|
Krasokorčuľovanie Krasokorčuľovanie je druh zimného športu na ľade, v ktorom sa kladie dôraz na umelecké stvárnenie piruet, skokov a krokov. Krasokorčuliari sa stretávajú v súťažiach na národnej a medzinárodnej úrovni, ako sú napr. Majstrovstvá Európy a sveta, Národné majstrovstvá, Majstrovstvá štyroch kontinentov, Grand-Prix v krasokorčuľovaní. Krasokorčuľovanie je tiež jednou z oficiálnych disciplín Zimných olympijských hier. Mnoho krasokorčuliarov pôsobí po skončení kariéry ako tréneri, alebo v rôznych ľadových revue. DisciplínyKrasokorčuľovanie sa delí na nasledujúce disciplíny:
História Pri výlete k prvopočiatkom krasokorčuľovania ako športového odvetvia musíme najskôr hovoriť iba o korčuľovaní, ktoré sa až neskôr rozdelilo na dve rôzne športové disciplíny, krasokorčuľovanie a rýchlokorčuľovanie. Prvé historické zmienky o korčuľovaní pochádzajú z Dánska z roku 1134, najstaršia anglická zmienka sa datuje do roku 1174. Archeologické nálezy (korčule vyrobené z kostí) datujú vznik korčuľovania až do doby bronzovej a kamennej. Primitívne začiatky krasokorčuľovania možno nájsť v Nizozemsku 13. a 14. stor. – drevené korčule na spodnej strane so železným plátkom – na rozbeh však bolo nutné použiť palice. Až náhoda, keď nizozemský truhlársky učeň zmenil pri zasadzovaní želiezok vodorovnú polohu za zvislú, priniesla zmenu. Korčuliari odložili palice, pohyb sa stal voľnejší, rýchlejší a ovládateľnejší. V Holandsku bolo korčuľovanie zábavou jednoduchého ľudu, ako dokazujú niektoré obrazy starých majstrov, v iných krajinách, bolo korčuľovanie výsadou šľachtických rodov. Začiatkom roku 1610 bol na dvore Rudolfa II. usporiadaný veľký karneval na ľade. Rozvoj „skutočného“ krasokorčuľovania začal až v 18. stor., keď nože dostali trocha zahnutý tvar, čo umožnilo uskutočňovať otáčky a komplikovanejšie prvky. Kolískou krasokorčuľovania je Spojené kráľovstvo, prvá krasokorčuliarska súťaž sa tu konala v roku 1814. Odtiaľ sa krasokorčuľovanie šírilo do celej Európy a Ameriky. V USA pridali ku krasokorčuľovaniu ešte hudbu a tanečné a baletné prvky. Nekorčuľovalo sa iba v západnej Európe, ale tiež na východe, najmä v severnej časti Ruska. V roku 1838 bola v Petrohrade vydaná knižka pod názvom „Zimné zábavy a umenie jazdiť figúry na korčuliach“. Podáva svedectvo o tom, že korčuľovaniu sa venovala nielen mládež, ale aj dospelí. Na kovových korčuliach sa v Rusku jazdilo už v 17. stor. Cár Peter Veľký si dal v roku 1637 vykovať pár železných korčulí. Najskôr sa im hovorilo „skorochod“, až neskôr, keď predná časť korčulí získala ozdobu konskej hlavy dostali názov, ktorý sa používa dodnes – „koňky“. Klziská a zimné štadiónyPrvými klziskami boli zamrznuté rybníky a rieky. Prvé umelé klzisko bolo postavené už v roku 1876 v londýnskej štvrti Chelsea. Výstavba ďalších umelých klzísk bola rozhodujúca pre nasledujúci rozvoj tohto športu.
Ľadové štadióny nájdeme nielen v Kanade, USA, Švédsku a ďalších európskych krajinách, ale tiež v slnečnom Španielsku alebo aj v Afrike, napr. v Pobreží slonoviny. Pravidlá a súťažePrvé medzinárodné krasokorčuliarske súťaže sa konali v roku 1882 vo Viedni, podľa súťažného poriadku nazývaného Regulativ. Ten bol odvodený z učebnice žiakov Jacksona Hainesa – Dr. Körpera, Wirtha a Diamantidiho „Spuren auf dem Eise“ (Stopy na ľade), vydanej v roku 1881. Tento Regulativ neskôr prevzala tiež Medzinárodná korčuliarska únia (angl. International Skating Union, skr. ISU), a tak vznikli pravidlá, ktoré v pozmenenej podobe fungujú dodnes. K výraznejším zmenám došlo zavedením krátkeho programu a zmenou pomerov medzi hodnotením povinnej a voľnej jazdy. Rozvíjajúce sa schopnosti krasokorčuliarov a narastajúce požiadavky na sprehľadnenie a objektívnejšie hodnotenie prinútili ISU vytvoriť nový systém hodnotenia, ktorý je platný od sezóny 2004/2005 a odsunul predchádzajúci tzv. „6kový systém“ do histórie. Základom nového systému je nový výpočet súťažných výsledkov a jednotlivých hodnôt predvedených prvkov. Zavedenie digitálneho video-systému umožňuje rozhodcom prehrať si jednotlivé prvky znovu a tak ich lepšie a objektívnejšie zhodnotiť.
