|
Ján Pješčak
genmjr. prof. JUDr. Ján Pješčak, DrSc. (* 10. február 1925, Veľký Lipník[1] – † 16. máj 2015, Praha[2]) bol slovenský právnik, vysokoškolský pedagóg a politik. V období rokov 1969 až 1982 pôsobil ako námestník ministra vnútra ČSSR[3], v období od roku 1982 do 1988 pôsobil ako minister spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky. V roku 1988 sa stal generálnym prokurátorom ČSSR.[4] Bol popredným predstaviteľom vedného odboru kriminalistika. Patril medzi výrazných ideológov KSČ. Mal podiel na justičnej vražde čatára Aloisa Jeřábka z roku 1953.[5] ŽivotopisNarodil sa v obci Veľký Lipník v okrese Stará Ľubovňa. V roku 1949 úspešne absolvoval štúdium práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.[6] Po skončení štúdia začal pracovať ako vojenský prokurátor. Na Právnickej fakulte Karlovej univerzity založil Katedru kriminalistiky. Na tejto fakulte pôsobil ako pedagóg. Formuloval zásady kriminalistickej gnozeológie a systematizoval kriminalistickú teóriu. Súčasne sa podieľal na založení Kriminalistického ústavu v rámci Karlovej univerzity (kde bol neskôr riaditeľom[7]) a Vysokej školy Zboru národnej bezpečnosti v Prahe.[8] V roku 1974 až 1975 bol rektorom Vysokej školy Zboru národnej bezpečnosti.[9] 22. septembra 1969 sa stal námestníkom federálneho ministra vnútra ČSSR. V tejto funkcii bol do 30. novembra 1982.[3]. V pozícii námestníka ministra vnútra ČSSR riadil Verejnú bezpečnosť. Kvôli presadzovaniu záujmov Verejnej bezpečnosti mal otvorený konflikt so Štátnou bezpečnosťou.[8] Od od 4. januára 1974 mal ako námestník pod dohľadom Pohraničnú stráž.[10] Ústav pamäti národa podal v roku 2008 trestné oznámenie, kde Jána Pješčaka označil za jednu z osôb, ktoré patrili medzi predstaviteľov štátnej moci z čias ČSSR, ktorí niesli rozhodujúcu zodpovednosť za tolerovanie, organizovanie a prikazovanie režimu na hranici ČSSR od roku 1970 do roku 1989. Podľa ÚPN sa Ján Pješčak a ostatné osoby uvedené v trestnom oznamení mohli dopustiť zločinov proti ľudskosti vraždami civilných osôb, ktoré sa pokúsili prekročiť štátnu hranicu ČSSR.[11] 30. novembra 1982 bol vymenovaný za ministra spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky. Tento post mal dostať za jeho podiel na vyšetrovaní kauzy Cervanová. V roku 1988 sa stal generálnym prokurátorom ČSSR.[5] V máji 2016 bola v obci Veľký Lipník odhalená pamätná tabuľa venovaná Jánovi Pješčakovi. To vyvolalo protesty Ústavu pamäti národa, aktivistov, či politikov, ktorí protestovali proti odhaľovaniu pamätníkov politikom z dôb totality.[12] Podiel na vyšetrovaniach a súdnych procesochJán Pješčak sa mal ako prokurátor podieľať na justičnej vražde čatára Aloisa Jeřábka, ktorý sa v roku 1953 pokúsil ujsť z Česko-Slovenska. 26. októbra 2000 bola na Jána Pješčaka podaná obžaloba na Mestský súd v Prahe. Táto sa týkala práve prípadu Aloisa Jeřábka. Ján Pješčak bol v tejto súvislosti obžalovaný z návodu k trestnému činu vraždy. Podľa obžaloby mal 24. apríla 1953 Pješčak ako prokurátor Vyššej vojenskej prokuratúry Praha pre trestné činy príslušníkov národnej bezpečnosti viesť vyšetrovanie čatára Aloisa Jeřábka. Jeřábek sa pokúsil so zbraňou v ruke prinútiť iného vojaka k úteku do zahraničia a sám sa o útek pokúsil, pričom mal