|
Kliešťovité
Klieštovité (lat. Ixodidae) sú parazity radiace sa medzi roztoče, ktoré sa živia cicaním krvi. Majú ploché telo s tvrdým povrchom. Vzorovaný chrbtový štít býva sfarbený od žltej cez červenú až po čiernohnedú. U samčekov pokrýva celé telo a je k nemu prirastený. Samiciam a nedospelým jedincom siaha iba do polovice tela, aby mohli poňať čo najväčšie množstvo krvi. Veľkosť jednotlivých druhov z čeľade kliešťovitých sa pohybuje od 2 mm do 1 cm. Do tejto čeľade sa radí 650 druhov. Prvá písomná zmienka o kliešťoch pochádza z obdobia okolo roku 800 pred Kr., zachoval sa však fragment nástennej maľby z roku 1500 pred Kr., na ktorom je zobrazená hyena s prisatými kliešťmi na ušnom laloku. RozšírenieKliešte z rodu kliešťovitých sú rozšírené po celom svete. Klimatickými zmenami v posledných rokoch dochádza k prenikaniu kliešťovitých do severných krajín Európy a výskumy poukazujú na vyššie zamorenie populácie kliešťov rôznymi baktériami, prvokmi a vírusmi. Klieštovité sa zdržujú v zeleni približne 0,5 až 1 m nad zemou, čiže v prostredí poskytujúcom dostatočnú vlhkosť potrebnú pre ich prežitie. Ich prirodzeným prostredím sú najmä listnaté a zmiešané lesy a krovité biotopy. Vyskytujú sa aj v mestských parkoch a lesoparkoch. Bažiny a ihličnaté lesy bez tráv a kríkov či orná pôda sú pre kliešťovité nevhodným prostredím. Vývojové štádiáSamička kladie vajíčka do povrchových vrstiev pôdy a do spodných častí vegetácie. Počet vajíčok kolíše od 600 do 20 000 v závislosti od druhu. Kliešťovité sa vyvíjajú v štyroch štádiách: Z vajíčok sa liahnu sivožlté larvy veľké približne 0,8 mm. Šesťnohá larva si už v priebehu niekoľkých dní nájde medzihostiteľa (napr. hlodavca), ku ktorému sa pevne prisaje a počas dvoch, troch dní sa kŕmi jeho krvou. Po nasýtení sa odpojí a po niekoľkých mesiacoch sa zvlečie z kože ako približne 1,2 až 2 mm, osemnohá nymfa. Táto si nájde väčšieho hostiteľa (napr. mačku), z ktorej tiež cicia krv. Nie všetky nymfy, ktoré sa vyvlečú v lete alebo na jeseň, si hľadajú hostiteľa okamžite. Niektoré sa uložia do štádia pokoja a až na jar si nájdu vhodného hostiteľa, z ktorého cicajú krv. Po ďalšom zvliekaní sa menia na dospelé jedince. Tie potom parazitujú na dobytku, domácich a divých zvieratách, či človeku. Samica zväčší svoj objem pri satí až 200-krát a parazituje na hostiteľovi 6 - 14 dní. Samec saje krv minimálne a nižšie vývojové štádiá zas pomerne dlho - až 6 dní. Nasýtený jedinec si hľadá partnera a po spárení samička kladie vajíčka. Samček uhynie ihneď po spárení, samičky až po nakladení vajíčok.
