Mandátne územie

Mandátne územia vo svete podľa správcovských krajín:

     Britské mandátne územia

     Francúzske mandátne územia

     Belgické mandátne územia

     Austrálske mandátne územia

     Japonské mandátne územia

     Novozélandské mandátne územia

     Juhoafrické mandátne územia

     Spoločná správa – mandátne územia pod spoločnou správou

Mandátne územie (zastarano: mandátové územie[1]) je v detailoch nie celkom jasne vymedzený termín medzinárodného práva. Myslí sa ním v širšom (zriedkavom) zmysle územie, ktoré je pod poručníctvom cudzieho štátu (spravidla v záujme tretej strany), a v užšom (jednoznačne najčastejšom) zmysle územie spravované členským štátom Spoločnosti národov (v rokoch 1920–1946) v mene Spoločnosti národov namiesto dovtedajšieho suveréna územia a podľa podmienok čl. 22 Stanov Spoločnosti národov a stanov mandátu.[2] Mandát je v tejto súvislosti buď samotné poručníctvo či správa (poverenie), v ktorom/-ej sa mandátne územie nachádza, alebo skrátené označenie mandátneho územia.

Nasledujúci text je o mandátnych územiach Spoločnosti národov.

Mandáty boli možným riešením sporu, črtajúceho sa medzi americkým prezidentom W. Wilsonom a ostatnými štátmi Dohody, ktoré sa dožadovali nemeckých kolónií a osmanských území.[3] Boli ustanovené ako forma správcovstva, ktoré buď pripadne samotnej Spoločnosti národov, alebo krajinám, ktorým mandát Spoločnosť národov udelí.[3] Dĺžka jednotlivých mandátov mala závisieť od pokroku, ktorý zverenci dosiahnu.[3] V medzivojnovom období mandáty v Afrike a Tichomorí pripomínali priamu anexiu.[3]

V roku 1946 po založení OSN bola väčšina zostávajúcich mandátnych území (s význačnou výnimkou Juhozápadnej Afriky) nahradená tzv. poručenskými územiami OSN, ktoré sa postupne osamostatňovali. Posledný mandát vypršal v roku 1994, vtedy získalo nezávislosť od USA Palau, ktoré bolo v medzivojnovom období pod japonskou správou.[3]

Všetky mandátne územia Spoločnosti národov boli pred 1. svetovou vojnou ovládané porazenými štátmi, konkrétne Osmanskou a Nemeckou ríšou. Rozlišovali sa 3 skupiny mandátnych území:

Mandátne územia typu A

Mandátne územia typu A boli bývalé územia Osmanskej ríše (okrem Hidžázu) ktoré boli obsadené cez vojnu vojskami Dohody. Mandátori mali za úlohu priviesť tieto územia v dohľadnej dobe k nezávislosti pretože boli považované za natoľko vyspelé, aby zvládli riadenie vlastného samostatného štátu.[3] Do 2. svetovej vojny však získal nezávislosť len Irak (1932).

• Britské:
  • Mezopotámia - nevytvorená, nahradená Anglo-irackou zmluvou
  • Palestína - v septembri 1922 Veľká Británia toto územie rozdelila na Palestínu a Transjordánsko. Obidve územia získali nezávislosť až po 2. svetovej vojne.

• Francúzske:
  • Sýria - vrátane Libanonu a Hatayského územia (dnes súčasť Turecka). V roku 1925 bol Libanon oddelený od Sýrie, Hatayské územie je roku 1939 pripojené k Turecku. Libanon vyhlásil nezávislosť v roku 1943 a Sýria v roku 1946, v roku 1946 územie opúšťajú francúzske vojská.

Mandátne územia typu B

Mandátne územia typu B boli bývalé nemecké kolónie v subsaharskej Afrike (okrem Nemeckej juhozápadnej Afriky). Tie zahŕňali Togoland, Nemecký Kamerun a Nemeckú východnú Afriku. Samostatnosť týchto území sa predpokladala vo vzdialenej budúcnosti.

• Britské:
  • Tanganika - pred vojnou súčasť Nemeckej východnej Afriky
  • Severovýchodná časť Nemeckého Kamerunu
  • Západná čast nemeckej kolónie Togoland - pripojená k britskej kolónii Zlatonosné pobrežie (dnešná Ghana)

• Belgické:
  • Ruanda-Urundi - pred vojnou súčasť Nemeckej východnej Afriky, územie dnešnej Rwandy a Burundi

• Francúzske:
  • Väčšina kolónie Nemecký Kamerun
  • Východná časť nemeckej kolónie Togoland

Mandátne územia typu C

Mandátné územia typu C boli bývalé nemecké kolónie a protektoráty v Pacifiku a Nemecká juhozápadná Afrika. Rovnako ako u bývalých nemeckých afrických kolónií sa samostatnosť týchto území nepredpokladala. Boli to územia, ktoré so štátom, ktorý bol splnomocnený na ich správu, buď priamo susedili, alebo sa nachádzali veľmi blízko. Mandátne územia typu C vhodne zahŕňali Juhozápadnú Afriku a ostrovy, ktoré si nárokovali Austrália a Nový Zéland.

• Japonské:
  • Mandátne územie Tichomorské ostrovy - čast nemeckej kolónie Nemecká Nová Guinea, územia dnešného Palau, Mikronézie, Severných Marián a Marshallovych ostrovov, teda všetky nemecké ostrovy v Tichom oceáne na sever od rovníku.[3]

• Austrálske:
  • Teritórium Nová Guinea - čast Nemeckej Novej Guiney, územie dnešnej Papuy-Novej Guiney

• Pod spoločnou správou Austrálie, Nového Zélandu a Veľkej Británie:
  • ostrov Nauru - bývalý nemecký protektorát, súčasť Nemeckej Novej Guiney

• Novozélandské:
  • Samoa

• Juhoafrické:
  • Juhozápadná Afrika - bývalá Nemecká juhozápadná Afrika, dnešná Namíbia

Referencie

1. Slovenský náučný slovník. Ed. Pavel Bujnák. Zväzok II E – M. Bratislava; Praha : Litevna, literárne a vedecké nakladateľstvo Vojtech Tilkovský, 1932. 380 s.
2. Jacobs, R.: Mandat und Treuhand im Völkerrecht, 2004 Dostupné online.
3. MACMILLANOVÁ, Margaret. Mírotvorci: Pařížská mírová konference 1919. Praha : Academia, 2004. ISBN 80-2000-1151-X Chybné ISBN. Kapitola Mandáty, s. 111-123. (po česky)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Mandátní území na českej Wikipédii a League of Nations mandate na anglickej Wikipédii.