|
Fedor Gál
Doc. Ing. Fedor Gál, DrSc. (* 20. marec 1945, Terezín) je slovenský politik, sociológ, prognostik a podnikateľ židovského pôvodu[1], žijúci v Česku. ŽivotopisV roku 1972 vyštudoval chemickú priemyslovku v Gottwaldove (dnes Zlín) a diaľkovo aj Chemickotechnologickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej.[2] V roku 1977 ukončil vedeckú prípravu (získal titul kandidát vied CSc. v súčasnosti doktorandské štúdium PhD.) zo sociológie na Sociologickom ústave SAV, v roku 1992 sa stal doktorom ekonomických vied na VŠE v Prahe. Po maturite vystriedal viacero zamestnaní v chemických fabrikách: Vulkan Hrádek nad Nisou, Gumon, Slovnaft, Chemické závody Juraja Dimitrova Bratislava. Po ukončení vysokoškolského štúdia pracoval vo viacerých výskumných ústavoch, až pokiaľ v roku 1987 skončil na tzv. voľnej nohe.[3] Ešte v období ČSSR pôsobil na Oddelení teórie a prognóz vedy pri Výpočtovom stredisku SAV.[4] Tvoril prognózu vedy na Slovensku (1989)[4], ktorá bola súčasťou Prognózy pre Slovensko do roku 2010 (Prognóza vedy a vedecko-technického rozvoja, ekonomická prognóza, prognóza sociálneho rozvoja[5] a integrujúca pasáž)[6] . Bol členom redakčného kolektívu Bratislava/nahlas (1987).[4] V priebehu Nežnej revolúcie bol spoluzakladateľom Verejnosti proti násiliu, viedol Koordinačné centrum VPN, neskôr sa stal predsedom tohto hnutia a poradcom vlády. Pred voľbami do Slovenskej národnej rady v roku 1990 sa na kandidátku VPN dostalo viacero známych osobností, bez ohľadu na ich komunistickú minulosť. Medzi inými tam boli Alexander Dubček, premiér Marián Čalfa, či bývalý predseda SNR Milan Čič. VPN sa umiestnilo so ziskom 29,35 % na prvom mieste a získalo 48 kresiel. Vládu vytvorila koalícia VPN, Kresťanskodemokratické hnutie a Demokratická strana. V role hlavného kandidáta víťaznej VPN na predsedu vlády vystupoval minister vnútra Vladimír Mečiar, ktorý v tejto funkcii pôsobil od 27. júna 1990 do 23. apríla 1991. Mečiar sa začiatkom roku 1991 dostal do otvoreného sporu s vedením VPN a založil platformu „Za demokratické Slovensko“ (VPN-ZDS, potom HZDS), do ktorej prešla značná časť členov VPN. Zvyšok VPN postupne strácal vplyv a väčšina zostávajúcich členov vytvorila Občiansku demokratickú úniu – VPN (ODÚ-VPN), od roku 1992 len ODÚ. Vo voľbách júni 1992 získala táto strana len 4% hlasov a neprekročila požadovanú hranicu 5 % pre vstup do parlamentu. V dôsledku volebného neúspechu bola v novembri 1992 rozpustená, čím VPN prakticky zaniklo. Po odchode z politiky sa presťahoval do Prahy, kde učil na univerzite a podnikal.[2] Na Univerzite Komenského pôsobil krátko ako riaditeľ Ústavu pre sociálne analýzy. Neskôr pôsobil aj na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity v Prahe, kam sa po rozdelení republiky presťahoval.[3] V júni 1992 spolu s Petrom Kršákom[7], Jozefom Alanom, Petrom Hunčíkom a Vlastimilom Venclíkom založil spoločnosť CET 21 (do obchodného registra bola zapísaná 22. júna 1992), ktorá získala 30. januára 1993 licenciu na celoštátne televízne vysielanie. Televízia Nova TV začala vysielať 4. februára 1994 pod vedením generálneho riaditeľa Vladimíra Železného (ďalší spoločník CET 21). Na zabezpečenie financovania uzavrel CET 21 dohodu s mediálnou skupinou Central European Media Enterprises (CME, ktorú riadil Mark Palmer – bývalý americký veľvyslanec v Maďarsku) a Českou sporiteľňou o zriadení prevádzkovej firmy (ČNTS – Česká nezávislá televizní společnost), v ktorej CME vlastnila 66 %, Česká sporiteľňa 22 % a CET 21 12 %. [7] V auguste 1996 CME požičala Železnému 4,7 milióna dolárov, aby získal podiely od ostatných spoločníkov v CET 21 a stal sa väčšinovým vlastníkom licencie, čo sa mu aj podarilo.[8] Gálovi Železný povedal, že žiadne peniaze z televízie neuvidí[7]. (Neskôr postupne aj Železného podiel ovládlo a odkúpilo CME.) V roku 1995 založil so synom v Prahe knižné vydavateľstvo G plus G. Pôsobil aj v rôznych nadáciách, medzi nimi v Nadácii Milana Šimečku [9]. Je členom Židovskej obce v Děčíne. Založil viaceré nadácie. Nakrútil niekoľko dokumentárnych filmov a stál pri zrode Vrba – Wetzler Memorialu. Je ženatý, s manželkou Irenou, autorkou kníh pre deti, majú synov Róberta a Branislava, vnučku Sofinku a vnuka Samka.[2] Jeho brat Egon Gál je známy slovenský filozof. 27. novembra 2020 uverejnil Milan Kňažko v Denníku N článok Omyly, manipulácie a lži Fedora Gála, ako odpoveď na článok Fedora Gála v Denníku N z 11. septembra 2020 Tri razy (a dosť?). Vo svojom článku Kňažko oznamuje, že podáva žalobu na Fedora Gála pre jeho výroky v knihe Fedor Gál: Ešte raz a naposledy, Koniec príbehu, ktorá vyšla vo vydavateľstve N Press v roku 2017.[10] F. Mikloško píše, že s istotou sa žaloba týka najmä výroku Fedora Gála, že na texte, ktorý Kňažko prečítal v Slovenskej televízii 3. marca 1991, sa podieľal okrem iných aj Jaroslav Svěchota. Fedor Gál sa za tento omyl Kňažkovi verejne opakovane ospravedlnil. Advokátska kancelária, ktorá zastupuje Milana Kňažka, však žiada, aby sa Gál ospravedlnil Milanovi Kňažkovi za „vedomé uvádzanie nepravdivých skutkových tvrdení“. V tomto spore ide o celú interpretáciu udalostí novembra 1989 i následných mesiacov a rokov po Novembri. [10] DieloAutorské knihy vydané na Slovensku
Autorské knihy vydané v Česku
Spoluautorské
Rozhovory s Fedorom Gálom
Ocenenia
Referencie
Iné projekty
Externé odkazy
|
||||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