SprávanieSamce aj samice sa živia krvou svojho hostiteľa, ktorého si nájdu pomocou Hallerovho orgánu. Je to chemický receptor nachádzajúci sa na poslednom článku predných nôh. Tento orgán je schopný zachytiť a rozpoznať také látky ako sú amoniak, kysličník uhličitý, kyselina mliečna a kyselina maslová. Tieto látky vylučuje hostiteľ dychom a potom. Kliešťovité vo vyčkávacej pozícii (stoja na zadných troch pároch nôh a predné vystierajú do priestoru) zachytávajú rôzne vnemy z prostredia a vďaka vibráciám sú schopné spozorovať blížiaceho sa hostiteľa. Naňho sa následne zavesia a potom preliezajú jeho telo kým nenájdu vhodné miesto na prisatie sa. Kliešťovité sú veľmi vyberavé: Uprednostňujú mierne vlhkú, teplú a dobre prekrvenú jemnú pokožku. U človeka sa najčastejšie prisávajú za uši, na zákolenie, slabiny a pod. PrichytenieChelicermi (klepietkami) kliešť vytvorí potrebný otvor na koži pre zasunutie bodového orgánu - hypostomu. Hypostom obsahuje protiháčiky, vďaka ktorým je kliešť pevne pripojený ku koži. Okrem toho slúži hypostom na odsávanie krvi predierajúcej sa na povrch. Po prichytení sa, kliešť vylučuje do rany sekrét pozostávajúci z dôležitých látok:
Prenos chorôbKliešte z čeľade kliešťovitých sú významnými prenášačmi rôznych chorôb na človeka. Najčastejším prenášačom v strednej Európe je kliešť obyčajný (Ixodes ricinus), na východe USA Ixodes scapularis a v Rusku Ixodes persulcatus. Kliešťovité sú prenášačmi nasledovných pôvodcov chorôb:
a približne 50 ďalších chorôb. Ak je kliešť nielen prenášačom pôvodcov chorôb, ale sa v ňom aj rozmnožujú, označuje sa kliešť za hostiteľa, prípadne medzihostiteľa. V jeho slinách sa môžu nachádzať aj rôzne víry a baktérie, prípadne parazity, ktoré pri cicaní prechádzajú do tela hostiteľa (zvieraťa, človeka). Choroboplodné zárodky sa do hostiteľa nedostávajú okamžite, pretože sa nachádzajú v črevnom trakte kliešťa a pre ich prenos do slín kliešťa je potrebný istý čas (8 až 24 od prichytenia). Prevenciou je teda včasné objavenie kliešťa a jeho odstránenie. Alergické reakciePo prichytení sa kliešťa vylučuje kliešť sekrét obsahujúci rôzne látky, ktoré vo výnimočných prípadoch môžu u človeka či zvieraťa viesť k silným alergickým reakciám až smrti, najmä ak sa kliešť prichytí na zadnej časti hlavy v blízkosti chrbtice. Prirodzený nepriateľPrirodzenými nepriateľmi kliešťovitých sú:
PrevenciaNajlepšou ochranou proti kliešťom je používanie repelentných prostriedkov proti kliešťom a inému hmyzu. Ďalšou možnosťou je používanie kozmetických insekticídov, ktoré kliešte nielen odpudzujú, ale aj zabíjajú. Oba druhy prípravkov je vhodné používať aj na oblečenie a obuv. Pri pohybe v miestach s vyšším výskytom kliešťov je vhodné používať čo najbledší odev s dlhými rukávmi a dlhými nohavicami, vysoké topánky, prípadne podkolienky. Po návrate domov je potrebné prezrieť kritické miesta na tele, ktorými sú slabiny, zákolenie a pod. Čím skôr je kliešť objavený a odstránený, tým je menšie riziko nákazy. Pri častejšom pohybe v miestach s vyšším výskytom kliešťov je vhodné dať sa zaočkovať proti kliešťovej encefalitíde. Odstránenie kliešťaPrisatého kliešťa je potrebné čo najrýchlejšie odstrániť. Kliešť sa dá najjednoduchšie odstrániť v prvých hodinách po prisatí, alebo pred samovoľným uvoľnením (keď je nasatý krvou). Čím skôr je však kliešť odstránený z hostiteľa, tým nižšie je riziko nákazy. Existujú tri zaužívané metódy odstránenia kliešťa:
Klasifikácia
Zdroje
Iné projekty
Externé odkazy |
||||||||||||||||||||||
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
Portal di Ensiklopedia Dunia
