|
Nikolaj Michajlovič Karamzin
Nikolaj Michajlovič Karamzin (rus. Никола́й Миха́йлович Карамзи́н, * 12. december 1766, Michajlovka, Rusko - † 3. jún 1826, Petrohrad) bol ruský spisovateľ, autor sentimentalistických poviedok a noviel, historik, publicista a jazykový reformátor. Je po ňom pomenovaná planétka 3719 Karamzin. ŽivotopisPochádzal z vidieckeho šľachtického prostredia. Vyrastal v rodinnej usadlosti pri Simbirsku. Jeho otec, Michail Jegorovič Karamzin (1724 – 1783), bol v tom čase kapitánom vo výslužbe. Pochádzal z rodu krymsko-tatárskeho murzu Kara-Murza. Vzdelanie získal v jednom z popredných súkromných ústavoch vtedajšieho Ruska. V rokoch 1789 – 1790 cestoval po Európe. Stretol sa s Immanuelom Kantom v Königsbergu, bol v Paríži počas Veľkej francúzskej revolúcie. Navštívil aj Švajčiarsko, Anglicko. Pod dojmami z ciest napísal dielo Listy ruského cestovateľa (Письма русского путешественника 1791 –1792), ktoré sa niekedy považuje za začiatok ruskej modernej literatúry. TvorbaKaramzin mal najbližšie k umiernenému a kultivovanému konzervativizmu, bol stúpencom osvietenskej monarchie. Priviedol do Ruska západoeurópsku literatúru, prekladal Shakespeara, Lessinga, Sterna, Ossiana. Prejavoval sa aj ako básnik, ako žurnalista (založil prvé ruské literárne časopisy novodobého typu), ako autor literárno-teoretických a historických statí. Obzvlášť dôležité boli jeho nedokončené dvanásť-zväzkové Dejiny ruského štátu (История государства российского 1826). Toto dielo podávalo ucelený obraz ruského národného vývoja až do prvej tretiny 17. storočia. Poslúžilo ako inšpiračný zdroj mnohým autorom, napr. Rylejevovi v Dumách a Puškinovi v Borisovi Godunovi. Karamzin vo svojej tvorbe smeroval k prikrášľovaniu ľudských pováh a k výraznému sociálnemu idylizmu. Písal aj sentimentálne novely. Žánrová diferenciácia drobnej prózyVýznamnú rolu zohral Karamzin pri žánrovom formovaní a diferenciácii drobnej ruskej prózy. Vo svojom diele rozvinul a špecifikoval tri z jej hlavných typov:
Jazyková reformaKaramzin však najviac zasiahol do vývoja ruskej literatúry svojím úsilím v jazykovej oblasti. Úplne sa odpútal od klasicistických predstáv a bez ohľadu na Lomonosovo učenie o troch záväzne rôznych štýloch sa pokúsil vytvoriť jednotný sloh pre knihy aj pre spoločnosť. Musel preto narušiť strnule honosnú dikciu svojich predchodcov, oslobodiť jazyk od nánosu zastaraných cirkevnoslovanských a staroruských prvkov, prispôsobiť ho elegancii francúzskej klasicistickej vety. Ako jeden z prvých začal používať písmeno „Ё“. V snahe o nadľahčenú ruštinu však vytvoril reč až príliš salónneho charakteru, presýtenú galicizmami a nivelizovanú. To spôsobilo, že Karamzinová jazyková reforma sa okrem nadšeného prijatia stretla aj so silným nesúhlasom. Vznikla veľká a ostrá polemika, ktorá v desiatych rokoch 19. storočia viedla k deľbe medzi spisovateľmi. Odporci reformy sa v roku 1811 združili v Besede milovníkov ruského slova (Беседа любителей русского слова). Patrili k nej autori Gribojedov, Katenin. Stúpenci Karamzina sa v roku 1815 združili v spoločnosti Arzamas (Арзамас). Členmi boli Puškin, Žukovskij. S konečnou platnosťou sa s jazykovou reformou vyrovnal až Puškin. Vedome nadviazal na Karamzina a jeho reformu prekonal rozvinutím jej najproduktívnejších tendencií. Výberová bibliorafia
Bibliografia
Iné projekty
|
||||||||||||||
_crop.jpg)
Portal di Ensiklopedia Dunia
