Igric

O rovnomennej súťaži pozri Igric (súťaž).

Igric bol stredoveký hudobník a spevák v slovanských oblastiach[1] (slovanská analógia francúzskeho jongleura, nemeckého spielmanna). Slovanský pôvod dokazuje etymológia slova igric-igrať = hrať.

Pôvod

Dejiny igricov siahajú až do obdobia Veľkomoravskej ríše, ich pôsobenie nadobúda vrchol v stredoveku. Nemožno ich chápať ako jednoliatu sociálnu vrstvu, delili sa podľa svojho pôsobenia na igricov v službách vládnúcej triedy (na šľachtických dvoroch, hradoch) a na igricov pôsobiacich medzi pospolitým ľudom (na ľudových zhromaždeniach, jarmokoch, v krčmách). Touto funkčnosťou bol determinovaný ich repertoár. Igrici sa organizovali v spolkoch, korporáciách. Usádzali sa v osadách, ktoré podľa vtedajších zvyklostí preberali pomenovanie podľa prevažného povolania obyvateľov. Dokumentujú to miestne názvy najmä na južnom Slovensku (obec Igram, ďalšie, dnes už neexistujúce obce na Žitnom ostrove Igric-Karča).

Repertoár

Okrem niekoľkých sporadických zmienok v kronikách a listinách o existencii igricov nezachovali sa doklady o ich repertoári, pretože ho predvádzali naspamäť. Predpokladá sa, že išlo o široký a rozmanitý repertoár od historickej epiky, legiend, balád, tanečných, lyrických, satirických, pijackých piesni až po monodrámy (scénické výjavy so spevmi), pantomímu a pod. Sprevádzali sa prevažne na sláčikových nástrojoch.

Zánik

Igrici boli takmer jediní nositelia inštrumentálnej hudby v stredoveku (zmienky v kronikách o gusliaroch, kobzaroch, lutnistoch). Títo predstavitelia svetského elementu boli často vystavení útokom cirkvi. Osudy igricov záviseli od vládnúcej triedy. Preto so zánikom feudalizmu zanikli aj igrici.

Referencie

1. IGRICI. In: PROFANTOVÁ, Naďa; PROFANT, Martin. Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. 2. vyd. Praha : Libri, 2004. 259 s. ISBN 80-7277-219-8. S. 86.