|
Juraj Mojžiš
Juraj Mojžiš (* 10. apríl 1938, Bratislava) je slovenský filmový a výtvarný teoretik, filmový architekt a scénograf. Je autorom viacerých knižných monografií o slovenských výtvarníkoch i filmároch. Za knižnú zbierku esejí Voľným okom II. získal Cenu Dominika Tatarku. Od začiatku 90. rokov do roku 2014 viedol interpretačný seminár na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. V roku 2013 vyšla kniha Za ozvenou tichých hlasov III, s podtitulom Príbeh Juraja Mojžiša, ktorá je postavená na dialógu Juraja Mojžiša a Olega Pastiera (nositeľa Ceny Dominika Tatarku za publikáciu Za ozvenou tichých hlasov II). Kniha prechádza spomienkami od časov spred normalizácie až po súčasnosť a poskytuje osobný pohľad na slovenskú umeleckú a kultúrnu scénu. Charakteristika tvorby„Juraj Mojžiš sa už pár desaťročí usiluje vrátiť reč dielam, ktoré onemeli starobou, či v dôsledku nepriaznivých podmienok alebo nesprávnej interpretácie, niekedy aj pod rukami odborníkov – a učí načúvať a rozumieť reči tých, čo uprostred vravy trhovníkov stratili sluch. Každá jeho štúdia, úvaha, esej či recenzia sú poznamenané týmto dvojakým úsilím a preniknuté jeho duchom.“ - Albert Marenčin[1] Vo svojich úvodných textoch k monografiám výtvarníkov sa Juraj Mojžiš nezameriava iba na charakteristiku diela, ale vždy sa snaží nájsť aj jeho miesto v príbehu umenia. Čo sa týka filmových textov, Mojžiš sa okrem prirodzeného záujmu o obraz (aj keď rozhýbaný) venuje filmu najmä z hľadiska príbehu, ako zložito štruktúrovanému spôsobu rozprávania. Jeho teoretická reflexia nezabúda ani na politický rámec filmu, na povinnosť použiť svoje nástroje proti potenciálne manipulujúcej moci, ktorou film oplýva. Mojžišove interpretácie filmov (vychádzajúce zo seminára na VŠMU a publikované v rôznych periodikách) sa zameriavajú na „trénovanie vedomia súvislostí“, pokúša sa v nich tlmočiť veci, ktoré pomenovaniu často unikajú. Texty vedú čitateľa labyrintom symbolov, no nechajú ho sa s nimi „zblížiť“, nadviazať kontakt pred samotnou interpretáciou.[2] Pri jeho textoch a premýšľaní o slovenských filmoch je cítiť, že mnohých režisérov, či iných tvorcov osobne poznal, čo čitateľom dodáva akýsi "insiderský" náhľad. Jeho práce v oblasti filmovej reflexie sú skôr interpretačné s dôrazom na súvislosti, nie kritické. ŽivotopisNarodil sa v Bratislave a jeho útle detstvo bolo poznačené viacerými zmenami politických režimov. Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Od začiatku 60. rokov sa Mojžiš stal významnou postavou bratislavskej (a slovenskej) kultúrnej scény. Počas povinnej vojenskej služby začal s filmárom, študentom FAMU, Elom Havettom spolupracovať na tvorbe mesačníka Slovenské pohľady a neskôr o umení písal aj do Revue svetovej literatúry a do Výtvarného života. Jeho články prinášali informácie o významných autoroch svetového aj domáceho moderného umenia. V roku 1964 spolu s dramaturgom Albertom Marenčinom vytvoril pre 9. číslo Slovenských pohľadov Stručný slovník surrealizmu. Spolupráca s Marenčinom ho priviedla na Kolibu, kde sa dostal do štábu režiséra Štefana Uhera na pozíciu odborného poradcu pri realizácii surrealistickej Panny zázračnice, podľa námetu a scenára Dominika Tatarku. V polovici 60. rokov sa podieľal aj na príprave IV. výstavy Skupiny Mikuláša Galandu a viedol Galériu mladých, ktorá bola priestorom pre prezentáciu