Himaláje

Himaláje
pohorie
Himaláje z ISS
Štát	India, Čína, Bhután, Nepál, Mjanmarsko, Pakistan
Časť	Alpsko-himalájska sústava
Najvyšší bod	Mount Everest
- výška	8 848 m n. m.
Dĺžka	2 500 km, V-Z
Šírka	180 - 350 km, S-J
Orogenéza/vrásnenie	Alpínske vrásnenie
Pohľad na Himaláje a Tibetskú plošinu z vesmíru
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Himaláje (sanskritom, po hindsky a nepálsky हिमालय - Himálaja, po čínsky 喜马拉雅山脉 - pchin-jin Xǐmǎlāyǎ Shānmò - slovenský prepis Si-ma-la-ja Šan-mo) sú najvyšší horský systém na planéte Zem. Rozprestierajú sa na území Číny, Indie, Nepálu, Bhutánu a Pakistanu, medzi povodiami horných tokov riek Indus a Brahmaputra na severe a Indogangskou nížinou na juhu.

Geografia

Vytvárajú na juh vypuklý oblúk. Na západe sú od pohoria Karakoram oddelené riekou Indus na východe hraničia s pohorím Číny (Arakan Yoma) barmského oblúku. Karakoram je však často považovaný za súčasť Himalájí[1].

Systém je dlhý asi 2 500 km, široký 180 – 350 km, ľadovce pokrývajú 33 000 km² (8 % horstva), snežná čiara je vo výške 4 500 – 6 100 m. Počasie v pohorí ovplyvňuje silné juhozápadné monzúnové prúdenie.[1]

Celkovo 14 štítov prekračuje 8 000 m n. m. (Káčaňdžunga, Makalu, Dhaulágirí, Nanga Parbat, Annapurna a iné), pričom Ču-mu-lang-ma (Mount Everest; 8 848 m n. m.) je najvyšší vrch na Zemi.

Himaláje pozostávajú z troch hlavných pozdĺžnych pásiem, ktoré sa stupňovito zdvíhajú od juhu na sever:

• Siválik (stredná výška 900 – 1 200 m)
• Malé Himaláje (3 000 – 4 000 m)
• Veľké Himaláje (6 000 m)

Geograficky sa člení z východu na západ na 7 (resp. 8 - v prípade, ak je Karakoram chápaný ako ich súčasť) oblastí (Ásámske, Bhutánske, Sikkimské, Nepálske, Garhválske, Pandžábske, Kašmírske Himaláje a prípadne i Karakoram) a 32 resp. 47 skupín.[1]

Pásmo Veľkých Himalájí pretína rad prielomových dolín riek, ktoré pramenia na sever od nich. Nachádza sa tu aj najvyššie položené jazero na svete (5 880 m n. m.).^[chýba zdroj]

Himaláje oddeľujú indický subkontinent a Tibetská náhorná plošina|Tibetskú náhornú plošinu.

Geológia

Predpolie Himáláji, ktoré predstavoval Tibet a čínsky blok bolo konsolidované v období od konca triasu, kedy sa po počiatočnom permsko-triasovom riftingu k južnému okraju Laurázie pripojili tethýdne mikrokontinenty. Zo severu na juh sú to Songpan–Ganzi a Qiantang, pričlenené v priebehu triasu a jury, mikrokontinent Lhasa (pripojený v jure až vrchnej kriede) a nakoniec India, ktorej konvergencia s Euráziou začala uzatváraním Tibetského mora v eocéne (asi pred 50 miliónmi rokov) a trvá dodnes.[2]

Tektonika

Tektonická mapa Himalájí

Na základe litologickej náplne a odlišného vývoja je v Himalájoch vyčleňovaných z juhu na sever 7 tektonických jednotiek[3][4]:

• Subhimaláje tvorí 10 až 50 km široké pásmo neogénnych molasových sedimentov tvoriacich siválickú skupinu. Pásmo zahŕňa staršie murrejské súvrstvia a ich ekvivalent označovaný dharamshalas. Subhimalájske pásmo je pozdĺž hlavného čelného násunu presúva na juh a spôsobuje prehlbovanie predhlbne predstavovanej Indogangskou nížinou. Na severe Subhimaláje ohraničuje hlavný hraničný zlom.
• Malé Himaláje sú 60 až 80 km široké pásmo prevažne proterozoických nízkostupňových metamorfitov, na ktorých sú nasunuté príkrovy granitoidov a metamorfitov. Malé Himaláje sú pozdĺž hlavného hraničného zlomu nasunuté na Subhimaláje. Zo severu ich ohraničuje hlavný centrálny násun.
• Veľké Himaláje sú 10 až 15 km široké pásmo prevažne prekambrických metamorfitov a mladších granitoidov kenozoického veku nasunuté na malé Himaláje pozdĺž hlavného centrálneho násunu. Sú zónou najväčšieho výzdvihu pohoria.
• Transhimaláje alebo tethýdne Himaláje sú pásmo pôvodne prevažne šelfových sedimentov neskoroproterozoicko-kriedového veku s pomerne hojnými fosíliami. Obsahuje aj flyšové pásmo, niekedy vyčleňované ako samostatné pásmo.
• Induská sutúrna zóna (tiež sutúrna zóna indus-tsangpo - ITSZ) je pomerne úzke pásmo ofiolitov a sedimentov oddeľujúce Tibetský blok, hlavne jeho ladakský batolit od Himalájí. Zóna nemá charakter násunu.

Referencie

1. I. Dieška a kol.: Horolezectvo - Encyklopédia. Šport, 1989, s. 115-119
2. Kearey, P., Klepeis, K.A., Vine, J.F., 2009: Global Tectonics. 3rd Edition, Wiley-Blackwell, Chichester, 496 s.
3. Le Fort, P., 1997: Himalaya. s. 321-332 in Moores, E.M., Fairbridge, R. W. (Editori): Encyclopedia of European and Asian regional geology. Springer, London, 825 s.
4. Roy, A.B., 2005: Indian subcontinent. in Selley, R.C., Cocks, L.R.M., Plimer, I.R. (Editors) Encyclopedia of Geology. Volume 3. Elsevier, Amsterdam, s. 285-296

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Himaláje