|
Hugo Haas
Hugo Haas (* 19. február 1901, Brno[1] – † 1. december 1968, Viedeň[2]) bol československý divadelný aj filmový režisér a herec židovského pôvodu, známy z kinematografie prvej česko-slovenskej republiky. Počas druhej svetovej vojny do Spojených štátov amerických. Koncom 50. rokov sa vrátil do Európy, nie však do Československa ale do Rakúska, kde vo Viedni zomrel. ŽivotopisNarodil sa v dome č. 5 na Bezručovej ulici v Brne v rodine židovského majiteľa s obuvou U Zajaca Lipmanna (Žigmunda) Haasa a jeho manželky Elky (Oľgy) rodenej Epsteinovej, ktorá emigrovala z ukrajinskej Odesy. Jeho strýko z matkinej strany bol hercom vo Viedni. Hugov o dva roky starší brat Pavel Haas sa stal hudobným skladateľom. Rodina sa čoskoro presťahovala do novopostaveného bytového domu na Biskupskej ulici č. 8, ktorý bol v secesnom slohu postavený v rokoch 1907 – 1909 architektom Maximom Monterom. Jeho rodina sa proti vtedajším zvykom hlásila k českému prostrediu.[3] Hugo s bratom spev na Konzervatóriu v Brne (tiež fonetiku u Leoša Janáčka). Dňa 27. septembra 1938 sa v Prahe s Máriou Magdalénou Bibikffovou (1917 – 2009), s ktorou mal syna Ivana (1939 – 1979). Jeho manželka hrala aj v epizódnych rolách vo filmoch, ktoré režíroval Hugo. DivadloPo absolvovaní konzervatória v roku 1920 mu riaditeľ Národného divadla Brno Václav Štech ponúkol miesto a pôsobil tu dva roky. Nasledoval angažmán v Národnopm divadle moravskosliezskom a v divadle v Olomouci, kde pôsobil v rokoch 1923 až 1924. V roku 1924 odišiel do pražského Divadla komédie. Odtiaľ ho Jaroslav Kvapil v roku 1924[4] poslal do Divadla na Vinohradoch, kde pôsobil do roku 1929. V roku 1930 ho Karel Hugo Hilar prijal do súboru činohry Národného divadla v Prahe, kde pôsobil do roku 1939. V národnom divadle hral v inscenáciách Karla Huga Hilara, Jiřího Frejku a Karla Dostala. Medzi jeho najvýznamnejšie úlohy patril Galén v Bielej nemoci, ktorú pre neho napísal jeho priateľ Karel Čapek. Jeho poslednou úlohou v Národnom divadle bola v roku 1939, kde hral postavu riaditeľa Busmana v Čapkovom R.U.R.[5] FilmV nemom filme si prvýkrát zahral úlohu notára Voborkského v adaptácii divadelnej veselohry Františka Ferdinanda Šamberka Jedenáste prikázanie v roku 1923. O dvanásť rokov neskôr už túto rolu zahral v zvukovom rovnomennom filme režírovanom Martinom Fričom. V roku 1931 si zahral vo filme Muži v ofsajde, ktorého režisérom bol Svätopluk Innemann. Do roku 1938 hral v asi 30 filmoch. V roku 1936 po prvýkrát režíroval spolu s Otakarom Vávrom film Ťava uchom ihly. Neskôr ešte režíroval snímky Kvočna (hudbu pre film zložil jeho brat Pavel Haas), Dievčatá, nedajte sa!, Biela nemoc a Čo sa šepká. Naposledy hral v komédii Miroslav Cikána Andula vyhrala, ktorá bola uvedená do kín 2. decembra 1938. Film bol natočený podľa poviedky Oľgy Scheinpflugovej.[6] EmigráciaVo februári roku 1939 dostal z Národného divadla výpoveď kvôli židovskému pôvodu. Manželom bolo jasné, že musia emigrovať.[5] Ich syna Ivana sa ujal Hugov brat Pavel Haas s manželkou. Hugov otec Lipmann (Žigmund) zomrel v máji roku 1944 v Terezíne vo veku 73 rokov a brat Pavel bol v Auschwitze zavraždený deň po svojom príchode 17. októbra 1944 vo veku 45 rokov.[7] V apríli 1939 Hugo utiekol so svojou manželkou do Francúzska a potom do Portugalska. Tu hľadali možnosti, ako sa dostať do Spojených štátov amerických. Márii sa podarilo vyjednať cestu ponorkou, avšak kapitán ich odmietol prepraviť s ich troma psami. Pre Haasových to bolo šťastie, pretože ponorka sa po náraze s mínou potopila.[8] Do roku 1942 hral Hugo divadlo v anglickom jazyku (spolupráca s Erwinom Piscatorom a Bertoltom Brechtom, napr. rola Galilea), vyučoval v hereckej škole Actor's Laboratory. Presadil sa aj v Hollywoode – nielen ako herec, ale aj ako scenárista, režisér a producent. Koncom 50. rokov sa vrátil do Európy. Po krátkom pobyte v Taliansku sa roku 1961 usadil vo Viedni, kde občas účinkoval v televízii. S výnimkou krátkej návštevy pri oslavách výročia Národného divadla v roku 1963 sa už do vlasti nevrátil. SmrťZomrel vo Viedni 1. decembra 1968 a jeho urna bola uložená do rodinného hrobu na Židovskom cintoríne v Brne vedľa jeho matky Oľgy, syna Ivana a Soni (manželky brata Pavla ).[9] Hugo Haas a ľudia S mnohými umelcami ho spájalo dlhoročné priateľstvo, spoloční známi aj podobný spôsob nazerania na divadelnú tvorbu. Vďaka podobnému zmýšľaniu mu nechal Karel Čapek veľký priestor pri stvárnení doktora Galéna, hlavného hrdinu hry Biela nemoc a dokonca ani nezasahoval do sfilmovania drámy, ktorej sa Hugo ujal ako režisér. Huga sa hlboko dotkla smrť Karla Čapka, rovnako ako ich spoločného priateľa Karla Poláčka. Medzi dôverných priateľov, s ktorými udržiaval písomnú korešpondenciu aj po svojom nútenom odchode do exilu, patrila aj Čapkova manželka, herečka Oľga Scheinpflugová. Jeho najčastejšími hereckými partnerkami boli na pražských scénach Vinohradského a Národného divadla herečky Andula Sedláčková, Jiřina Šejbalová a Olga Scheinpflugová. Ako režisér a hlavný herec si mohol svoje partnerky vo filme vyberať, ale samozrejme to tak nebolo vždy. Mnohokrát sa mu stala filmovou partnerkou Adina Mandlová (Nech žije nebožtík, Dievčatá nedajte sa!, Maznáčik, Život je pes). Po jeho boku sa objavila aj Věra Ferbasová (ako jeho nemanželská dcéra v snímke Mravnosť nadovšetko a nevesta v komédii Andula vyhrala). Vo filmoch Ťava uchom ihly a Okienko si zahral manžela Antonia Nedošinskej. Ako Haasovej partnerky sa predstavili aj Suzanne Marwille (Sestra Angelika), Lída Baarová (Madlá z tehelne, Okienko) a Jiřina Štěpničková (Jedenáste prikázanie, Ťava uchom ihly – rola dcéry). Divadelné role (výber)
FilmografiaFilmV Česko-Slovensku
V USA
TelevíziaV USA
V Rakúsku
Galéria
Referencie
Iné projekty
Externé odkazy
ZdrojTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hugo Haas na českej Wikipédii. |
||||||||||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
