|
Max Perutz
Max Ferdinand Perutz, FRS, OM, CBE (* 19. máj 1914, Viedeň – † 6. február 2002, Cambridge) bol britský molekulárny biológ narodený v Rakúsku, ktorý v roku 1962 spolu s Johnom Kendrewom získal Nobelovu cenu za chémiu za „výskumy v oblasti stanovenia štruktúry globulárnych bielkovín“. V roku 1979 potom získal Copleyovu medailu. V roku 1936 odišiel po štúdiu na Viedenskej univerzite na Cambridgeskú univerzitu, kde sa pod vedením Johna Desmonda Bernala venoval kryštalografii. Ph.D. získal pod vedením Williama Lawrence Bragga. Na Cambridgei sa začal venovať výskumu hemoglobínu, v čom pokračoval väčšinu svojho profesionálneho života. Kvôli svojmu židovskému pôvodu bol pred druhou svetovou vojnou vyhostený z Rakúska. Po začiatku vojny bol na príkaz Winstona Churchilla spolu s ďalšími Nemcami a Rakúšanmi vyslaný do Kanady.[1] Počas vojny pracoval na tajnom projekte ľadovcovej plošiny uprostred Atlantiku, ktorá mala byť využívaná na doplňovanie paliva lietadiel. Po vojne sa ku glaciológii na chvíľu vrátil a prišiel na dôvod, prečo ľadovce plávajú na vode.[2][3][4][5][6] V roku 1953 vynašiel metódu využívajúcu röntgenové žiarenie, ktorou možno určovať molekulárnu štruktúru bielkovín. V roku 1959 objavil molekulárnu štruktúru hemoglobínu. Za to v roku 1962 spolu s Johnom Kendrewom získal Nobelovu cenu za chémiu. V roku 1942 si vzal Gisele Peiserovú. Mali spolu dcéru Vivien a syna Robina. Referencie
Iné projekty
Externé odkazy
|
||||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
