|
Postrieľanie skupiny podplukovníka Otta v Martine
Postrieľanie skupiny podplukovníka Otta (nesprávne označovanej aj ako misia (pod)plukovníka Otta, či dokonca misia generála Otta) 28. augusta 1944 v Martine bol čin spáchaný príslušníkmi martinskej posádky pod velením npor. Cyrila Kuchtu na popud partizánskeho veliteľa npor. Piotra Alexejeviča Velička. Skupina podplukovníka Otta bola zadržaná v medzinárodnom rýchliku prechádzajúcom cez Martin, odvedená do kasární pod zámienkou poškodenej trate a ráno 28. augusta 1944 pri pokuse o odzbrojenie postrieľaná. Ako odvetu za tento čin Nemci po obsadení Martina popravili 3. októbra 1944 na Bukovinách pri Martine 48 osôb.[1]:170-174 PredohraPartizánske hnutie v Turci inicioval Viliam Žingor, ktorý 4. júla 1943 odmietol nastúpiť na povolávací rozkaz do armády podieľajúcej sa na vojenskom útoku proti Sovietskemu zväzu a odišiel do hôr. V noci z 25. na 26. júla 1944 bola nad Liptovskou Osadou zo Sovietskeho zväzu vysadená prvá jedenásťčlenná partizánska organizátorská skupina pod velením Piotra Alexejeviča Velička vyslaná Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia (ÚŠPH) v Kyjeve. Parašutistom sa podarilo nadviazať prvé spojenia s činiteľmi miestneho odboja a Veličkova skupina sa 12. augusta presunula k Žingorovi do Kantorskej doliny. Veličko v zmysle pokynov ÚŠPH začal organizovať partizánske oddiely a od 18. augusta začal v Turci budovať partizánsky rajón, hoci ho gen. Ján Golian za Vojenské ústredie ako aj Gustáv Husák v mene Komunistickej strany Slovenska žiadali o vyvarovanie sa predčasných akcií. Partizáni sa v priebehu niekoľkých augustových týždňov stali významným vojenským a mocenským faktorom v Turci a ich aktivity narušovali ako autoritu slovenskej vlády, tak plány Slovenskej národnej rady aj Vojenského ústredia, ktorým sa odmietli podriadiť. K ich akciám patrilo vyhlásenie Česko-slovenskej republiky 21. augusta 1944 v Sklabini, protinemecká mobilizácia martinskej posádky, zatarasenie železničných tunelov a terorizovanie a vraždy príslušníkov nemeckej menšiny v Turci. Od 25. augusta pôsobili v Martine viac menej otvorene.[1] Postrieľanie nemeckej skupiny podplukovníka OttaVo večerných hodinách v nedeľu 27. augusta spolupracovníci partizánov (navonok železničiari) na martinskej železničnej stanici zadržali medzinárodný rýchlik R-17 Bukurešť – Berlín, v ktorom bola nemecká vojenská skupina cestujúca z Rumunska do Nemecka. Skupina pozostávala z vojakov Wehrmachtu a Waffen SS, bola ozbrojená a cestovali s ňou 2 dievčatá a 2 civilisti. Zadržanie rýchlika bolo Nemcom podané z dôvodu poškodenia trate. Veliteľ misie Walter Otto sa pokúsil spojiť s nemeckým veľvyslancom v Bratislave, no nepodarilo sa mu to.[2]:490 Odbojoví činitelia rokovali, ako zaobchádzať s nemeckou misiou. Veliteľ martinskej posádky Emil Perko v intenciách vojenského ústredia bol proti akémukoľvek zákroku, aby nedošlo k vyprovokovaniu nemeckého zásahu, no partizáni s tým nesúhlasili. Plukovník Perko preto odišiel za Veličkom do Sklabine, aby problém vyriešil. Za Perkom sa vydal do Sklabine aj nadporučík Kuchta. Na stretnutí bol plukovník Perko za prepustenie misie, ale Veličkov štáb naliehal na Kuchtu, aby misiu zadržali a Veličko Kuchtovi dával v prítomnosti jeho veliteľa Emila Perka priame rozkazy buďto odzbrojených Nemcov doviesť do Sklabine, alebo Nemcov v kasárňach zlikvidovať („Eto Vaša pervaja bojevaja zadača."). Kuchta porušil vojenskú subordináciu a podriadil sa Veličkovi.[1]:170 Členom nemeckej misie sa oznámilo, že nemôžu pokračovať v ceste, pretože partizáni poškodili železničnú trať a ponúklo sa im ubytovanie v kasárňach. Nemeckí dôstojníci ponuku prijali. Odchod Nemcov do kasární sledovala skupina partizánov pod velením Nikolaja Alexandroviča Surkova, ktorej úlohou bolo zabrániť odchodu misie. V noci sa v Martine v zborovni vojenskej reálky konala porada, na ktorej „riešila sa otázka likvidovania Nemcov, ubytovaných v kasárňach". Emil Perko kapituloval a netrval na prepustení misie, no trval na tom, aby poprava nebola v kasárňach.[1]:170 Cyril Kuchta po porade zorganizoval skupinu dobrovoľníkov pod velení rtm. Jozefa Letka, ktorá mala Nemcov odzbrojiť. V skorých ranných hodinách 28. augusta čakala ozbrojená slovenská jednotka na nemeckú misiu na dvore kasární, pričom to maskovala ako cvičnou streľbou zo samopalov. Len čo sa Nemci objavili na dvore, Cyril Kuchta v tesnej blízkosti Waltera Otta, nasledovala Kuchtova výzva, aby sa vzdali. Tá sa stretla s pokusom niektorých Nemcov o odpor. Vtedy zasiahla slovenská jednotka, ktorá zahájila paľbu a skupinu postrieľala.
Cyril Kuchta stojaci medzi Nemcami sa vyhol zastreleniu tým, že sa hodil na zem. Ma mieste bolo zastrelených 20 Nemcov vrátane 1 ženy. Jeden Nemec ušiel a bol zastavený až strážou pri bráne a zastrelený jedným z dobrovoľníkov, ktorý pribehol. Jedna žena a dve deti boli len ľahko zranené. Zranení boli ošetrení vo vojenskej ošetrovni a prevezení do nemocnice, následne však boli prevezení aj s mŕtvolami do Sklabine a zastrelení.[3] Historik Jozef Jablonický uvádza, že v rozhovore s Nikolajom A. Surkovovom 5. júna 1972 v Moskve mu Surkov priamo povedal, že partizáni pod jeho velením boli rozhodnutí postrieľať členov misie, ak by sa na to neodhodlali slovenskí vojaci.[1]:171 Medzi obeťami boli:[2]:492
Táto udalosť vyvolala veľký rozruch, a prispela k rozhodnutiu Nemecka zakročiť na Slovensku, no rozhodujúce udalosti sa udiali v Ružomberku deň predtým.[pozn. 1] DohraPo okupácii Turca sa likvidácia Ottovej skupiny stala zámienkou znásobených nacistických opatrení. Hlavnou odvetou za zavraždenie 24 členov misie sa stala poprava 48 osôb, ktorú Nemci vykonali 3. októbra 1944 na Bukovinách pri Martine. Mená zastrelených osôb boli publikované na plagáte okresného náčelníka v Martine na výstrahu verejnosti.[1]:172 Nemci po obsadení Sklabine odhalili hromadný hrob a 11. novembra 1944 nariadili exhumáciu, pričom vykopali všetkých 24 tiel a väčšinu identifikovali.[2]:492 Poznámka
Referencie
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
Portal di Ensiklopedia Dunia
