|
Monetárna politikaMonetárna politika (iné názvy: peňažná politika (v širšom zmysle), peňažná a úverová politika (v širšom zmysle), menová politika (v širšom zmysle), peňažná a menová politika) je proces (politika), ktorým vláda, centrálna banka alebo iné menové inštitúcie reguluje množstvo peňazí v obehu a/alebo úrokovú mieru. Ak je pritom cieľom podpora všeobecnej hospodárskej politiky (zmenou pomeru ponuky peňazí a dopytu po peniazoch), hovoríme o vnútornej menovej politike, peňažnej politike (v užšom zmysle) či peňažnej a úverovej politike (v užšom zmysle). Ak je pritom cieľom riadenie menového kurzu (t.j. vzťah k zahraničiu), hovoríme o vonkajšej menovej politike, menovej politike (v užšom zmysle), kurzovej politike alebo devízovej politike (posledný termín sa dá chápať aj trochu širšie). Základnými východiskovými determinantmi monetárnej politiky sú:
Ciele monetárnej politiky
Monetárne kritériá predstavujú peňažné kategórie a tie premenné monetárne veličiny, ktoré sa nachádzajú bližšie ku konečnému cieľu a ďalej od konkrétnych cieľov a nástrojov menovej politiky. Operatívne ciele sú veličiny, ktoré ležia v kauzálnom reťazci bližšie k nástrojom centrálnej banky. Platí, že niektoré tieto ciele sú navzájom nezlučiteľné, preto si konkrétna centrálna banka vyberá len niektoré z nich. Vyberá si ich podľa toho, akú dôležitosť im prisudzuje a aké má predpoklady merať dosahovanie týchto cieľov. Dva základné druhy monetárnej politiky
V rámci ekonomickej teórie peňazí existujú dva hlavné názorové prúdy, ktoré sa na fungovanie centrálnej banky pozerajú odlišne – keynesovci a monetaristi. Keynesovci postavili svoju teóriu na potrebe štátnych zásahov. Podľa nich neutralita peňazí neexistuje, lebo peniaze vplývajú na reálnu časť ekonomiky. Do popredia dávajú úrokovú mieru, ako nástroj pre reguláciu investičných výdavkov. V prípade neúplnej zamestnanosti a nevyužitia výrobných kapacít má centrálna banka poskytovať lacné úvery, aby zvýšila množstvo peňazí v obehu Keynesovci považujú súkromný sektor za nestabilný a preto preferujú verejný sektor. Práve ten by mal zabezpečovať rovnováhu a mal by pri tom využívať najmä veľké verejné investície. Základy teórie monetaristov položil Milton Friedman. Táto teória sa stala populárna v sedemdesiatych rokoch 20. storočia v čase deflácie a krízy, ktorú spôsobili najmä ropné šoky. Na rozdiel od keynesovcov považujú monetaristi súkromný sektor za stabilný a silne sa bránia nutnosti väčšine štátnych zásahov. Peniaze ako také považujú za neutrálne a preto tvrdia, že stabilnú cenovú hladinu treba dosahovať cez stabilnú peňažnú zásobu. Podľa nich infláciu spôsobujú len zmeny v peňažnej zásobe, preto inflácia je odstrániteľná práve stabilnou peňažnou zásobou. Zvýšenie zamestnanosti možno dosiahnuť rozvojom infraštruktúry, skvalitnením vzdelania a štruktúrnymi zmenami v ekonomike.
Nástroje monetárnej politikyKaždá centrálna banka môže na vykonávanie svojich cieľov použiť niekoľko rôznych nástrojov. Základné delenie týchto nástrojov je na priame nástroje a nepriame nástroje monetárnej politiky. Väčšina centrálnych bánk viac využíva nepriame nástroje ako priame v snahe dokázať transparentnosť a nezávislosť.
Priame nástroje monetárnej politikyAj keď sú účinnejšie než nepriame nástroje, tak ich centrálne banky využívajú menej, lebo komerčné banky sa ich používaniu bránia, prípadne sa ich snažia obchádzať. Obmedzujú totiž ich podnikateľskú samostatnosť.
