|
Hlava XXII (román)
Hlava XXII (angl. Catch-22) je protivojnový román amerického spisovateľa Josepha Hellera. Prvýkrát bol vydaný v novembri roku 1961. Román, v ktorom je použitá irónia a satira na vojnu a vojakov sa stal bestsellerom. Heller v románe využil vlastné skúsenosti, pretože sám slúžil v druhej svetovej vojne ako príslušník bombardovacej letky. Na románe pracoval až 8 rokov, práce začal v roku 1953, jedna z kapitol bola vydaná už v roku 1955 v zborníku New World Writing. V rozhovore pre SME v máji roku 1997, Joseph Heller, ktorý bol hosťom pražského medzinárodného knižného veľtrhu Svet knihy, povedal: „A viete o tom, že (kniha) vznikla náhodou? Vydavateľ ma presvedčil, aby som svoje osobné zážitky z II. svetovej vojny napísal na papier. Začiatkom šesťdesiatych rokov vyšlo v Spojených štátoch veľa kníh s vojnovou tematikou, a keďže knihy kupujú najmä ženy, Hlava XXII nemala spočiatku veľký úspech. Spolu s vydavateľom sme však verili, že ide o výnimočnú knihu, a naozaj - postupne sa o ňu začal dvíhať záujem.“[1] O tejto brilantnej čiernej komédii, ktorá sa zapísala na listinu bestsellerov, sa písalo v recenziách po celom svete: „Najlepší americký román, ktorý vyšiel o druhej svetovej vojne…“ (The Nation), „…apokalyptické majstrovské dielo…“ (Chicago Times). Merle Miller, americký spisovateľ, napríklad napísal: „Je to jedna z najhumornejších kníh, aké som čítal, jedna z najsmutnejších, v každom prípade je to kniha naskrz pravdivá, plod zdravého rozumu.“[2] Obsah Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!Hlavná postava je Yossarian, dôstojník americkej armády vyslanej do druhej svetovej vojny. Dej sa odohráva na ostrove Pianosa v Stredozemnom mori, v bližšie nešpecifikovanej leteckej bombardovacej jednotke, z ktorej lietadlá útočia na Taliansko.
Kniha je členená na kapitoly, každá kapitola nesie názov osoby, poväčšine vojaka, sama kapitola však iba pokračuje nezmyselným rozprávaním o vojne. Názov knihy je odvodený z vojenského predpisu (hlava XXII), ktorá hovorí, že vojaci, ktorí odlietajú požadovaný počet náletov, sú z vojny odvelení. Avšak hovorí aj to, že vojak musí za každých okolností poslúchnuť svojho nadriadeného. Problém je v tom, že nikto z letky nikdy nemôže ísť domov, pretože plukovníci im neustále zvyšujú počet náletov. Jediná možnosť ako sa z letky dostať je byť bláznom. Podľa knihy sú blázni asi všetci čo sú zaangažovaní vo vojne, stačí si len vybrať koho vy sami považujete za najväčšieho blázna, Aarfyho, navigátora, ktorý si za náletu namiesto študovania mapy bafkal fajku a upozorňoval pilotov na zábavné momenty na oblohe, alebo Orra, ktorý si do úst vkladal plánky, aby mal okrúhlejšie líca, alebo sexuchtivú ženu poručíčku Scheisskopfovú, ktorá mala pomer s každým len nie so svojím manželom, pretože on po nociach myslel iba na pochodovanie svojej jednotky na prehliadke. Lenže je tu háčik: citát:
Tento citát ukazuje dokonalosť vojenského predpisu hlavy XXII, v knihe sa spomínajú aj rôzne metafory ako napr. „hlave XXII nikto neprejde cez rozum“. Bláznovstvo posádky vidíme napríklad v časti, kde vojaci s maximálnou vážnosťou diskutujú o tom, že jeden z nich má v očiach muchy. Citát:
Yossarian a vojaci sa často zamýšľajú nad vecami, ktoré sa nám javia úplne absurdné a opisujú vojnu z pohľadu obyčajného človeka. Absurdnosť vojny je vykreslená v rôznych detailoch, napríklad niektorým letcom je úplne jedno či zasiahli, alebo nezasiahli cieľ. Historický kriticizmus a Hlava XXIIVýznamné diela literatúry sú väčšinou inšpirované životnými skúsenosťami autorov tak ako aj udalosťami v obdobiach, v ktorých boli napísané. Výnimkou nie je ani Hlava XXII, ktorá obsahuje fragmenty autorovej minulosti a taktiež poukazuje na udalosti, ktoré sa diali v čase, keď na nej pracoval. Nie je žiadnych pochýb o tom, že toto dielo je akousi ukážkou absurdity vojny. Ale treba si uvedomiť, že aj keď sa jej dej odohráva v roku 1943 a teda v čase 2. svetovej vojny, napísaná bola až v 50. rokoch 20. storočia.[3] Toto obdobie, ako ho nazval Bernard Baruch, multimilionár, finančník a poradca vtedajšieho prezidenta Spojených štátov amerických, sa zapísalo do dejín ako studená vojna. Vo svojej reči poukázal na to, že: „Nenechajme sa oklamať, dnes sme uprostred studenej vojny. Naši nepriatelia sú za hranicami, ale aj doma.“ Tento termín výstižne opisuje stav medzi USA a ZSSR po 2. svetovej vojne.[4] Strach Američanov z komunizmu mal za následok vznik politickej paranoje, ktorá je tak zjavná v Hlave XXII. Táto paranoja viedla k obviňovaniu zo sympatizovania ku komunizmu vo vlastných radoch. Najvýraznejšie sa o to pričinil senátor USA Joseph Raymond McCarthy, ktorý v roku 1950 obvinil Ministerstvo zahraničných vecí USA, že zamestnáva komunistov aj keď sa to nikdy nepotvrdilo. Jeho činy dali za vznik McCarthizmu, prúdu, známemu tiež ako Hon na komunistov.[3] Rovnako aj v Hlave XXII je najciteľnejší strach. Hrdina novely pociťuje neovládateľný strach zo smrti a má utkvelé predstavy, že sa ho stále pokúša niekto zabiť. „Nepriateľ,“ odsekol Yossarian a pozorne formuloval myšlienku, „je každý, kto ťa chce pripraviť o život, bez ohľadu na to, ku ktorej strane patrí, a to platí aj o plukovníkovi Cathcartovi.“[2] Ďalšia ukážka strachu a nedôvery vo vlastných ľudí je tá, kde sa kapitán Black bez akýchkoľvek dôkazov nechal počuť, že major Major je komunista. „...a keď podotkli, že s majorom Majorom nie je čosi v poriadku, kapitán Black im oznámil, že major Major je komunista. Pchajú sa všade (komunisti),“ vyhlásil rebelantsky. „Vy sa, chlapci, možno mienite nečinne prizerať, ale ja to tak nenechám. Niečo proti tomu urobím. Odteraz musí každý lump, ktorý vkročí do môjho spravodajského stanu, podpísať prísahu oddanosti. A tomu mamľasovi majorovi Majorovi ju podpísať nedám, aj keby ma o to prosil.“[2] Postavy v tomto románe si navzájom nedôverovali a žili v neustálom strachu zo zrady. Nakoniec sa ukázalo, že nebojujú ani tak s nepriateľmi ako skôr medzi sebou. Referencie
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