strieľať na príslušníkov hliadky. Jeřábek bol za to obvinený z trestného činu vyzvedačstva a následne trestného činu velezrady. Podľa obžaloby na Jána Pješčaka však výsledky vyšetrovania takúto právnu kvalifikáciu voči Aloisovi Jeřábkovi neodôvodňovali. Sám Pješčak si mal byť vedomý, že za ním stanovené trestné činy nie je možné uložiť iný trest, ako trest smrti. Napriek tomu podal Pješčak na Aloisa Jeřábka obžalobu pre trestný čin velezrady a na hlavnom pojednávaní navrhol Pješčak uloženie trestu smrti, ktorý bol na Aloisovi Jeřábkovi dňa 5. decembra 1953 vykonaný. Keďže sa však na konanie Jána Pješčaka vzťahovala amnestia prezidenta republiky z mája 1960, zastavil súd vo februári 2003 trestné stíhanie voči Jánovi Pješčakovi.[13] Toto rozhodnutie následne v roku 2003 potvrdil aj Najvyšší súd Českej republiky.[14] Jeřábkov trest mal byť výstrahou. O jeho exemplárnom potrestaní sa malo rozhodnúť ešte pred zasadnutím súdu priamo v rámci ÚV KSČ za účasti vtedajšieho prezidenta Antonína Zápotockého. Ján Pješčak však mal sám vyhotoviť obžalobu, čo mali potvrdiť aj znalecké posudky.[15] Ján Pješčak sa podieľal aj na Kauze Cervanová. Minister vnútra ho ako svojho námestníka v tejto veci poveril, aby zostavil tím kriminalistov z celého Slovenska a Federálneho ministerstva vnútra. Pješčak tak vybral vedúceho tímu a ten s ním následne konzultoval výber zvyšných členov skupiny.[16] Týždenník .týždeň uverejnil v júni 2017 článok, podľa ktorého mal však vyšetrovanie vraždy Ľudmily Cervanovej riadiť samotný Ján Pješčak.[17] Ten mal vedúcemu vyšetrovacieho tímu nariadiť, aby prípad skončil exemplárne. Podľa kritikov výsledkov vyšetrovania vraždy Ľudmily Cervanovej mal byť výsledok vyšetrovania signálom pre spoločnosť, že sa KSČ dokáže očisťovať.[18] V apríli 1981 zavraždil príslušník sovietskej okupačnej armády v ČSSR v obci Břuchotín pri Olomouci ženu a jej 6-ročnú dceru, 4-ročného syna ťažko zranil. Títo ho pristihli, ako kradol v ich dome zaváraniny. Svoje obete ubil na smrť kladivom. Polícia páchateľa okamžite našla, no už dva dni po vražde zaslal Ján Pješčak na príslušný policajný útvar v Olomouci ďalekopis, v ktorom prikázal identitu a pôvod páchateľa utajiť a rozšíriť dezinformáciu, že páchateľom mal byť zahraničný robotník, ktorý prechádzal oblasťou.[19] 24. júla 1990 vzniesol policajný vyšetrovateľ obvinenie Jánovi Pješčakovi za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktorého sa mal dopustiť tým, že ako generálny prokurátor ČSSR potom, čo bolo na Generálnu prokuratúru ČSSR doručené trestné oznámenie na Vasila Biľaka (prvý tajomník ÚV KSS) pre trestný čin vlastizrady, toto síce prevzal, ale nevybavil. Toto trestné oznámenie bolo stratené a tým bolo zmarené trestné stíhanie Vasila Biľaka. Za rovnaký trestný čin bolo Jánovi Pješčakovi vznesené obvinenie aj 11. januára 1991, keďže ako generálny prokurátor ČSSR mal rozhodnúť v štyroch prípadoch podliehajúcich vojenskej súdnej právomoci a v jednom podliehajúcom civilnej súdnej právomoci, nezákonnými pokynmi v prospech podozrivých. Nezákonnosť pokynov bola následne konštatovaná Najvyšším súdom ČSFR.[20] [9] Publikačná činnosť
Literatúra
Referencie
Externé odkazy |
|||||||||||||||||||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