Použitie tohto nástroja centrálnou bankou znamená, že centrálna banka určí komerčným bankám maximálne limity a stropy, ktoré môžu požičať jednotlivým klientom. Centrálna banka taktiež mohla určiť komerčným bankám úrokový interval, v ktorom sa mohli pohybovať. Určovala tak horné alebo dolné hranice, v prípade depozít to bola minimálna sadzba a pri úveroch to bola maximálna sadzba. 2.) Povinné vklady Centrálna banka určuje komerčným bankám objem finančných prostriedkov, ktoré musia vložiť na účet v centrálnej banke. 3.) Pravidlá likvidity Jednou z povinností centrálnej banky je aj dohľad nad dostatočnou likviditou komerčných bánk. To vykonáva centrálna banka prostredníctvom pravidiel likvidity, kedy hodnotí a následne obmedzuje komerčným bankám štruktúru aktív a pasív. 4.) Výzvy, dohody a odporúčania Centrálna banka deklaruje svoje záujmy komerčným bankám a využíva na to výzvy, odporúčania alebo džentlmenské dohody.
Nepriame nástroje monetárnej politikyJe pre nich charakteristické plošné pôsobenie na celý bankový systém, lebo podmienky pre všetky komerčné banky sú rovnaké a zapojenie bánk je na báze dobrovoľnosti. Výhodou pre komerčné banky je teda, že nepriame nástroje neobmedzujú ich možnosti rozhodovania, len určujú základné podmienky fungovania na trhu. Výhodou pre centrálnu banku je, že ich môže použiť hneď, ale nevýhodou je, že môžu byť potenciálne menej účinné než priame nástroje. Niekedy sa označujú ako aj trhové nástroje.
Operácie na voľnom trhu sa považujú za operatívne, permanentne pôsobiace menové nástroje, zamerané na reguláciu operatívneho kritéria v transmisnom mechanizme monetárnej politiky. Vykonávajú sa prostredníctvom štátnych cenných papierov alebo prostredníctvom vlastných cenných papierov centrálnej banky. Rozhodujúcu úlohu pri kontrole cenných papierov má centrálna banka, keď práve ona rozhoduje o ich cene a obchodovanom objeme. Centrálna banka môže pracovať s týmito cennými papiermi prostredníctvom aktívnych operácií na voľnom trhu alebo vynútených operácií na voľnom trhu. Aktívnymi operáciami na voľnom trhu sa centrálna banka snaží zmeniť menovú bázu a tým formovať peňažný trh podľa svojich zámerov. Vynútenými operáciami na voľnom trhu sa centrálna banka snaží zachrániť peňažný trh pred negatívnymi tlakmi, ktoré na trhu mohli vyvolať iné subjekty alebo faktory. Operácie na voľnom trhu majú vplyv na úrokovú mieru, no jej vývoj sa nedá presne predpokladať, lebo trh ovplyvňujú rôzne ďalšie faktory. Teoreticky by mal predaj cenných papierov pôsobiť na nárast úrokovej miery a nákup cenných papierov by mal spôsobiť pokles úrokovej miery. Ak zohľadníme pôsobenie na menovú bázu tak vieme určiť tri druhy operácií na voľnom trhu a to priame operácie, repo operácie a switch operácie:
Aukcie a tendre sa členia na:
Z hľadiska postupu centrálnej banky pri aukciách a tendroch sa rozlišuje:
Základom pri tomto nástroji je diskontná sadzba. Je to vlastne úroková sadzba, za ktorú si komerčné banky požičiavajú od centrálnej banky. To sa potom nazýva diskontný úver. Ide v podstate o záložný zdroj likvidity pre jednotlivé depozitné inštitúcie. Banky si požičiavajú na základe posúdenia ich likvidity a diskontnej sadzby. Vo väčšine prípadov musia byť jednotlivé úvery zabezpečené kolaterálom.