Krasokorčuľovanie a Olympijské hry
VybavenieNožeKrasokorčuliarske nože, vyrobené z tvrdej ocele, sú 3 až 4 milimetre široké. Sú nepatrne zahnuté, čo krasokorčuliarom umožňuje vykonávať zložité obraty a prvky. Zabrúsené sú tak, že vznikajú dve hrany (vnútorná a vonkajšia), medzi ktorými je dutina. Tieto hrany uľahčujú korčuliarovi zrýchľovať a ovládať jazdu. Špička je ozubená, používa sa pri odpichnutých skokoch a ako otáčavý bod pri piruetách. TopánkyTopánky sú spravidla vyhotovené na mieru, silno vystužené, šnurovacie do výšky lýtok s hrubým koženým vnútrom a dodatočným vystužením oblasti členkov. KostýmyKostýmy sú ovplyvňované charakterom programu a voľbou hudobného sprievodu. Mali by výkon korunovať a nie odvádzať pozornosť alebo dokonca poburovať. Bývalým prísnym pravidlom bolo nosenie sukien pre ženy. Súčasné pravidlá umožňujú ženám vystupovať aj v nohavicovom kostýme – dokonca aj v tancoch – musí to však byť explicitne uvedené v úprave pravidiel, ktoré každoročne uverejňuje ISU. Muži musia aj naďalej nosiť dlhé nohavice – ktoré však nesmú byť trikotové (priliehavé). Iné módne doplnky, ktoré nie sú pevne prichytené na kostýme, rovnako ako rôzne iné pomôcky nie sú v súťaži povolené. História kostýmovOd vzniku korčuľovania ako športu v polovici 19. stor. sa mnohé zmenilo: metóda hodnotenia, pravidlá, organizácia, priebeh súťaží, technika korčuľovania, materiál a tiež kostýmy. Ale jeden aspekt sa v priebehu času nezmenil: kostýmy stále sledujú metódy, vzory, materiály a farby jednotlivých časových epoch. Keď vzniklo krasokorčuľovanie v dnešnom modernom zmysle, kostýmy ako také neexistovali. Korčuľovalo sa v bežnom dennom oblečení: muži mali na sebe nohavice a bundu, ženy dlhé sukne až po členky. Gilbert Fuchs ako prvý zaviedol legíny, ktoré však dnes nie sú povolené. Sonja Heniová zaviedla novinku – krátku sukňu. Predviedla ju na prvých ZOH 1924. Od tej doby ju napodobňovalo množstvo korčuliarok, ktoré začali nosiť krátke sukne a priliehavejšie kostýmy, ktoré im nebránili v pohybe a umožňovali uskutočnenie zložitejších figúr. V nasledujúcich dekádach došlo k veľkým zmenám v technickej náročnosti: jednoduché skoky sa stali dvojitými a trojitými (a dnes už dokonca v podaní niektorých tiež štvoritými), programy začali rozprávať reálne príbehy. Tento rozvoj ovplyvnil tiež kostýmy, ktoré sa stali súčasťou súťaží, jedným z hlavných prvkov umeleckého prejavu spoločne s hudbou a zvolenou témou.
Rôzne ozdoby namiesto flitrov, dlhšie sukne, veľké výstrihy. Používanie textílie telovej farby sa skoro vytratilo. Rôzne ozdoby nosia už aj muži a ich košele sú často otvorené. Hlavnou vecou však je zachytiť a priviesť tému jazdy k životu, nielen hudbou a prejavom na ľade, ale tiež pomocou kostýmov. Galéria
Krasokorčuliarske prvkyAko už bolo povedané, krasokorčuľovanie je umelecké stvárnenie skokov, krokov a piruet. K skokom patrí salchov, Toeloop, Rittberger, Flip, Lutz a Axel, ktoré sa skáču s jednou, dvoma, troma, dokonca aj štyrmi obrátkami. Ako jediný zo všetkých skokov sa Axel skáče z nájazdu dopredu. Korčuliar skáče z ľavej nohy (ak je ľavák, t. j. rotuje do ľava) a dopadá na pravú nohu. Ostatné skoky sa skáču z nájazdu dozadu. Lutz sa skáče z ľavej nohy z vonkajšej hrany, korčuliar si pomáha odrazom špičky pravej nohy, na ktorú aj dopadá. Je to takzvaný odpichnutý skok. Toeloop sa skáče z vonkajšej hrany pravej nohy, s odrazom pomocou špičky ľavej nohy, dopad je na pravú nohu. Rittberger sa skáče z pravej nohy, bez odrazu druhej nohy, a krasokorčuliar dopadá takisto na pravú nohu. Flip, podobne ako Lutz, sa skáče z ľavej nohy, ale z vnútornej hrany, s odrazom špičky pravej nohy a dopadom na pravú nohu. Salchow je neodpichnutý skok, skáče sa z ľavej nohy na pravú. Okrem nosných prvkov (skoky, kroky, piruety) sem patria rôzne spojovacie prvky ako váha, arabesky, mesiac a iné. K prvkom typickým pre športové dvojice patria odhodené a twistované skoky, zdvíhané figúry a špirála smrti. Iné projekty
|
.png)
Portal di Ensiklopedia Dunia
