|
Ladislav Berčéni
Gróf Ladislav Berčéni - Bercsényi de Székes (* 3. august 1689, Prešov – † 9. január 1778, Luzancy, Francúzsko) bol významný vojvodca uhorského pôvodu pôsobiaci najmä v službách Francúzska.[1] PôvodLadislav Berčéni, ktorého priezvisko sa vyskytuje v podobe Bercsényi, Bercheny, Ladislas Ignace de Bercheny (v matrike ako Ladislaus Ignatius Berzeni) sa narodil v Prešove. Rodný dom Berčéniho stal na Hlavnej ulici v Prešove tam, kde je teraz postavený palác Klobušickovcov. Jeho otcom bol gróf Mikuláš Berčéni, významný uhorský aristokrat, cisársky generál a neskôr generalissimus povstaleckého vojska Františka II. Rákócziho. Matka, grófka Kristína Drugetova, bola dcérou cisárskeho generála Juraja Drugeta.[2]  ŽivotV galérii slávnych uhorských vojvodcov, má osobitné miesto Ladislav Berčéni. Na Slovensku len málokto vie, že práve on bol prvým a zároveň jediným hornouhorským rodákom, ktorý dosiahol hodnosť maršala Francúzska. Jeho životný príbeh je predmetom desiatok vedeckých štúdií, odborných článkov i monografii. Vo Francúzsku na počesť 200. výročia jeho úmrtia roku 1978 vydali poštovú známku s jeho portrétom. Rodák z Prešova nadanie na vojenstvo dostal do vienka. Jeho otec bol cisársky generál a neskôr generalissimus povstaleckého vojska Františka II. Rakócziho. Matka, zasa dcérou generála. Detstvo okrem Prešova prežil vo Vranove, Brunovciach a Tovarníkoch v niekdajšej Nitrianskej stolici. Po matkinej náhlej smrti 1691 žil u príbuzných v Hlohovci a od roku 1695 v Užhorode, kde ako desaťročný začal navštevovať jezuitské gymnázium. Po otcovom úteku do Poľska roku 1701 dvanásťročného Ladislava preložili na jezuitské gymnázium v Košiciach. V roku 1703 sa chcel dostať k otcovi, no bol chytený a až do roku 1704 väznený ako vojnový zajatec. Generalissimus Berčéni ani knieža František II. Rákóczi nesplnili jeho túžbu stať sa vojakom. Musel sa najprv vzdelávať. Preto pokračoval v štúdiu, ktoré dokončil v Jagri a potom navštevoval univerzitu v Trnave.[3] Odpoveď na otázku, aký vlastne bol Ladislav Berčéni, nie je jednoduchá, ale ani až tak zložitá. Jeho činy, jeho život sú svedectvom toho, že v mnohom ho možno považovať za úspešného hrdinu, ale zároveň sa nevyhol ani oscilácii k pólu antihrdinstva či falošného hrdinstva. Konkrétnym výrazom tejto je jeho účasť na svojvoľnej exekúcii turčianskych vyslancov na Onodskom sneme. Z hľadiska vojenského Berčéniho husársky pluk pôsobil vo zväzku francúzskej armády v rokoch 1721 – 1791, čiže až do obdobia Veľkej francúzskej revolúcie. Majiteľmi a veliteľmi pluku sa po Ladislavovi Berčénim stali jeho synovia. V rokoch 1751 – 1762 plukovník Mikuláš František a v rokoch 1762 – 1791 generál František Anton. Podľa zistenia maďarského vojenského historika Jozsefa Zachara za sedem desaťročí slúžilo v pluku približne 2 750 mužov, z nich prinajmenej 634 malo uhorský pôvod.[4] Vojenská kariéraPovýšenia
Vojenské funkcie
Udelené rady a vyznamenania
Významné bitkyOd roku 1721 Berčéniho pluk bojoval na rôznych európskych bojiskách v rokoch (1733 – 1735), (1741 – 1748) a (1756 – 1763). Veliacou rečou pluku bola maďarčina, a nie francúzština. Verejné a politické funkciePlnil diplomatické poslania, zastupoval otca pri výkone funkcie hlavného župana Užskej stolice.[4] Berčéniho 1. husársky plukReferencie
Zdroje
Iné projekty
Externé odkazy
|
||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
