Jašterica krátkohlavá
Jašterica krátkohlavá (iné názvy: jašterica bystrá, jašterica obyčajná; lat. Lacerta agilis) je druh plaza z čeľade jaštericovité (Lacertidae). Žije v suchom a slnečnom trávnatom prostredí. Má premenlivú teplotu tela, ktorá sa mení podľa teploty prostredia. S teplotou tela súvisí jej pohyblivosť. Čím je teplejšie, tým je aktívnejšia a pohybuje sa veľmi rýchlo. Zimu prespí v úkrytoch, neprijíma potravu a dýchanie je obmedzené na minimum. Živí sa hmyzom, pavúkmi, dážďovkami a slimákmi. Samček má zelenú farbu s hnedým pruhom na chrbte, samička je sivohnedá. V nebezpečenstve odpútava pozornosť živočíchov, ktoré ju lovia tým, že pri dotyku odlomí chvost. Po čase jej chvost dorastie. Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov jašterica krátkohlavá patrí medzi najmenej ohrozené druhy, trend celkovej populácie je stabilný, vo vhodnom biotope je pomerne bežná, vo Švédsku žije trvalá populácia na najjužnejšom okraji. Jej stavy klesajú vo Švajčiarsku, v Chorvátsku a na Slovinsku. Len nedávno objavili populáciu vo Fínsku. V Kazachstane je silná populácia, v Číne a Mongolsku je stabilná populácia.[1] Výskyt a stav na SlovenskuOdhadovaná veľkosť populácie v rokoch 2007 – 2012 bola 10 000 – 20 000. Krátkodobý trend za posledných 12 rokov (2000 – 2012) bol klesajúci a dlhodobý trend od roku 1988 (1988 – 2012) bol stabilný. Kvalita biotopov bola vyhodnotená ako priemerná a stabilná. [2] Odhadovaná veľkosť populácie v rokoch 2013 – 2018 bola 5 000 – 10 000 jedincov, vyjadrená v jednotkách v sieti 1x1 km, bola 371 km². Krátkodobý trend za posledných 12 rokov (2007 – 2019) bol klesajúci. Kvalita i plocha obývaného biotopu bola vyhodnotená ako stabilná.[3] Z pohľadu výskytu v Karpatoch bol v rámci projektu Bioregio[4] v roku 2014 vypracovaný návrh ekosozologického statusu za celé pohorie LC - menej dotknutý a za Slovensko NT - takmer ohrozený.[5] OchranaJe zákonom chránená, spoločenská hodnota je 300 € (Vyhláška MŽP č. 170/2021).[6] Druh je zaradený do Bernského dohovoru (Príloha III)[7] a smernici o biotopoch (Príloha IV). Referencie
Iné projekty
|
Portal di Ensiklopedia Dunia