Oxid olovnatý

Oxid olovnatý
Oxid olovnatý
Oxid olovnatý
Všeobecné vlastnosti
Sumárny vzorec	PbO
Vzhľad	žltá alebo červená tuhá látka
Fyzikálne vlastnosti
Molekulová hmotnosť	223,20 g/mol
Teplota topenia	888 °C
Teplota varu	1477 °C
Hustota	9,53 g/cm3
Bezpečnosť NFPA 704 0 3 0
Ďalšie informácie
Číslo CAS	1317-36-8
Pokiaľ je to možné a bežné, používame jednotky sústavy SI. Ak nie je hore uvedené inak, údaje sú za normálnych podmienok.
Chemický portál

Oxid olovnatý alebo glieda (v širšom zmysle)[1][2] (PbO) je binárna zlúčenina olova a kyslíka. Vyskytuje sa v dvoch polymorfoch - masikot a glieda (v užšom zmysle) (litargit). Bežným využitím oxidu olovnatého je výroba olovnatého skla, priemyselnej keramiky a počítačových komponentov.

Výroba

Oxid olovnatý sa môže vyrobiť zohrievaním olova pri prístupe vzduchu na teplotu približne 600 °C. Pri tejto teplote je to takisto konečný produkt oxidácie ostatných oxidov olova.

PbO₂ –(293 °C)→ Pb₁₂O₁₉ –(351 °C)→ Pb₁₂O₁₇ –(375 °C)→ Pb₃O₄ –(605 °C)→ PbO

Tepelná dekompozícia dusičnanu olovnatého alebo uhličitanu olovnatého takisto vytvára oxid olovnatý.

2 Pb(NO₃)₂ → 2 PbO + 4 NO₂ + O₂

PbCO₃ → PbO + CO₂

Vo veľkých množstvách sa oxid olovnatý vyrába ako medziprodukt spracovávania olovenej rudy na olovo. Bežnou olovenou rudou je galenit (sulfid olovnatý). Pri vysokých teplotách sa sulfid mení na oxid.

2 PbS + 3 O₂ → 2PbO + 2SO₂

Masikot

Oxid olovnatý sa pod názvom masikot (massicot) používa ako žltý pigment v maliarstve. V minulosti sa získaval žíhaním olovenej beloby na 300 °C. Bol jedným z najdôležitejších pigmentov od preddynastického Egypta až do konca 18. storočia.

Zdroje

1. Banícky terminologický slovník. Bratislava: Vyd. SAV, 1955, S. 28 [1], S. 19, 167
2. glieda. In: Malá encyklopédia chémie. 3. vyd. Bratislava : Obzor, 1981. 816 s. (Malé encyklopédie vydavateľstva Obzor.) S. 276.