Celý súčasný bankový systém je postavený na frakčných rezervách. Centrálna banka určuje komerčným bankám, koľko musia držať na účtoch v centrálnej banke. Týmto nástrojom vie centrálna banka nepriamo ovplyvňovať trh, lebo ovplyvňuje výšku povinných minimálnych rezerv. Ak zvyšuje ich výšku, tak odčerpáva likviditu z trhu a ak ich výšku znižuje, tak dodáva likviditu na trh. Povinné minimálne rezervy plnia štyri základné funkcie:
Tento nástroj používa centrálna banka vtedy, ak chce ovplyvniť devízový kurz domácej meny. Môže využívať buď priame kurzové intervencie alebo nepriame kurzové intervencie. V prípade priamych intervencií centrálna banka nakupuje alebo predáva zahraničnú menu za domácu. Tento obchod prebieha medzi centrálnou bankou a komerčnými bankami prípadne inými subjektmi na devízovom trhu. Pri nepriamych kurzových intervenciách banka využíva úrokovú mieru, ktorú buď zvyšuje alebo znižuje. K ďalším nepriamym devízovým intervenciám môžeme zaradiť obchodovanie s cennými papiermi denominovanými v cudzej mene, opatrenia centrálnej banky s vplyvom na platobnú bilanciu, opatrenia podporujúce export alebo znižujúce import.
Pravidlá monetárnej politikyPravidlo monetárnej politiky je pravidlo, ktorým sa riadi centrálna banka pri vykonávaní menovej politiky. Poznáme tieto pravidlá monetárnej politiky: pravidlo inflačného cielenia, pravidlo cielenia nominálneho príjmu, pravidlo monetárneho cielenia, pravidlo cielenia devízového kurzu a Taylorovo pravidlo. Jednotlivé pravidlá a prístupy k monetárnej politike majú svoje výhody aj nevýhody. Preto je väčšina týchto pravidiel a prístupov uplatňovaná v kombinácii a nie samostatne. Ich konkrétne použitie je na základe trendov v ekonomike, ktoré má za úlohu odhadnúť monetárna autorita. Tá pri tom využíva všetky dostupné informácie v podobe rôznych indikátorov.
Môže byť definované ako udržanie miery inflácie v určitom časovom horizonte na určitej úrovni. Prípadne môže byť definované tak, že ak očakávaná miera inflácie prevýši inflačný cieľ, je potrebné zvýšiť úrokové sadzby. Inflačné cielenie je rámcom monetárnej politiky, v ktorom sa verejne vyhlasuje kvantitatívny cieľ pre mieru inflácie na určité obdobie, vychádzajúc z toho, že nízka a stabilná inflácia je primárnym dlhodobým cieľom monetárnej politiky.
Znamená určenie cieľa pre nominálny HDP, prípadne môže byť formulované v podobe definovania priemernej miery rastu monetárnej bázy, ktorá je upravovaná smerom nahor (nadol), ak je rast nominálneho HDP nižší (vyšší) ako jeho cieľová úroveň.
Je založené na tom, že miera rastu peňažnej zásoby v strednodobom horizonte sa určuje prostredníctvom kvantitatívnej teórie peňazí. V praxi monetárnej politiky stanovuje, že ak je rast peňažnej zásoby vyšší ako stanovený cieľ pre tento rast, krátkodobé úrokové sadzby by sa mali zvýšiť. Ak je rast množstva peňazí v súlade s cieľom, potom by úrokové sadzby mali ostať nezmenené.
Toto pravidlo využíva teoretický rámec parity kúpnej sily a nekrytej úrokovej parity. V závislosti od konkrétnej prijatej stratégie sa môže považovať za pravidlo sprostredkujúceho kritéria alebo operatívneho kritéria.
Na základe empirického výskumu ho vypracoval John Taylor v roku 1993. Analyzoval výsledok štúdia monetárnej politiky FEDu v rokoch 1987 – 1992. Vo všeobecnej podobe môže byť formulované takto: krátkodobá úroková miera sa rovná priemernej krátkodobej reálnej úrokovej miere a podmienkam, ktoré odrážajú odchýlky od inflačného cieľa a rozdielu HDP. Je diskutabilné, či pravidlo zostrojené na základe empirických hodnôt pre jednu ekonomiku sa dá považovať za všeobecné pravidlo monetárnej politiky. Ak inflácia zrýchľuje, Taylorovo pravidlo hovorí o tom, o akú sumu by mala byť zvýšená federálna úroková sadzba, alebo ak sa znižujú nezamestnanosť a produkcia, tak sumu, o ktorú má byť sadzba znížená. Tieto parametre sú nastavené len približne a od reálnej monetárnej politiky sa môžu odchyľovať, lebo FED môže mať aj iné ciele, ktoré chce dosahovať. Zdroje
Externé odkazy |
Portal di Ensiklopedia Dunia
