|
Ernest Bielik
Ernest Bielik (* 18. jún 1917, Topoľčianky – † 15. jún 1995, Bratislava[1]) bol slovenský partizánsky veliteľ počas Slovenského národného povstania, československý politik Komunistickej strany Slovenska, poslanec Snemovne národov Federálneho zhromaždenia na začiatku normalizácie. ŽivotPochádzal z Topoľčianok. Vyučil sa za pekára a neskôr pracoval ako príležitostný robotník u pekára a murársky pomocník.[2] V roku 1938 narukoval do armády a absolvoval poddôstojnícky kurz. Na východnom fronteV roku 1941 bol odvelený ako vojak armády Slovenského štátu na východný front. Bojoval v radoch Rýchlej divízie v hodnosti čatník ako autoreferent del. pluku 51. Na prelome júla / augusta mal dávať rany z milosti pri popravách sovietskych zajatcov.[3]:524 25. apríla 1942 sa vrátil na Slovensko a slúžil v Žiline, 6. septembra 1942 bol opäť odvelený na front. 1. februára 1943 pri Krasnodare dezertoval a skrýval sa do príchodu Červenej armády u miestnej občianky Niny Municinnovnej Pavlovnej.[4]:16-18 Po prechode frontu sa 14. februára prihlásil na sovietskom veliteľstve a bol zajatý. Následne, do 5. júla 1943, bol vo vojenskom zajateckom tábore v Krasnodare, Georgijevsku a pri Moskve, odkiaľ sa prihlásil do československej jednotky na východnom fronte. Absolvoval výcvik a zúčastnil sa bojov o Kyjev.[2] Následne pôsobil ako inštruktor počas prípravy príslušníkov 2. čs. paradesantnej brigády. V Slovenskom národnom povstaníV lete 1944 absolvoval kurz radistov a minérov a bol pridelený k Ústrednému štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve. Velil výsadku 8 člennej organizátorskej skupiny vysadeného 6. augusta do priestoru Nízkych Tatier. Skupina organizovala partizánsku brigádu Jánošík s viac ako 1 300 členmi.[5][6] Oddiely brigády sa od začiatku Povstania rozmiestnili na povstaleckom území a podieľali sa na jeho obrane pri Telgárte a v Turci, časť brigády sa zúčastnila na úspešnom októbrovom protiútoku 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády. Dňom 20. 9. 1944 bol B. povýšený na ppor. delostrelectva v zálohe. Po ústupe do hôr brigáda Jánošík až do začiatku februára 1945 vykonávala diverznú činnosť na komunikáciách v okolí Brezna a Popradu. Začiatkom februára 1945 sa v priestore Šumiac – Heľpa – Liptovská Teplička – Bacúch spojila s jednotkami Červenej armády. Po vojnePo vojne bol v rokoch 1945 – 1946 Ernest Bielik na veliteľstve VO – 4 v Bratislave styčným dôstojníkom pre partizánske veci. V roku 1946 ho prepustili do zálohy. V civilnom sektore až do roku 1958 zastával vysoké hospodárske a administratívne pozície, zároveň ho povyšovali až 16. apríla 1955 dosiahol hodnosť mjr. v zálohe.[2] Bielikov podpis sa nachádza na rezolúcii bývalých partizánskych veliteľov zo dňa 20. októbra 1950 požadujúcej prísny trest pre obžalovaných v procese s Viliamom Žingorom. Spolupodpísaný Ladislav Kalina, bývalý veliteľ partizánskej brigády „Za oslobodenie Slovanov“ v roku 1968 tvrdil, že jeho a Bielikov podpis na rezolúcii boli sfalšované.[7]:190 V roku 1955 podľa Jozefa Jablonického svedčil Ernest Bielik priťažujúco v súdnom procese s Jozefom Voglom - Sokolovským kvôli poprave sovietskych zajatcov. Následne bol sám zatknutý a Krajský súd v Bratislave ho dňa 22. decembra 1958 odsúdil na 10 rokov väzenia za trestný čin vraždy (tiež súvisiaci s ranami z milosti pre sovietskych zajatcov) a trestný čin zrady. Najvyšší súd potvrdil rozsudok. Odsedel si len časť trestu a potom mu trest vymazali, nebol rehabilitovaný (spis č. 1 Kv 073/1958 Krajského súdu Bratislava).[3] :524 Po roku 1945 bol zakladajúcim členom a úradujúcim predsedom Zväzu slovenských partizánov, neskôr členom Ústredného výboru (ÚV) a Predsedníctva Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) a členom Federálneho ÚV Zväzu protifašistických bojovníkov. Od roku 1961 sa stal riaditeľom Vinárskych závodov Bratislava-Rača. Vysokú školu ekonomickú absolvoval v roku 1967.[2] Od roku 1968 bol poslancom SNR a v rokoch 1968 – 1970 aj poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSSR.[2] Bol nositeľom viacerých vyznamenaní (Československý vojnový kríž 1939, Rád Slovenského národného povstania, sovietskych a francúzskych vyznamenaní, atď.). K 50. výročiu konca vojny ho prezident SR Michal Kováč v roku 1995 povýšil do hodnosti generálmajora.[8][6] Získal tiež Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za aktívnu účasť na protifašistickom odboji.[9] Dielo
V umeníLadislav Mňačko v diele Oneskorené reportáže v poviedke Svedok opisuje súdny proces s bývalým príslušníkom Rýchlej divízie a neskorším partizánskym veliteľom obvineným z vrážd sovietskych zajatcov na východnom fronte kvôli ranám z milosti, usvedčovaným pomocou zmanipulovaného svedka.[10] Vyznamenania[2]
Referencie
ZdrojeTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ernest Bielik na českej Wikipédii. |
||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
