činiteľom. Poľnohospodárstvo slúži prakticky len pre sebestačnosť obyvateľstva. K najčastejšie pestovanej zelenine môžeme zaradiť yam, taro a chlebovník. Tropického ovocia sa pestuje široká škála. Pandánové listy sú používané k výrobe klobúkov, rohoží a pre konštrukciu striech obydlí, aj keď v poslednej dobe sa už na to častejšie využíva vlnitý plech.

Útesy sú naopak na rôznorodosť, najmä vodnej fauny a flóry, veľmi bohaté. Zo živočíchov nad hladinou je tu najmä vodné vtáctvo, hmyz a drobné plazy. na Tuamotu žije asi 57 druhov vtákov, ale približne pätina z nich je endemická. Trinásť druhov je ohrozených a jeden už vyhynul.^[2]

Geológia

Všetky atoly sú koralové nízke ostrovy, teda piesočnaté vyvýšeniny na povrchu koralového útesu. Juhozápadne od ostrova Palliser je Makatea, jeden z troch veľkých fosfátových kamenných ostrovov v Tichom oceáne. Ďalšie dva sú Banaba v Kiribati a Nauru. Gambiéry sú síce ako juhovýchodný koniec oblasti geograficky súčasťou Tuamotu, geologicky aj kultúrne sú však vzdialené.

Na severozápade súostrovia je kruhový atol Taiaro, ktorý je jedným z mála príkladov úplne uzavretej lagúny. Atol bol organizáciou UNESCO v roku 1977 prehlásený Biosférickou rezerváciou.^[3]

História

Dávna história súostrovia ostáva tajomstvom kvôli problematickosti archeológie a neexistencii písomných dokumentov z tejto oblasti. Archeologické nálezy naznačujú, že západné Tuamotu bolo osídlené od ostrovov Spoločnosti okolo roku 700. Na atoloch Rangiroa, Manihi a Mataiva sa našli zvyšky ceremoniálnych plošín (nazývaných marae) vytvorených z koralových blokov, ale ich presný vek nie je známy.

Prvým zdokumentovaným Európskym návštevníkom bol portugalský moreplavec Fernando Magalhaes, ktorý oblasť navštívil v rámci jeho objaviteľskej plavby okolo sveta v roku 1521 v službách španielskej Koruny. Po ňom nasledovali:

Portugalský moreplavec Pedro Fernandes de Queirós v roku 1606, taktiež sa plavil pod španielskou vlajkou;
Holandskí námorníci Willem Schouten a Jacob Le Maire v roku 1616;
Jakob Roggeveen (ktorý ako prvý uvidel Veľkonočný ostrov) v roku 1722;
John Byron v roku 1765;
Louis Antoine de Bougainville v roku 1768;
James Cook počas jeho prvej plavby v roku 1769;
Španielsky navigátor Domingo de Bonechea v roku 1774 a
Nemecký navigátor Otto von Kotzebue, plachtiaci pod vlajkou Ruského cárstva v roku 1815.

Ani jedna z týchto návštev nemala politické následky, ostrovy ostali naďalej pod vplyvom Polynézskej kráľovskej dynastie Pōmare z Tahiti.

Toto vládnutie narušili až prví kresťanskí misionári v 19. storočí. Následne začal prekvitať aj obchod s perlami, z ktorých Európski obchodníci spravili veľmi lukratívny tovar. Francúzsko prinútilo Tahitského kráľa Pōmare V. k abdikácii a obsadilo ostrovy bez nutnosti anexie.

Robert Louis Stevenson a Fanny Stevensonová cestovali medzi Paumotu na plachetnici Casco v roku 1888. Ich plavba bola opísaná v knihe In the South Seas (V južných moriach).^[4] Jack London napísal príbeh "The Seed of McCoy" na základe incidentu z roku 1900 keď s horiacou loďou Pyrenees bezpečne pristál na atole Mangareva. V príbehu ale London viedol loď ďalej Mangarevou cez Tuamotu až k atolu Fakarava.^[5]

Tuamotu sa dostali do celosvetových titulkov aj v roku 1947, keď nórsky archeológ a dobrodruh Thor Heyerdahl po dlhej plavbe na balzovej plti Kon-Tiki stroskotal na atole Raroia. Naposledy bola časť atolov stredobodom pozornosti počas francúzskych nukleárnych testov na atoloch Mururoa and Fangataufa.

Skupiny atolov

Súostrovie Tuamotu sa delí na sedem menších skupín ostrovov a atolov:

Ostrovy Sklamania	Ostrovy Vojvodu z Gloucesteru	Skupina Hao	Skupina Ďalekovýchodných Tuamotu	Ostrovy Raeffsky
Puka-Puka Napuka Tepoto Nord	Hereheretue Anuanuraro Anuanurunga Nukutepipi	Rekareka (Tehuata) Tauere Amanu Hao Paraoa Nengonengo Manuhangi Ahunui	Fangatau \| Fakahina Tatakoto \| Akiaki Vahitahi \| Nukutavake Vairaatea \| Pinaki Reao \| Pukarua Vanavana \| Tureia Tematangi \| Mururoa Fangataufa	Anaa \| Faaite Tahanea \| Motutunga Takume \| Raroia Taenga \| Nihiru Makemo \| Katiu Tuanake \| Hiti Tepoto Sud Marutea Nord Haraiki \| Aratika Kauehi \| Taiaro Raraka
Skupina Hikueru	Ostrovy kráľa Georga	Ostrovy Palliser
Tekokota Hikueru Reitoru Marokau Ravahere	Ahe Manihi Takaroa Takapoto Tikei	Fakarava \| Niau Toau \| Arutua Apataki \| Kaukura Mataiva \| Tikehau Rangiroa \| Makatea

Súvisiace súostrovia zahŕňajú:

Gambiéry: Akamaru; Angakauitai; Aukena; Kamaka; Kouaku; Makapu; Makaroa; Mangareva; Manui; Mekiro; Papuri; Puaumu; Taravai; Tokorua; a Totengengie.
Vonkajšie Gambiéry: Marutea (južná); Maria Est; Morane; a Temoe.
Skupina Acteon: Matureivavao; Tenararo; Tenarunga; a Vahanga.

Referencie

↑ Štatistiky populácie správnych území Francúzskej Polynézie
↑ Blanvillain, C; Florent, C & V. Thenot (2002) "Land birds of Tuamotu Archipelago, Polynesia: relative abundance and changes during the 20th century with particular reference to the critically endangered Polynesian ground-dove (Gallicolumba erythroptera)". Biological Conservation 103 (2): 139-149 DOI:10.1016/S0006-3207(01)00112-4
↑ Biosphere Reserve Information [online]. Unesco.com, 2008, [cit. 2011-11-11]. Dostupné online.
↑ In the South Seas (1896) & (1900) Chatto & Windus; republished by The Hogarth Press (1987)
↑ LONDON, Jack. Jack London's tales of cannibals and headhunters: nine South Seas stories by America's master of adventure. Ed. Gary Riedl and Thomas R. Tietze. [s.l.] : UNM Press, 2006. Dostupné online. ISBN 0-8263-3791-0. S. 33–37.