diel výtvarníkov pod 35 rokov. V roku 1967 spolu s Albertom Marenčinom dojednal výstavu surrealistov, ktorá sa konala v Prahe, Brne a v Bratislave v sále Mirbachovho paláca. Táto výstava, nazvaná Princíp slasti, k nám priniesla diela Joana Miróa, Maxa Ernsta, Toyen či Jeana Claude Silbermana. Juraj Mojžiš k výstave realizoval katalóg, vydaný v Prahe, a v Bratislave s Marenčinom vytvorili antológiu surrealistickej poézie pod názvom Nečujné blesky. Záver výstavy sa konal už po auguste ’68. Normalizácia pre Mojžisa znamenala zákaz publikácie a vyradenie z kultúrnych inštitúcií. V rokoch 1968 – 70 ešte vyšli posledné čísla Revue svetovej literatúry a Mladej tvorby a prvé a zároveň jediné číslo Súkromných listov skupiny Mikuláša Galandu s úvodnou esejou Dominika Tatarku Povedomie kultúry. Pod pseudonymom Martin Michal bolo uverejnených niekoľko Mojžišových krátkych próz. Po rôznych neúspechoch a ubúdajúcich ponukách práce sa Juraj Mojžiš dostal na miesto asistenta televízneho scénografa Romana Rjachovského, kde po štyroch mesiacoch práce, akoby nedopatrením, získal pozíciu architekta. Tu sa mu do programu podarilo „prepašovať“ scenár a realizáciu jeho pôvodnej hry Sen o Krištofovi Kolombusovi. Začal spolupracovať s režisérom Jozefom Bednárikom na pásme poézie, vytvoril scénu k rozprávkam ako Bambuľkine dobrodružstvá, k projektom Stanislava Párnického či Miloslava Luthera. Popri práci v televízii stále patril do surrealistickej skupiny, ktorá sa, podľa vzoru 50. rokov, vrátila k praxi nevydaných zborníkov. Po novembri 1989 Juraj Mojžiš odišiel z televízie a opäť začal pracovať ako spisovateľ na voľnej nohe. Tu začala vznikať jeho bohatá zbierka monografií a aj práca pedagóga na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Publikáciu Použi ma ako stránku knihy z roku 2005 tvorí súbor filmových esejí, ktoré Juraj Mojžiš v priebehu uplynulých rokov prezentoval formou prednášok na Katedre filmovej vedy FTF VŠMU. V roku 2010 bola Cenou Dominika Tatarku ocenená jeho zbierka esejí Voľným okom I a II, ktoré pôvodne vychádzali na pokračovanie v mesačníku Romboid. Prvá zbierka z roku 2007 hovorí o dvanástich svetových výtvarníkoch, druhá vyšla v roku 2009 a Mojžiš v nej sleduje príbehy osemnástich slovenských výtvarníkov 20. storočia. Nezostáva len na území výtvarného umenia, ale prepája ho s filmom, hudbou či literatúrou. V posledných rokoch pracuje najmä s monografiami rôznych umelcov: v roku 2014 vydal knihu o Milanovi Paštékovi: Milan Paštéka - Uhol pohľadu. Neskôr, v roku 2016 mu vyšli eseje pod názvom Ako po masle a dve monografie výtvarníkov Jozef Jankovič – Plynutie času a spolu s Janou Geržovou vydali Daniel Fischer. V roku 2018 vydal spoločne s Albertom Marenčinom knihu Horká chuť storočia: Rozhovor Juraja Mojžiša s Albertom Marenčinom je tak trochu netradičný. Témy vyselektovalo ich 55 ročné priateľstvo a pre oboch podstatné otázky ako príklon k ľavicovým či pravicovým postojom, avantgardistické vnímanie umenia či vzťah ku knihám a k slovenskému filmu. Ale to je len malá časť zo zmesi pocitov, vôní a chutí storočia, v ktorom najčastejšie dominovalo sklamanie, pach a horká chuť.[3] Jeho zatiaľ poslednou prácou je Marián Mudroch: Zrkadlenie Tmy z roku 2019. DieloKnižné dielo
FilmografiaScenárista
Filmový architekt
Referencie
Externé odkazyZdroje
|
||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
