|
Sekularizácia (sociológia náboženstva)V sociológii pojem sekularizácia (z lat. saeculum, „tento vek, svet“, a saecularis, „svetský“, slov. „zosvetšťovanie“) označuje odklon spoločnosti od identifikácie s náboženskými hodnotami a inštitúciami a príklon k nenáboženským hodnotám a svetským inštitúciám. Táto premena je podľa stúpencov tzv. sekularizačnej tézy (napr. Bryan R. Wilson, Thomas F. O'Dea, Peter L. Berger) dôsledkom vývoja spoločnosti, jej modernizácie a racionalizácie. Podľa sekularizačnej tézy „modernizácia nevyhnutne vedie k úpadku náboženstva, a to ako v spoločnosti, tak aj v mysliach jednotlivcov“.[1] Úpadok náboženských hodnôt, inštitúcií a autorít je tak vnímaný ako súčasť prechodu od tradičnej k modernej spoločnosti, a preto podľa tejto tézy časom zasiahne všetky kultúry.[2] Vo svetle viacerých celosvetových štúdií však v posledných rokoch došlo k prehodnoteniu sekularizačnej tézy, keďže sa ukázalo, že z globálneho hľadiska nedochádza k úpadku náboženstva a že nie vo všetkých moderných spoločnostiach môžeme sledovať rovnakú trajektóriu sekularizácie (napr. USA). V tejto súvislosti zaviedol Peter L. Berger, ktorý prehodnotil svoje skoršie stanoviská, termín desekularizácia.[3] Limity sekularizačnej tézyAmerický sociológ náboženstva José Casanova upozornil, že pod zdanlivo jednotnou sekularizačnou tézou sa v skutočnosti skrývajú tri rozdielne tvrdenia. Zdeněk Nešpor a Dušan Lužný zhŕňajú Casanovove tri tvrdenia takto:[4]
Lužný a Nešpor upozorňujú, že kým prvé tvrdenie je dnes sociológmi väčšinovo prijímané ako definičný znak modernity, druhé tvrdenie neopisuje nutný trend, ale ide skôr o ideologicky zakotvené vyhlásenie, ktoré nemá oporu v realite, keďže z globálneho hľadiska k úpadku náboženstva nedochádza.[5] Uvedené tri roviny sekularizácie sa síce môžu uplatniť súčasne, no nie je to automatický a nevyhnutný proces. Z tohto dôvodu dnes väčšina sociológov sekularizačnú tézu spochybňuje a vývoj náboženstva v Európe nechápe ako univerzálny proces, ale ako výnimku, ktorej význam bol precenený.[6] Dôsledky a prejavy sekularizácieV európskych krajinách, kde došlo k sekularizácii, došlo k zmenšeniu politického, sociálneho a ekonomického vplyvu cirkví. Spoločne so stratou moci prišli aj o priamy vplyv na život jednotlivých ľudí, celých vrstiev i na celkovú atmosféru spoločenského života. Nábožensko-politická identita Európanov sa tak rozpadla a bola nahradená novými, často vzájomne protikladnými ideológiami, ktoré existujú vedľa dosiaľ prežívajúcej cirkevnej identity niektorých vrstiev.[7] Životný štýl obyvateľov sekularizovaných krajín bol zbavený náboženských predstáv – došlo k desakralizácii, odmýtizovaniu a demystifikácii všetkých javov a procesov v bežnom živote.[8] Špecificky náboženské vedomie nahradila „empirická, racionálna a inštrumentálna orientácia vo svete“.[9] Aktuálne otázky a neosekularizáciaMedzi aktuálne diskutované otázky v súvislosti so sekularizáciou patrí tzv. neosekularizácia. Podľa teórie neosekularizácie dochádza k oslabovaniu autority náboženstva, aj keď sa počet veriacich neznižuje. Sekularizácia by sa podľa neosekularistov nemala chápať ako úpadok náboženstva, ale ako postupné zužovanie sféry náboženskej autority.[10] Príkladom môže byť postoj veriacich rímskokatolíckej cirkvi k otázke používania antikoncepcie. Ďalšou aktuálnou otázkou je to, do akej miery majú na proces sekularizácie vplyv demografické sily a imigrácia. Vo všeobecnosti platí, že vyššia religiozita koreluje s vyššou pôrodnosťou.[11] Tento jav je obzvlášť zreteľný v ortodoxných komunitách v Izraeli, ktorých pôrodnosť niekoľkokrát prevyšuje pôrodnosť sekulárneho obyvateľstva. Na Západe je tento fenomén viditeľný na miestach s výraznejším podielom prisťahovalcov. Napríklad v Londýne sa celkový počet veriacich v dôsledku imigrácie zvýšil aj napriek tomu, že počet domáceho veriaceho obyvateľstva klesá.[12] Referencie
|
Portal di Ensiklopedia Dunia
